Je in byť iný?

Na prvý pohľad to vyzerá, že život v duchu – píšte všetci modrým perom, je dávno za nami. Veď podľa médií a internetu si tu už naozaj robí každý, čo chce. Tam áno, jedno aj druhé znesie všetko, ale my – nie. Stále nie. Stále na čokoľvek iné pozeráme podozrievavo, a neuľahčujeme to nikomu. Nie je ľahké vyčnievať, mať iný život, iné vzťahy, iné deti… Nie je ľahké povedať si, čo kedysi svojský Kurt Cobain: „Smejú sa mi, pretože som iný, ja sa zas smejem im, pretože sú všetci rovnakí….“

Od narodenia vyrastala v náhradnej rodine a hoci vždy mala pri sebe tú, ktorej mohla ho­voriť mama, pri hľadaní ženy, ktorá ju porodila, Dagmar Edith Holá zistila, že cestu si musí nájsť nanovo k obom mamám. Nie kvôli nim, ale kvô­li sebe, aby sama dokázala byť mamou, akú jej synovia potrebujú. Lebo nielen v detstve, ale aj v materstve jej osud nachystal inú cestu ako os­tatným…

Občas sa Dagmar vynorí v spomienkach fotogra­fia z vítania malých občanov na národnom výbo­re. „Je to asi jediná fotka, na ktorej mali naši na tvárach úsmev a v ňom očakávanie, radosť, pýchu a asi aj nádej, že už všetko bude inak… Mama totiž nebola schopná donosiť dieťa. Potratila v piatom a v šiestom mesiaci. Dnes sú už lekári síce schop­ní zachrániť aj takéto bábätko do dlane, ktoré by si ona vypiplala a aj keby bolo postihnuté, milo­vala by ho, má taký dar, ale vtedy, bohužiaľ, ešte medicína nebola tak ďaleko,“ vracia sa do minu­losti mladá žena. Keď mala mesiac, priviezli si ju z dojčenského ústavu a adoptovali. Konečne boli rodinou. Aj keď Dagmar dodnes netuší, či aspoň na chvíľu šťastnou, či takou jej mama vôbec doká­zala byť. „Príroda jej vlastné deti brala a ani trinásť tých, ktoré si postupne zobrala do starostlivosti z domova, jej ich nedokázalo nahradiť. Nezaplnili sme jej boľavé miesto a nenaplnili sme ju láskou. Plus-mínus, vždy za pol roka prestala nové dieťa vnímať pozitívne a zaradila ho medzi nás „kravy, špiny a čierne svine…,“ ktoré jej brali radosť zo života, a tak musela hľadať ďalej. Akoby verila, že s ďalším dieťaťom to už vyjde a šťastie jej zostane navždy. Ale zázrak sa nikdy nestal. Opäť prešiel polrok, a z „úžasniatka“ sa z ničoho nič stalo dieťa, ktoré si nezaslúžilo nič. Len bitku a tresty.

POĽSKÉ MENO A DÁTUM NARODENIA…

„Keď vyrastáte takto, otázka – prečo? vo vás pulzuje ako bolesť zuba. Prečo som skončila v starostlivos­ti štátu? Prečo ma nechcela moja vlastná mama?“ spomína Dagmar. Adoptívna mama jej tvrdila, že tú nikto nepoznal a do dojčenského ústavu ju do­viezli z akejsi robotníckej ubytovne, lebo sa o ňu nestarala. Vraj jej to presne takto povedali na so­ciálke. K informácii, že na matrike musí byť aj tak uvedené jej meno, sa tak dostala až ako dávno dospelá dvojnásobná mama. „Musela som čakať tridsaťsedem rokov, kým som s trasúcimi sa ruka­mi mohla nazrieť do kópie matričného listu s ná­dejou, že ho tam objavím. Bolo tam! Poľské meno aj dátum narodenia…,“ trasie sa jej hlas aj po ro­koch. Okamžite rozbehli pátranie. Manžel obte­lefonúval kamarátov a tí svojich známych a o pár dní mali v rukách jej adresu. „Keď nájdete odvahu, sprostredkujem vám stretnutie,“ navrhla jej suse­da, ktorá v rámci práce v istej nadácii s niečím ta­kým pomohla už viacerým ľuďom. Odvahu hľadať naozaj nemusí, zasmiala sa Dagmar. Mala ju celé roky. Mamu chcela stretnúť, odkedy si pamätá…

