Ak sa vám občas preháňajú hlavou podobné myšlienky, netrápte sa. Je to úplne normálne. Určite je však dobré vedieť, o čom vaše dieťa premýšľa, po čom túži, čomu už rozumie, čo s ním môžete rozumne preberať – a čo ešte nie. S detskou terapeutkou a psychiatričkou Věrou Gabrielovou sme sa rozprávali nielen o najvýznamnejších vývojových medzníkoch, ale tiež o správnych spôsoboch komunikácie.
Skôr ako sa dieťa narodí
Vzťah rodiča a dieťaťa začína vznikať ešte predtým, než je dieťa počaté. Úplný začiatok dieťaťa sa odohráva v hlavách rodičov, predovšetkým v hlave tej mamičky, ktorá premýšľa o doposiaľ neexistujúcom dieťati a tehotenstve. V priebehu tehotenstva potom záleží na tom, ako ďaleko ho vedome prežíva a nakoľko je schopná byť s dieťaťom v kontakte. Je veľmi fajn, keď na dieťa od začiatku myslí a snaží sa vnímať, čo všetko sa v nej deje. Čím väčšie dieťa je, tým je to, samozrejme, jednoduchšie.
Je dobré si predstavovať, čo z dieťaťa raz bude?
Je dôležité, aby predstavy boli pozitívne a dostatočne otvorené k prichádzajúcemu dieťaťu, aby rodič mohol byť sprievodcom, nie demagógom, ktorý má pre dieťa dopredu pripravenú škatuľku, ktorá pre neho nemusí byť dostatočne veľká, pekná, voľná… Upínať sa na konkrétnu predstavu je určite nesprávne.
Pôrod
Obdobie pôrodu je bezpochyby zásadný zážitok pre matku aj pre dieťa. Je veľmi dôležité, aby ani dieťa, ani matka neboli vystavení žiadnym veľkým stresom, aby bol pôrod čo najprirodzenejší, prebiehal v priateľskej atmosfére a v príjemnom prostredí. Čím menej je tam cudzorodých zásahov, a čím viac zostáva dieťa v kontakte s mamou, tým lepšie. Ale nie je žiadnym tajomstvom, že pôrod ako taký je obrovský stres – a veľký boj. Mnoho mamičiek, ktoré sú dostatočne vnímavé ku svojmu dieťaťu, po pôrode zaregistruje, že ich narodené dieťa nejakou abreakciou pôrod ešte spätne prežíva – plačom, úzkosťou, rôznymi zvukmi. Všetky tieto pocity v bábätku doznievajú a je to logické: predrať sa pôrodným kanálom, zažívať sťahy maternice, to dá zabrať.
Ako tesne po narodení nevyradiť otca z hry?
Pokiaľ sa otec dobre stavia ku svojej úlohe už v dobe tehotenstva a medzi rodičmi stále existuje zdravá miera intimity, nemusí si pripadať ako piate koleso na voze ani vo chvíli, kedy je už dieťa na svete. V prvých týždňoch a mesiacoch funguje otec ako akási podpora diadém, napojenej dvojice, ktorou sú matka s novorodencom. Otcovia v tomto období sprostredkovávajú rodine styk s realitou a vonkajším svetom, ochraňujú ju, zabezpečujú. To je ten ideálny prípad, ktorý je predpokladom, že medzi otcom a dieťaťom ľahko vznikne pekný vzťah. Súčasná realita je, bohužiaľ, iná. Otcovia obyčajne pre prácu nemajú čas na spoločné hry s deťmi, a tým bude vždy niečo zásadné chýbať.
Raný predškolský vek
Počas prvých troch rokov sa utvára základ osobnosti, to je nepochybné. Je dôležité, aby medzi rodičmi a dieťaťom vznikla takzvaná bezpečná väzba. To znamená, že dieťa si zvykne, že jeho potreby sú uspokojované, hoci nie ideálne, ale dosť dobre. Že mama a otec sú ľudia, ktorí ho vnímajú, ktorí ho milujú a majú radosť z toho, že je na svete. Ich reakcie sú dostatočne prívetivé a predvídateľné, dávajú mu, samozrejme, nejaké hranice, ale že sa v tom vzťahu cíti dobre a bezpečne. To je dobrý základ pre to, aby z neho vyrástol človek, ktorý sa nebude báť hovoriť svoj názor, bude schopný si ho obhájiť, ale zároveň bude brať ohľady na ostatných ľudí. To puto vznikne len tak, že rodičia – mama aj otec – s dieťaťom jednoducho sú, že ho poznajú. Keď ho nepoznajú, nebudú s porozumením reagovať na všetky jeho detské úlety a koľkokrát nepochopiteľné reakcie. Prostredníctvom blízkych objektov sa dieťa učí porozumieť samo sebe a svojim emóciám.
