Sú herci, kvôli ktorým si pozriete aj film, na ktorom vás okrem nich nič iné nezaujíma. Pre mňa je takým on. A nie je to len náročnými postavami, v ktorých mu režiséri veria. A nie náhodou. Herec a trojnásobný otec Juraj Loj totiž ešte ani v jednej nesklamal. Je to v jeho ľudskosti a schopnosti hľadať odpovede nie na povrchu. Presne tak to bolo aj v tomto rozhovore. Za čo mu úprimne ďakujem.
V minulosti ste spomínali, že ešte v maturitnom ročníku ste nevedeli, kam ďalej. Nepatrili ste od detstva k triednym šašom, ktorých smerovanie bolo všetkým jasné?
Mne skôr hovorili, že som čierna ovca rodiny. Všetko bola pre mňa zábava, stále som niekoho rozosmieval. Dnes si však myslím, že skôr ako prejav nejakého hereckého talentu to vtedy bola snaha získať pozornosť. Často som totiž unikal z reality do svojich detských svetov a fungoval vo svojich predstavách.
Realita nebola pre vás ono? Alebo ste na tie úniky mali iný dôvod?
Na tú otázku nemám odpoveď vlastne dodnes. Sám seba sa pýtam, či som niečo hľadal. Alebo to bolo istým spôsobom nasmerovanie k práci, ktorú dnes robím?
Ja by som povedala, že áno – že sa tak jednoducho prejavoval váš herecký talent. Aj keď neviem, či si ho dieťa uvedomuje…
Nemôžem povedať, že by som si ho uvedomoval. Skôr ho vo mne objavili pedagógovia. Hoci to, že niekde vo mne ten talent od Pána Boha bol, bolo na toto povolanie strašne málo. Človek musí na sebe veľa pracovať, nie aby dosiahol niečo, ale aby dosiahol výsledky, ktoré ho môžu tešiť.
Jedna vec je, že to videli iní, druhá, či ste im verili…
V tomto ma veľmi ovplyvnila Nina Zemanová, ktorá ma zobrala do Bieleho divadla a ten talent vo mne rozvíjala. Tam som prvýkrát videl aj film Na východ od raja s Jamesom Deanom, čo bol pre mňa istý zlom. Akoby som vďaka nemu sám objavil, že chcem byť hercom.
Takže ste si konečne pripustili, že na to naozaj máte?
Myslím, že áno. Odmalička som bol totiž masírovaný okolím, že musím ísť na herectvo. Zrejme sa to niekde vo mne podvedome zbieralo, aj keď som na tom svoju budúcnosť nestaval. Párkrát ma totiž ako dieťa zavolali na kamerové skúšky a pamätám si, že som bol vždy rád, keď ma nevybrali. Takže kým ma prijali na VŠMU, musel som prejsť kusisko cesty. A stále mám pocit, že na nej som a musím sa ešte veľa učiť.
Dnes máte sám dvanásťročného syna, počúva aj on od vás, že by možno mal ísť v rovnakých šľapajach?
Takéto veci nehovoríme ani jednému z našich detí. Nemyslím si, že by to bolo dobré. Snažíme sa ich viesť k tomu, že nech si vyberú akúkoľvek profesiu, budeme na nich hrdí. Dôležité je len, aby ich to robilo šťastnými.
Brali to takto aj vaši? Alebo mali voči herectvu námietky?
Nie. Vždy som od nich cítil podporu. A nikdy som nepočul – čo za robotu si si to vybral?
Nepoložili ste si tú otázku ani vy sám? Niektorí vaši kolegovia po škole totiž narazili na tvrdú hereckú realitu. Napríklad generácia pred vami vyšla zo školy do obdobia, keď nič nevznikalo, v podstate sa nenakrúcalo…
Tým, že som nastúpil hneď po škole do divadla, mal som o prácu postarané a dostával som úžasné príležitosti s úžasnými režisérmi. Dodnes som vlastne ani nemal taký rok alebo obdobie, že by som nemal robotu. Práve vtedy sa navyše začala prebúdzať aj televízna tvorba, hoci ja som bol spokojný aj v divadle. V tomto som bol vždy skromný a pokorný.
