Je to takmer pätnásť rokov, čo som sa rozprávala s jej mamou, slávnou a nezabudnuteľnou speváčkou Naďou Urbánkovou. Keď sme postupne prechádzali jej životom, v jednej chvíli som ju doslova zastavila a prosila, aby sme spomenuli aj niečo pekné. Také ťažké chvíle mala v živote za sebou. Jej krásna a nemenej úspešná dcéra časť tej cesty šla s ňou a aj potom, keď do sveta vykročila sama, akoby ju život posielal na rovnaké cesty. Ale speváčka, herečka a life koučka Jana Fabiánová to zvládla. A nielen preto, že je dcérou svojej mamy. Život ju naučil chápať a vidieť aj to, čo iní nevidia. Doslova podľa maminho životného hesla: Oči vidia niečo, srdce všetko.
Jeden z množstva rozhovorov s vami sa začína konštatovaním, že z toho, čo ste prežili, dobrého aj zlého, by sa dalo zložiť doslova niekoľko životov, a to máte len krátko po štyridsiatke. Rozmýšľali ste, prečo vám život toho toľko naložil?
To je vec perspektívy. Ako certifikovaný life kouč, mám teraz možnosť pozerať sa na svoj život aj cez osudy, ktoré so mnou zdieľajú moji klienti. A keď si človek vypočuje problémy iných, tak si uvedomí, že sa vlastne mal celý život veľmi dobre a tie bitky, ktoré musel vybojovať, boli v podstate ľahké. Množstvo ľudí si nesie také kríže, ktoré si nevieme ani predstaviť. Skladám pred nimi klobúk…
Vy ste boli doslova vymodlené a vysnívané dieťa a mama spevácka hviezda. To vyzerá na dobrý začiatok… Uvedomovali ste si maminkinu slávu?
Úprimne, to je presne to, čo dieťa vôbec nezaujíma. Navyše to, že je známa, mi dochádzalo až vtedy, keď som začala chodiť do školy. Bohužiaľ, cez závisť. Spolužiaci sa na mňa pozerali cez prsty, pre učiteľov som bola „tá dcéra“. Navyše, maminka nebola v strane. Chartu 77 nepodpísala len preto, že bola so mnou na rizikovom tehotenstve, takže musela ležať. Napriek tomu nám vliezli domov nejakí súdruhovia aj s televíznou kamerou a nútili ju podpísať antichartu, čo neurobila. Tým pádom mala zákaz vycestovať a táto škvrna sa s nami potom už ťahala. Hoci keď ma zobrala na koncert, tak som si, samozrejme, uvedomovala, ako úžasne spieva a že ju publikum miluje.
„Keď si človek vypočuje problémy iných, uvedomí si, že sa vlastne mal celý život veľmi dobre.“
Na pódiu sa naozaj doslova rozdávala a nikomu pod ním určite ani nenapadlo, koľko bolesti si nesie…
To ani nechcela. Bola si vedomá, že každý má v živote nejaké starosti. Ona mala pocit, že práve preto musí rozdávať ľudom radosť. A nech sa v jej súkromnom živote dialo čokoľvek, aj ju rozdávala.
Aká bola doma?
Myslím, že maminku strašne poznamenalo, že ju ako osemročnú znásilnil jej otec. Takmer celý život totiž prežila v toxických partnerských vzťahoch. Opakovane si vyberala rovnakých partnerov.