POĎ SEM, TY MOJE DIEVČATKO

Keď však zrazu stála na dohodnutom mieste, obze­rala sa okolo a rozmýšľala, či tá, ktorej sa nevedela od detstva dočkať, naozaj príde a odkiaľ, bola zrazu vydesená na smrť. Mám ju objať? Môžem jej tykať? Našťastie to žena, ktorá k nej prikročila, vyrieši­la za ňu. Jednoducho si ju privinula k sebe sama. „Poď sem, ty moje dievčatko,“ plakala a prosila o odpustenie. „Potom, keď už sme si sadli, vysvet­ľovala a rozprávala o rodine s ôsmimi deťmi, ktorá žila v poľských horách. O tom, ako ju otec, ktorý bol ťažký alkoholik, vyhnal za prácou do Českoslo­venska, ako sa tu zamilovala do krásneho Albán­ca, ako otehotnela a verila mu, že si ju vezme, lebo tesne pred pôrodom odišiel do Skopje, aby si tam zariadil papiere a nasľuboval jej, že po pôrode sa po ňu a dieťa vráti, ale nevrátil,“ zaleskli sa Dagmar oči. Akoby niekde vnútri sama prežívala strach, zú­falstvo a bolesť, ktoré vtedy cítila jej mama. „Roz­právala mi, že nevedela, čo ďalej, kam ísť. Doma by ju otec zabil a u nás ako cudzinka nemala ná­rok na žiadnu pomoc. Bola zúfalá. Pôrodná sestra aj sociálna pracovníčka ju preto presviedčali, aby dala dieťa do domova. Aspoň na čas, kým si vyrieši situáciu. Na piaty deň teda prikývla,“ reprodukuje mamino rozprávanie. Chcela pre dcéru to najlep­šie. Papiere, ktorým dobre nerozumela, podpísala, lebo verila, že je v nich presne to, o čom sa rozprá­vali. „Keď sa však po dvoch mesiacoch na dcérku prišla pýtať, na sociálke sa dozvedela, že na svoje dieťa už nemá žiadny nárok, keďže sa ho zriekla. Nikto jej teda už nikdy nepovie, kde je.“

„Mnohým mamičkám sa uľaví, keď konečne vedia, čo ich dieťaťu je. Mne nie. Pol roka mi bolo zle.“

JEDNY DVERE SA OTVORILI, DRUHÉ ZABUCHLI

„To stretnutie bolo pre mňa strašne dôležité. Sku­točne som cítila, ako som konečne získala korene a nebola už tým stromom, ktorý môže čokoľvek vyvrátiť. Moje deti konečne vedeli, odkiaľ pochá­dzajú. Už som nemusela lekárom v rámci rodin­nej anamnézy vysvetľovať, že nič neviem,“ hovorí Dagmar. Bol to happy end, akurát, že život nie je rozprávka. Nie je to tak, že človek nájde mamu a všetko je vyriešené. „Tých tridsaťsedem rokov nám skrátka chýbalo. Ale vďaka knihe, ktorú som o hľadaní mamy napísala, sa mi ozvala žena, kto­rá poznala môjho otca. Ten síce zomrel, ale našla som svojho brata, strýka a jeho ženu. Pred smrťou si vraj povzdychol, že ho mrzí, že nemal dcéru. Mal. Prečo sa však ku mne neprihlásil, zostalo ta­jomstvom,“ zhlboka sa nadýchla. Vo chvíli, keď si do rovnice dosadila konečne neznámu, osud za­úradoval ako tvrdý matematikár. Jedna mama jej pribudla, druhú teda zobral. „Pre ženu, ktorá ma vychovala, ktorá bola väčšinu môjho života jedi­nou, ktorej som hovorila mami, som v podstate zomrela. Zradila som, nestačila mi totiž jedna rodi­na, jedna mama ako ostatným… Opäť som šla proti prúdu,“ povzdychla si. Chcela jej všetko vysvetliť, chcela, aby ju pochopila a napriek všetkému jej za toľko vecí chcela poďakovať. Veď aj vďaka nej s ot­com je tým, kým je. Aj vďaka nim sa dokáže pobiť so životom…