Kedy prichádza obdobie prvého vzdoru a čo pre rodičov znamená?
Okolo druhého tretieho roku prichádza tzv. obdobie vzdoru. Záleží na temperamente a vývojovom stupni konkrétneho dieťaťa. Je to doba, kedy sa dieťa začne vnímať ako osobnosť a tiež sa objavia prvé, celkom jasne formulované zápory: nie, nechcem… Tam sa rodí jeho ja. Pre rodičov a kohokoľvek, kto je s dieťaťom v kontakte, je to veľmi náročné obdobie. Rodičia niekedy môžu reakcie detí v tomto veku vnímať ako kalkulovanie, ako zlomyseľnú provokáciu, ale to je nesprávne. V dvoch rokoch sú deti nenútené, nie sú schopné takýchto zložitých myšlienkových konštrukcií. Že často neposlúchajú, vyplýva z toho, že si so svojimi emóciami zatiaľ nedokážu poradiť. Ideálnou reakciou rodiča je, keď zostane pokojný, pevný a dá dieťaťu jasné hranice na to, aby sa svoje stavy naučilo ovládať a postupnou verbalizáciou sa dostalo nad túto emocionálnu búrku. Táto predstava je, samozrejme, ideálna a je celkom pochopiteľné, že rodičia toho majú niekedy dosť…
Telesné tresty: Áno, či nie?
Fyzické tresty nie sú vôbec potrebné. U primerane temperamentného dieťaťa, ktoré nemá nijako problematickú povahu, sa dá všetko zvládať rozhovorom. K fyzickým trestom obvykle siahajú rodičia, ktorí sami nie sú v dobrej psychickej pohode. Sú preťažení, vyčerpaní, a keď potom nasleduje scénka s nahnevaným a nespratným dieťaťom, nemajú kapacitu to zvládnuť. Ale to je ich problém, a nie problém dvojročného dieťaťa.
Starší predškolský vek
Okolo tretieho roku sa deti väčšinou ponoria do otázok ľudskej telesnosti a sexuality, fascinujú ich rozdiely medzi pohlaviami a to, ako vlastne prichádzame na svet. Tieto otázky väčšinou vyplynú zo situácií – niekto zo škôlky bude mať napríklad bračeka, kamarátka mamy je tehotná… Téma obvykle naskočí sama a je skvelé, keď ju rodičia dokážu správne chytiť. Hlavne by mali dať najavo, že majú radosť, že sa dieťa takto zvedavo pýta. Mali by sa zaujímať, ako to samo vníma: „A ako si myslíš, že to je?“ A mali by si dať pozor na to, aby deti nezahrnuli nejakou informačnou lavínou. Menšie deti si väčšinou predstavujú, že maminka niečo zje, a potom jej narastie bruško. Ale postupne tú predstavu pretvárajú a konkretizujú. Všeobecne vzaté je najpodstatnejšie, aby rodič rozumel, čo sa s dieťaťom deje, čo rieši a aby mal kapacitu, ochotu a čas sa mu venovať.
Kedy sa s deťmi začať baviť o sexe?
Už batoľatá sa dotýkajú svojho tela, to je úplne v poriadku. V školskom veku sa deti vzájomne okukujú na toaletách, skúmajú rozdiely medzi mamičkou a ockom. To je prvá príležitosť na to, aby sa rodičia začali venovať týmto otázkam. Pokiaľ má človek v dospelosti žiť uspokojivým sexuálnym životom, je potrebné, aby našiel zdravú mieru sebalásky a stotožnil sa so svojou rolou, s pohlavím, so sebou samotným. Dievčatá by mali nájsť modus, že sú spokojné s tým, že sú dievčatá a neskôr ženy, identifikujú sa s mamičkou. Pri chlapcoch je to rovnaké, len sa identifikujú s otcom. Je dôležité, aby otvorenosť fungovala v tom, že sa dieťa môže pýtať. Dieťa má byť zvedavé. A rodič mu má odpovedať. Ale je dôležité vycítiť, ako sa s deťmi baviť. Chce to informácie citlivo dávkovať, dieťa v škôlkarskom veku má právo sa všeličo dozvedieť, ale určite nie lekciu z biológie. Keby sa dozvedelo holú pravdu o ľudskej sexualite v troch štyroch rokoch, tak z toho bude mať určite šok. Zatiaľ čo otázky sú v poriadku, priame pozorovanie rozhodne nie. Ak dieťa omylom vletí do spálne, kde sa jeho rodičia milujú, bude z toho mať traumatické zážitky.