Najhoršie to bolo podľa jej rozprávania s tretím manželom Josefom Havlíkom, s ktorým ste sa odsťahovali ako rodina do Švajčiarska. Po rokoch jeho meno nechcela v našom rozhovore ani vyslovovať, takú traumu jej tento vzťah pôsobil. Aj keď vám možno ešte väčšiu… V jednom rozhovore ste spomínali, ako vám nadával do bastardov…
A to bolo ešte to najmenej. Diali sa tam aj horšie veci. Nečakaný rev, neustále scény a vyhrážky.. Prosila som mamu, aby sme sa vrátili domov, ale on ju úplne zmanipuloval. A sama som odísť nemohla. Bola som dieťa a nemala som kam ísť. To bola jednoducho bezvýchodisková situácia… Práve vtedy som ale náhodou v škole objavila tibetský budhizmus, čo mi v tom čase doslova zachránilo život. Musela som sa totiž obrniť a naučiť sa nereagovať. Nenechať zlých ľudí, aby ma ovplyvňovali tak, aby som si kvôli nim ničila život.
Mama nevidela, ako sa trápite?
Vedela, že tam nechcem byť a dovolila mi v osemnástich odísť. Sama tam s ním však zostala ešte ďalších sedem rokov. Nechápala som to, ale potom, ako som sa tým začala zaoberať aj odborne ako koučka, si uvedomujem, že predátor človeka, na ktorého sa zameria, v podstate úplne zaslepí. Vyhodí vás z rovnováhy a úplne vás dokáže rozobrať. Zoberie vám sebavedomie, slobodnú vôľu, integritu, sociálne a rodinné vzťahy, vrátane vzťahu k deťom. Od všetkých vás odstrihne, lebo potom sa mu vami ľahšie manipuluje. Spätne úplne chápem, čo sa tam dialo a vôbec to mame nemám za zlé.
A vtedy?
Vtedy áno. Bola som dieťa, ona bola slobodná matka, nikoho iného okrem neho nemala. Prežívala som peklo a ona sa k tomu nedokázala postaviť čelom. Jasné, že som na ňu bola naštvaná, že ma nebránila.
Ako sa to dalo vydržať?
Bola to tvrdá škola, ale pomáhala mi spomínaná budhistická filozofia, ktorá hovorila že človek môže zobrať svoj život do vlastných rúk a vôľou, sebakontrolou a súcitom so všetkými, teda aj so sebou, môže prekonať i ťažké situácie. Keď sa však pozriem za seba, na to, akých partnerov som si potom sama vyberala, uvedomujem si, že bez následkov to nezostalo. Nemala som vzor normálnej rodiny, kde by fungoval normálny chlap, na ktorého sa dá spoľahnúť. Od mamy som zase podvedome prebrala jej vzorce správania, takže nakoniec som aj sama skončila vo vzťahu s manipulátorom. A trvalo mi pár mesiacov, kým som sa z toho dokázala vymaniť. Zbalila som sa až potom, keď na mňa vytiahol nôž.
„Maminku strašne poznamenalo, že ju ako osemročnú znásilnil jej otec.“
Rozmýšľali ste, ako sa to mohlo stať, keď ste to mali pred očami celú pubertu?
Presne toto som sa sama seba roky pýtala. Myslím, že to bolo tým, že vtedy som tú manipuláciu videla len zboku, nezažila som ju. Tentokrát som bola tou zaslepenou, tou, na ktorú to bolo celé sústredené, a to je niečo úplne iné. Akoby vás manipulátor úplne vykoľajil a zmiatol. Doslova vám zobral pôdu pod nohami.
Vráťme sa ale späť k vášmu dospievaniu. Do akej miery to komplikovalo ešte aj to, že ste žili v cudzine? Alebo ste postupne Švajčiarsko začali vnímať ako domov?
Domov asi nie. Ale v mnohých ohľadoch mi to pomohlo. Nikto tam moju mamu ako speváčku nepoznal, nikto sa teda na mňa nepozeral cez prsty a neodsudzoval ma skôr, než ma poznal. Konečne som mohla byť sama za seba. Zároveň treba povedať, že školstvo je vo Švajčiarsku veľmi príjemné. Až tam ma začalo baviť sa učiť. Naraz som začala mať dobré známky, začala som spievať, chodila som so zborom ako sólistka po celej krajine, napísala som pre školu muzikál… Toto som si užívala.
