Stalo sa vám, že ste sa ocitli na rozhraní, keď ste nevedeli odhadnúť, či je váš pojem reality skutočne reálny? Dá sa to veľmi ľahko docieliť aj bez požitia omamných látok. Väčšinu času si totiž svet skresľujeme na svoj obraz. A bráni nám to potom vnímať celý rad možností, čo nám zároveň aj môže vyhovovať…
Ponižovanie
Pravdou je, že podľa najnovších výskumov to robí každý tretí človek permanentne. Nakoniec, všetci sa chceme vidieť v lepšom svetle. Aké mechanizmy používame na obranu nášho sebavedomia? Pred tým, ako sa pustíme do nejakého projektu, hľadáme dôvody, prečo je daný cieľ ťažké a skoro nemožné dosiahnuť. Ak zlyháme, tieto výhovorky a ospravedlnenia nám umožnia neúspech ospravedlniť a môžeme si „zachovať tvár“ a ušetriť si tak nejedno sebasklamanie.
Určite ste sa ako študent ocitli v situácii, keď vás čakala dôležitá a pre vás ťažká skúška. Dokonca ste sa pred ňou ani poriadne nevyspali, lebo ste sa usilovne pripravovali. Prípadný neúspech ste následne mohli zviesť na vrub svojej únavy z predchádzajúcej noci, nie na nekvalitné znalosti a nezodpovednú prípravu na poslednú chvíľu. Tým ste si zachránili svoje sebavnímanie – a okrem toho ste dosiahli skutočne úžasné ospravedlnenie svojho nezdaru.
Čo to má dočinenia s láskou?
Povedzme si otvorene, či ste sa niekedy pred svojím objektom lásky radšej neskryli s výhovorkou, že už len začať konverzáciu s niekým úplne cudzím bude pre vás neúnosne ťažké. Začali ste si nahovárať, ako veľmi je vlastne dotyčná osoba pre vás nedostupná, aj keď malo dôjsť vlastne len k flirtovaniu a nie rovno k predstaveniu rodičom. Bežne si skresľovaním druhej osoby tvoríme výhovorky a ospravedlnenie s takou vervou, že sami seba zastrašíme, vyvoláme v sebe skutočný strach. Tam sa uzatvára kruh sebaponižovania.
To, že vidíme ostatných ako nedosiahnuteľný cieľ, nám dovoľuje ospravedlniť našu neschopnosť prekročiť vlastné hranice a povedať aspoň „ahoj“. Takže ideme ďalej životom s tým, že samozrejme na to máme, že to chceme, ale nie práve s „touto“ osobou. Problémom je, že si v tej chvíli zaškatuľkujeme zvyčajne všetkých ako neprístupných a nevhodných. Výsledok je taký, že sa potom cítime bezpečne v našom svete a stále si nahovárame, že na to máme. Lenže takto nám často doslova ujde každá príležitosť.
Urýchlené závery
Pomáhajú zvyšovať ego. Odsúdiť niekoho s vierou, že každý potenciálny nápadník musí najskôr dokázať svoju hodnotu, je tiež nesprávne. Poznať niekoho vyžaduje záujem a zainteresovanosť. Bez toho je táto pohnútka len zásterkou na posilnenie raneného ega. Jedincovi môže pripadať, že má všetko pevne vo svojich rukách, ale vždy to nemusí byť pravda.
Je viac ako vhodné vyberať si, ale keď sa skutočne nenájde nikto, kto by sa im vyrovnal, a bol hoden ich pozornosti, treba začať byť ostražitý. V prípade, že takíto ľudia potrebujú mať kontrolu nad všetkým, musí byť aj ich partner v podriadenej pozícii. Výsledkom môže byť tak isto opäť veľa premárnených šancí a aj uplakaných nocí z nenaplnených nádejí.
Poďme ďalej…
Voľba partnera je skutočne závažný krok. Záleží na tom, nadviazať vôbec prvý kontakt, ale ako to nastaviť čo najlepšie? Určite je vhodné vyberať si partnera, ktorý sa nám svojou povahou podobá, alebo staviť na to, že protiklady sa priťahujú? Úspech je značný v oboch variantoch. Pre vzťah je však dôležité, že v ňom chcú uspieť dvaja a sú ochotní pre to niečo urobiť. Dlhodobo spokojní partneri sa snažia častejšie o kompromis a nielen to, dokážu brať väčší ohľad na svoju polovičku. Ako to vyjadril humorista Dave Meurer: „Skvelé manželstvo nie je to, kde sa stretnú dvaja dokonalí ľudia. Je to manželstvo, kde sa nedokonalý pár naučí využívať svoje vzájomné rozdiely.“
Ako ale nájsť ideálne spojenie s niekým, koho najskôr nepoznáme?
Výberu partnera nepomôže zoznam racionálne vybraných vlastností. Omnoho častejšie sa totiž odohrá pravý opak – zvolíme si človeka, ktorý by v akejkoľvek podobnej súťaži prehral…Určite to poznáte: pomyselný súboj medzi dvoma kandidátmi, z ktorých jeden je takmer dokonalý a druhý nespoľahlivý, zvyčajne vyhrá ten druhý, aj keď prvý z nich má vždy lepšie skóre. Vo väčšine prípadov nás totiž ovplyvňuje príbeh a nie holé fakty.