Ako reagovať na to, keď dieťa „objaví“ masturbáciu?
Masturbácia vyplýva z prirodzeného dotýkania sa samého seba. Záleží na tom, kedy dieťa zistí, že práve tento dotyk je taký skvelý, zaujímavý a iný, ako keď sa dotýka napríklad ruky. Dotyky na intímnych miestach môžu niekedy objaviť už dvojročné deti. Nie je potrebné panikáriť. Len sa deťom musí vysvetliť, že dotýkanie samého seba je úplne v poriadku, ale že je to aktivita, ktorá patrí do súkromia a nikdy nie na verejnosť.
Školský vek
Vstup do základnej školy je veľmi dôležitý predel. Je to nastolenie pravidiel a pravidelných povinností, čo je pre dieťa obrovská záťaž. Avšak pokiaľ je dieťa zdravé a jeho vývoj v poriadku, z nástupu do školy nie je vystrašené a na školskú dochádzku sa teší, pretože má prirodzenú túžbu sa vzdelávať. Je fajn, keď sa pre prváčika podarí nájsť príma pani učiteľku, ak výučba aspoň na začiatku prebieha čiastočne hrou. Ešte pred niekoľkými rokmi bola situácia v školstve tomuto spôsobu vyučovania naklonená. V triedach bolo málo detí, učiteľky boli nadšené pre metódy alternatívneho školstva, prebiehali rôzne školenia. Teraz v školstve chýbajú financie, zvyšuje sa počet detí v triedach, a to ako v materských školách, tak v školách. A čo si budeme hovoriť, pre učiteľku je rozdiel, keď má v triede dvadsať alebo tridsať detí, nieto ešte, keď sú napríklad dve z toho problematické…
Kedy začať s dieťaťom hovoriť o smrti?
Záleží na prvej konfrontácii so smrťou. Túto tému deti už určite riešia v škôlkarskom veku – nájdu mŕtveho chrobáčika, mŕtveho vtáčika, prípadne v rodine zomrie babička, dedko… Ale navzdory tomu všetkému nie je možné chcieť od dieťaťa, aby porozumelo, že smrť rovná sa nenávratná strata či eventuálne (u veriacich rodín) vnímať pri smrti nejaký duchovný presah. Schopnosť poňať úmrtie v tom skutočnom význame prichádza až okolo ôsmeho až desiateho roku.
Čo robiť, keď v školskom veku príde dieťa o jedného z rodičov?
Smrť jedného z rodičov je nesporne zložitý a tragický zážitok. Obaja rodičia sú pre školské dieťa veľmi dôležití, a keď jeden umrie, je potrebné o tom s dieťaťom hovoriť veľmi citlivo. Musí cítiť lásku od tých, ktorí mu zostali, najmä zo strany druhého rodiča. Tak či tak znamená strata mamy alebo otca v tomto veku ťažký zásah do duševného vývoja.
Rozpadá sa každé druhé manželstvo. Čo pre dieťa znamená rozvod?
Pre dieťa je to nepochybne traumatická skúsenosť. Na druhej strane, pokiaľ manželstvo naozaj nefunguje, rodičia sa pred deťmi hádajú, je skutočne lepšie sa rozísť a dohodnúť sa ako kultúrni, zodpovední, dospelí jedinci, ktorí si uvedomujú, že síce prestávajú byť partnermi, ale neprestávajú byť rodičmi. To je totiž pre dieťa to najdôležitejšie. Deti musia vedieť, že nestrácajú lásku mamy ani otca. Pre deti je nesmierne zložité aj ďalšie obdobie, kedy si musia zvykať na nových partnerov rodičov. Pokiaľ dieťa viní nového partnera z rozvratu rodiny, potom je náročné nájsť k nemu pozitívny vzťah. Dôležité je, aký vzťah existuje medzi bývalými partnermi, ako spolu komunikujú. Nielen kvôli tomu, aby bolo dieťa ušetrené scén a hádok. Ale hlavne kvôli tomu, že keď napríklad na prechádzke s otcom nastane problém, bude mať možnosť neskôr ho pochopiť a napríklad riešiť aj mama. Keď u rozvedených partnerov zostáva priorita, aby boli dobrými rodičmi, nemusí byť rozvod pre dieťa taký drastický. Bohužiaľ, táto idylka platí tak pre jeden pár z desiatich…
Pubertálny vek
Puberta je ohromný skok a medzník vo vývoji dieťaťa. Predškolský a raný školský vek označujeme ako latentné obdobie, v ktorom sexuálne pudy nie sú tou najdôležitejšou otázkou. Dominuje v ňom skôr hra, nácvik pravidiel a povinností, spevňovanie osobnosti. Ale potom sa dieťa dostane do puberty – a tam sa to začne! Pod hormonálnym tlakom sa prehodnocuje takmer všetko. Človek cieli k tomu, aby našiel sám seba, vedel si nájsť svoje miesto vo svete, medzi svojimi vrstovníkmi, aby fyzicky a mentálne dospel. K tomu logicky patria všetky revolty, emočné búrky a nestability. Pre dospievajúce dieťa je v tomto období najdôležitejšie, aby rodičia poskytovali bezpečnú základňu s hranicami, ktoré sú dostatočne benevolentné, ale tiež primerane pevné.