BOJ SO ŽIVOTOM

Občas rozmýšľala, či to všetko ťažké prichádzalo do jej života práve preto, lebo niekto tam hore ve­del, že sa bude musieť biť naozaj. Že bude najskôr musieť bojovať so strachom z materstva a potom s tým, že jej prvorodený Jakub je od malička iný… „Od narodenia zle spával a na každý zvuk reago­val zadúšaním sa plačom, takže sme doma museli chodiť po špičkách a nemohli si ani kýchnuť. Keď mal štyri roky, lekári začali hovoriť o hyperaktivi­te a ADHD a s tým nakoniec nastúpil aj do školy. A tam zrazu spadol naspäť na úroveň dvojročného dieťaťa. Na jednej strane ovládal zlomky a vedel čí­tať, na druhej sa začal pocikávať, mal záchvaty pla­ču a v strese si o čokoľvek búchal hlavu,“ opisuje Dagmar ďalšiu ranu od života. Od psychológov sa tak so synom dostali na psychiatriu a tam prvýkrát padol termín Aspergerov syndróm, jedna z foriem autizmu. „Mnohým mamičkám sa uľaví, keď ko­nečne vedia, čo ich dieťaťu je. Mne nie. Pol roka mi bolo zle. Zmietala som sa medzi popieraním a hnevom, kým mi nedošlo, že je to predsa stále môj Kubo a nie chodiaca najťažšia mentálna per­vazívna vývojová porucha, ako to na mňa vyskočilo z každého článku hneď v prvej vete. Hľadala som pomoc u odborníkov, ale nenašla som ju. Vlastne mi dali len papier s diagnózou a nič viac. Možno to ma zlomilo najviac, že som nevidela cestu.“

FUNGOVAŤ PRE INÝCH

Na budúcnosť sa pri autizme neodporúča myslieť. „Toho sa držím. Neviem, ako bude Jakub na tom zajtra a už vôbec nie o rok. Uvedomila som si na­vyše, že autizmus sa netýka len jeho, mení totiž všetkých ľudí, ktorí s ním chcú byť. Jeho mladší brat sa musel vyrovnať s vecami, ktoré iné deti ni­kdy neriešili. Musel sa naučiť vyrovnať s jeho zá­chvatmi agresivity, s tým, že v škole na jeho brata ukazujú prstom, a to mal šťastie, že ho tam celkom brali a nebol šikanovaný. Vlastne so všetkým, čo ja, akurát, že ja som dospelá, navyše v niečom rovna­ká ako Kubo…“ pokúsi sa Dagmar o úsmev. Obja­vila v sebe totiž smutnú „výhodu“. „Trauma z toho, že som bola po narodení odložená a nepritúlená a v náhradnej rodine som skončila tiež vo vlast­nom svete ako ten, komu nechce nikto rozumieť, má za následok podobné príznaky ako autizmus. Prežila som tak niečo, vďaka čomu svojmu dieťaťu rozumiem.“

„Cítila som, ako som konečne získala korene a nebola už tým stromom, ktorý môže čokoľvek vyvrátiť.“

ZVLÁDLI TO INÍ, ZVLÁDNE TO AJ KUBO

Po tom, čo sa Dagmar na sociálnej sieti pripojila k skupine rodičov podobných detí, nachádzala si v komentároch často správy, ktoré jej napísali sami autisti. „Boli to zvláštne momenty – písať si s niekým, kto má rovnakú diagnózu ako Kubo, no dnes má vysokú školu a povzbudzuje ma, lebo bol na tom rovnako ako môj syn, ale zvládol to a Kubo to určite zvládne tiež.“ Presne toto sa nakoniec roz­hodla odovzdať ďalej. Založila internetový magazín ATYP, aby už nikdy na žiadnu maminku nevyska­kovali z webu len texty o najťažšej vývojovej poru­che… Jej život dáva zmysel. Zistila, čo mala zistiť, a pochopila, čo mala chápať. Pri pohľade na mlad­šieho syna si však zas a znova uvedomí, aká by bola veselá, tancujúca a kamarátska, keby to osud v jej živote nastavil inak.