Či nás už zaujme napríklad príbeh o trvalej a naplňujúcej láske, o peniazoch, priateľstve a zdieľaní, kontrole a treste, preferované témy môžu byť racionálne aj iracionálne, sociálne aj nežiaduce. Najpríťažlivejším partnerom pre nás vždy ostane ten, ktorý nám umožní odohrať spoločný príbeh lásky podľa našich pravidiel a predstáv o nej. V tej chvíli je nám totiž úplne ukradnuté, čo o nás a našich životných výberoch hovoria druhí ľudia s ich vlastnými predstavami o láske. To predsa vy žijete svoj vlastný život! Preto je pre nás nepochopiteľné, keď vidíme neustále sa hádajúcu sa dvojicu, a premýšľame, čo ju vlastne ešte drží pohromade. Ak majú svoj príbeh lásky zasadený do verzie, pripomínajúcej vojnový konflikt alebo vyjadrovanie pocitov á la talianska telenovela a sú s tým úplne stotožnení, jednoducho im to tak vyhovuje. Všetci naokolo však môžu krútiť hlavami, pretože sa im tento spôsob spolužitia a komunikácie zdá príliš preexponovaný.
Ak však v tomto vzťahu ani jeden netrpí pre spomínané spôsoby, neznamená to, že sú ignoranti, ktorí nechcú na sebe a na tom druhom nič meniť a ich srdce sa podobá kameňu.
Potenciálny partner nás nikdy nezíska vášňou, peniazmi alebo mocou, ale tým, že nám ponúkne hodnotu v podobe spoločného príbehu lásky, na začiatku iba pomyselného. Možno je potom presnejšie povedať, že sa zamilujeme nie do človeka, ale do predstavy, ktorú spolu dokážeme vytvoriť a zhodnúť sa na nej. V ľúbostnom vzťahu potom neprichádza problém zo strany uvažovania partnerov, ale z predpokladov, z ktorých obaja neskôr vychádzajú; zo svojich predstáv, o ktorých sa rozprávali práve na začiatku svojho vzťahu.
Vlastné šťastie na cudzích pleciach
Alebo aj terapeutický vzťah. Túto nálepku získali všetky vzťahy založené na predstavách, že vás ten druhý urobí šťastným. Naplnenie vašich potrieb je na vašom partnerovi, aj keby ste sa mali o ne starať vy sami; z nejakého dôvodu to však neviete alebo nechcete. Je lepšie na niekoho zvaliť vinu za svoje pocity márnosti, alebo si myslieť, že niekto iný naplní vaše potreby lepšie ako vy samotní. Takže, ak ste ochotní obetovať pre vzťah a partnera všetko, hlavne, aby ten druhý bol spokojný, ale na oplátku vyžadujete to isté alebo dokonca ešte viac, nastáva začiatok problému „ak“. Stáva sa súčasťou všetkých očakávaní lásky, teda vzťahu.
Zamilovanosť, ktorá sa týka vysnívanej, neskutočnej a zromantizovanej predstavy o partnerovi, skoro vždy zničí samu seba. Skôr alebo neskôr jeden z partnerov nezvládne plniť požiadavky toho druhého, jeho vnímanie potrieb a neustály dozor nad svojimi činmi, ktoré sú podmieňované výslovne požiadavkami náprotivku.
Podobné sa opakuje?
Vzťahy ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Hneď ako vytvoríme príbeh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce vytvárať paradoxy a uvedomovať si, že si navzájom veľmi protirečia…
Tak isto nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové udalosti z hľadiska starých príbehov. Súčasťou týchto reakcií sú dokonca aj naše vlastné predstavy o sebe samotných. Zvyčajne ale nerozoznávame alebo neuznávame túto vlastnú aktívnu úlohu v tom, čo sa práve deje v našom vlastnom živote. Práve preto možno často počujete od svojich známych: „Toto sa mi stáva stále.“
Bojíte sa, že vás súčasný partner opustí rovnako ako ten predchádzajúci? Začnete robiť všetko pre to, aby sa vám to nestalo. Úzkosť a strach sa s vami na pozadí toho všetkého hrajú ako s bábkou, a vy pred sebou máte len to jedno. Tento stav sa postará väčšinou o to, že robíte i to, čo by ste robiť nemali, a tak často nevedomky otvárate partnerovi možnosti, aby si hľadal dôvody, prečo vás má opustiť.
Naše správanie a reakcie vedú druhých k tomu, aby sa správali tak, ako to od nich očakávame. Toto sa vám už pozdáva logické? Nezabúdajme preto, že v hre môžu byť očakávania, ktoré si neuvedomujeme, alebo ktorých sa aj bojíme.
Porozumieť SVOJIM potrebám
Určite by prvým krokom k odhaleniu ilúzií mal byť naplnený vzťah so sebou samým. Bez toho sa naplnený vzťah s druhou osobou nemôže rozvíjať. Každý pokus sa tak končí psychickým vyhorením a boľavými spomienkami.
Začnime teda u seba, pretože so sebou sa rozísť skutočne nemôžeme; máme sa totiž na celý život.
Keď porozumieme tomu, aké sú naše potreby, hodnoty a očakávania od seba samotných, nečakáme od toho druhého, aby nám to všetko zázračne naservíroval počas romantickej večere. Vzťah sa tak môže rozvíjať bez nadmernej záťaže, ktorá by ho ťahala smerom k nesplniteľným prianiam. Za tým všetkým je v pozadí náš vlastný príbeh, v ktorom hráme svoju rolu. Výhodou je, že sme zároveň aj režisérom a ostatné roly obsadzujeme podľa toho, po akom príbehu túžime.
Možno teda stačí začať sa mať skutočne rád.