Napriek tomu ste sa, hneď ako ste oslávili osemnásť, naozaj zbalili a vrátili do Čiech. A dva roky na to ste boli už aj vydatá.
Podvedome som totiž potrebovala konečne zažiť bezpečie milujúcej rodiny. No hoci sme sa veľmi dobre poznali, predtým sme spolu chodili dva roky, spätne musím povedať, že ani jeden z nás na to nebol pripravený. Každý chcel v živote niečo iné. Ja som chcela ísť na vysokú školu, chcela som sa venovať hudbe, jemu to prekážalo. Mal úplne iný životný smer. Našťastie, náš rozchod prebehol v podstate pokojne.
Napriek tomu ste na radu mamy chceli vyhľadať odborníka.
Vo chvíli, keď sa mi tento vzťah rozpadol, bola som zúfalá. Verila som totiž, že to manželstvo bude trvať navždy a hrozne ma ranilo, že sa to nepodarilo. Možno práve preto, že som doň šla, lebo som si potrebovala zahojiť rany. Hľadala som stabilitu a rodinné zázemie. Vo chvíli, keď sa mi to zrútilo a bola som vážne zničená, maminka mi vtedy odporučila pána doktora Cimického, ktorý sa v tom čase venoval práve vzťahom mladých.
Ako ste pred časom po rokoch verejne povedali, namiesto pomoci vás v tej zraniteľnej chvíli sexuálne napadol. Nezastavil sa vám svet – po rokoch s tyranským otčimom, krachom manželstva, vás chce ešte znásilniť lekár? Kládli ste si otázku, prečo sa vám muselo stať ešte aj toto?
Ja som bola len jedna čiarka v rade. To vôbec nebolo osobné. Len som bola v zlej chvíli na zlom mieste, lebo v lekárskej ordinácii bola prosto osoba, ktorá vôbec nemala mať lekársky titul. A ak ho mala, tak mala byť dosť súdna na to, aby si v priebehu svojej praxe uvedomila, že má veľký problém, že ju musí prestať vykonávať a začať so sebou niečo robiť. Ten človek ale tú súdnosť nemal…
Čo to s vami spravilo?
Zasiahlo ma, že som bola fyzicky napadnutá v ordinácii, z ktorej som musela ujsť. Že keď som to povedala svojej mame, tá sa síce zhrozila, ale povedala mi, nech to najmä nikomu nehovorím. Zranilo ma to, aj keď som ju vzápätí pochopila…
Vďaka čomu?
Asi tri mesiace potom som vyhľadala inú lekárku, ktorej som povedala, čo sa mi stalo, a ona ma doslova šokovala. Povedala mi, že to o tomto lekárovi počula už od niekoľkých svojich pacientiek, ale že mi nemôže pomôcť. Čakala som, že keď sa jeden lekár dozvie, že jeho kolega spáchal takúto vec, podá podnet na lekársku komoru. Že sa ako obeť dočkám nejakej reakcie lekárskeho stavu a bude sa niečo diať. Namiesto toho mi bolo povedané, že nemôžem urobiť nič. To bola taká posledná rana – aha, tak mňa ani spoločnosť neochráni. Vtedy som pochopila mamine slová… Bola by som sama proti človeku, ktorý má moc a politické páky, ale dodnes som nepochopila, prečo nič neurobila ani spoločnosť.
Ako sa s tou bezmocnosťou dalo ísť ďalej?
Nebola to prvá rana v živote, takže človek sa naučí nejako otriasť. Ale profesijne ma začalo zaujímať niečo, s čím by som chcela veľmi pomôcť, a to medzigeneračné odovzdávanie tráum. Keď moju mamu znásilnil jej otec a išla to povedať svojej mame a tá jej povedala, aby to hlavne nikomu nehovorila. A toto isté som od nej v podobnej situácii počula aj ja. Matky dcéram v podstate odovzdávajú svoje traumy a v podstate im tým hovoria – nemôžeš sa ozvať, nemôžeš sa za seba postaviť. To by malo skončiť. Musíme ďalšie generácie učiť nastaviť si zdravé hranice.