Ako riešiť situácie, kedy sa dieťa „chytí“ nesprávnej partie, začne fajčiť, popíjať…
Tu je každá rada drahá. Avšak všeobecne platí, že zdravé sebavedomé dieťa, ktoré vie, čo má rado, ktoré má nejaké záujmy a aktívne sa im venuje, ktoré má rámcovo uspokojivý vzťah so svojimi rodičmi, súrodencami a je dobre ukotvené, k týmto lákadlám nemusí byť náchylné. Keď niečo z toho nefunguje, dieťa napríklad nemá dostatok aktivít a záujmov (ideálny je šport, hudba, maľovanie) a väčšinou len tak znudene vysedáva doma, je pravdepodobné, že sa časom dopracuje k takýmto nahrádzajúcim aktivitám, ako sú alkohol, drogy či nevhodná spoločnosť. Rodičom sa v tejto fáze života dieťaťa nesmierne zúročí, keď svojho potomka dobre poznajú, majú spolu blízky a dôverný vzťah. Hoci sa môže zdať, že pubertálne dieťa príliš nestojí o spoločnosť rodičov, býva to niekedy presne naopak. Rodičia by sa mali deťom venovať, vyhradiť si pre ne čas, a to ideálne formou nejakej spoločnej zábavy či aktivity.
Čo keď u dospievajúceho nájdeme jointa?
Pokiaľ rodičia prídu na to, že ich dieťa experimentuje s určitými drogami, nemali by to bagatelizovať. Na tom, samozrejme, nie je nič pozitívne. Na druhej strane lákadlá vo forme cigariet, alkoholu alebo jointu sú v dospievaní strašne silné a je normálne, keď má pubertiak chuť niečo z toho vyskúšať a „otestovať“ si hranice. Dieťa, ktoré si do osemnástky ani „necuclo“ alkohol, je tiež trochu zvláštne. Ak rodičia u svojho potomka napríklad objavia jointa, v prvom rade by mali dať najavo, že o tom vedia a mali by sa pokúsiť s dieťaťom pokiaľ možno rozumne prehovoriť. Emotívne scény nemajú efekt. Význam má zmapovať situáciu, snažiť sa porozumieť, pýtať sa prečo a hľadať riešenia a jeho alternatívy. Ideálne je, keď si dieťa alkohol, cigarety či jointa vyskúša v rámci bezpečných hraníc a príde na to, že ho to zas až tak neoslovuje.
Dospelosť
Dospelé dieťa má veľkú potrebu žiť si svoj život po svojom a je to tak v poriadku. Dobre zvládnuť obdobie, kedy sa dieťa odpútava od rodičov, je bezpochyby veľké umenie. Je dôležité vedieť v správnom momente dieťaťu otvoriť dvere, aby mohlo vyletieť, ale zároveň ich nechať otvorené, aby sa prípadne mohlo vracať. Toto opäť vyplýva z celoživotného vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Rodič musí vedieť, že je životným sprievodcom, nie vlastníkom svojho dieťaťa. Musí mať aj dostatočne bohatý svoj osobný život (či už partnerský alebo pracovný), aby bol schopný ustáť túto situáciu. Na odchod dieťaťa je dobré sa pozerať ako na novú výzvu pre partnerský život rodičov – otvárajú sa nové možnosti sebarealizácie, cestovania, koníčkov.
Čo keď rodičia nechcú pustiť svoje deti do života?
Niektorí rodičia sú na svoje deti nezdravo fixovaní. Zabúdajú, že deti majú od rodičov dostávať základ pre to, aby mohli žiť svoj vlastný život, a to je život separovaný, samostatný, podľa ich predstáv, schopností, možností a zodpovednosti. Pokiaľ všetky predchádzajúce etapy prebehnú rámcovo uspokojujúco, malo by byť dieťa dostatočne zrelé, aby mohlo vyletieť z rodičovského hniezda a nejako si poradiť. Pre deti je pritom veľmi dôležité vidieť, že rodičia ich odchod zvládajú a že na ich vzťahu (rodič/dieťa) sa nič nemení.
foto: unsplash.com