Vzápätí ste naplno rozbehli kariéru. Mám pocit, akoby umenie bolo doslova balzam na dušu, ktorý ste vtedy potrebovali… Hnalo vás dopredu práve to?
Hrať a spievať som chcela vždy. Ako hovorievala moja maminka, bola som jasná odmalička. Od šiestich som chodila na balet a klavír… Ale čím som bola staršia, tým viac som si naozaj uvedomovala, ako mi kreativita pomáha. Môcť tvoriť je obrovská radosť. To je bez diskusie.
„Prežívala som peklo a mama sa k tomu nedokázala postaviť čelom.“
Z vás to doslova žiarilo. A zjavne to zachytil aj svetoznámy Ben Kingsley, s ktorým ste v čase, keď nakrúcal v Prahe Denník Anny Frankovej, istý čas chodili. Bol to vzťah, ktorý vám vrátil späť samu seba?
Svojím spôsobom áno. S Benom sme boli na rovnakej vlne, čo sa týka názoru na svet. Síce bol medzi nami obrovský vekový rozdiel, ale rozumeli sme si ľudsky, názorovo, kultúrne…
Keď sa jeho pražské povinnosti skončili a odcestoval, vzťah sa síce skončil, ale viem, že vás veľmi povzbudzoval, aby ste nielen spievali, ale vydali sa aj na hereckú dráhu…
Jeden večer sme boli na večeri s režisérom Robertom Dornhelmom a herečkou Brendou Blethyn a všetci traja sa na mňa otočili, že dúfajú, že s herectvom budem pokračovať, hoci v seriáli som mala len malú rolu. S herectvom som síce „laškovala“, ale necítila som sa na to. A zrazu ma začali presviedčať tieto superhviezdy, že mám hrať. Takmer som spadla so stoličky – rada, ale neviem, či na to mám. Oni zdvihli obočie a Ben hovorí – keď chceš, ja ti napíšem aj odporúčajúci list.
Vtedy som sa však len smiala, že nie, nie, netreba.
Potom ste ale začali poškuľovať po Amerike a spomenuli ste si, že by sa vám možno zišiel?
Medzitým ale ubehlo desať rokov, keď sme si len občas napísali esemesku, ako sa kto má. Za ten čas som sa však posunula natoľko, že som mohla dúfať v umelecké vízum do USA a uvedomila som si, že by sa mi tam odporúčací list naozaj zišiel…
Vraj vám ho napísal dokonca ručne. Čo to pre vás znamenalo?
Ako som Bena poznala, on si svoju cestu vyšliapal od nuly. Vnímala som ho ako človeka, ktorý bol veľmi pokorný a strašne tvrdo pracoval, takže asi nemal potrebu niekomu klamať. Veľmi si vážim, ak vo mne videl nejaký talent. Neukazovala som ten list určite všade, kadiaľ som chodila, mne ale dodával silu. Boli totiž aj chvíle, keď som si hovorila – má to tu vôbec cenu? A potom som sa pozrela na ten list a povedala si: Vieš čo, má!
Malo. To, čo ste dosiahli, sa podarilo málokomu. Získali ste zelenú kartu za prínos kultúre. S projektom The Infinite Seas ste boli v roku 2017 nominovaná na ceny Hollywood Music in Media Awards v kategórii Alternatívny rock. Od roku 2014 ste dokonca hlasujúcou členkou americkej Grammy. Hovoríte si konečne, že život je predsa len krásny?
Nikdy som nevnímala život len čierne. Život je dúha. Obrovské spektrum farieb. Navyše, človek má možnosť voľby. Takže aj keď sú niektoré chvíle života veľmi temné, má možnosť vybrať si, ako ich zvládnuť.
Foto: archív J. F.