Potom však prišlo seriálové Búrlivé víno, ktoré z ešte nie celkom známeho nitrianskeho herca urobilo televíznu hviezdu prvej veľkosti. Čo to s vami, tým skromným a pokorným hercom, spravilo?
Samozrejme, že ma to prevalcovalo. Robilo mi dobre, že ma ľudia spoznávali. Hoci aj vtedy som sa snažil držať pri zemi, boli obdobia, keď ego doslova prebralo opraty a robilo si svoju nie veľmi dobrú robotu. S tým však v tejto brandži asi musí zabojovať každý.
S tou popularitou prišiel aj záujem médií o vaše súkromie, kde ste v istom momente prežívali aj veľmi ťažké chvíle. S partnerkou Zuzanou Kanócz ste totiž prišli v priebehu tehotenstva o prvé dieťa. Úplne v rovnakom čase som zažívala to isté a nevedela som si ani predstaviť, že by som to musela riešiť verejne.
Toto obdobie som úplne vytesnil, takže si ani nespomínam, ako som ten tlak médií prežíval. Snažil som sa byť čo najviac so Zuzkou, pre ktorú to ako pre každú ženu boli tie najťažšie momenty.
Nezúri v takých chvíľach človek na svoje povolanie, ktoré má aj túto stránku?
To prišlo neskôr, keď sa nám narodil Lucas. Pamätám si, že som na fotografov dokonca vybehol, keď sme to oslavovali s kamarátmi a oni sa skrývali za kríkmi. Zdalo sa mi to ako hyenizmus. Na jednej strane síce chápem, že si robia svoju robotu, ale na druhej strane sa mi zdá oveľa férovejšie zavolať – gratulujem vám, mohli by sme s vami urobiť rozhovor a nejakú fotku? Samozrejme, ak chcete, aj s bábätkom, ak nie, rešpektujeme to. To sa mi vidí ako fér komunikácia, nie sa za nami zakrádať.
Neviem, či to prišlo s otcovstvom, ale mám pocit, že je z vás dnes aj herecky iný človek, ako bol seriálový Martin Rozner, ktorý z vás spravil známu tvár…
Určite, rodičovstvom človek prechádza do úplne iného štádia života, už nežijete len pre seba, prichádza zodpovednosť za deti. Ale myslím, že je za tým hlavne práca na sebe. Zároveň mám za sebou pár pádov, ktoré takisto urobili svoje. Najväčšia zmena totiž vždy prichádza s najväčšou bolesťou.
Zároveň ste sa doslova rozohrali, rozbehli do sveta, ktorý vás zrazu objavil. Brali ste to tak, že ste hlava rodiny a musíte sa o ňu postarať, a vaša polovička úplne prirodzene zostane doma s deťmi?
Na začiatku to bolo prirodzené, dieťa je na mamu odkázané. Takže som to robil úplne podvedome. Dnes si však myslím, že tie rozhodnutia sa mohli urobiť aj inak, pretože aj Zuzka sa potrebuje realizovať, je takisto umelkyňa a výborná herečka. Ale to sú veci, ktoré človek vidí až s odstupom. V tej danej chvíli má pocit, že robí to najlepšie, čo môže.
Vyčítala vám to?
Nikdy. Skôr to vyčítam ja sám sebe. Človek si hovoril, že zabezpečuje rodinu, no ten otcovský prínos ani zďaleka nie je len o zarábaní. Rodina totiž potrebuje nielen finančnú, ale aj emocionálnu istotu a pomoc. Práca je síce dôležitá, ale v živote sú aj zásadnejšie hodnoty.
Na druhej strane ste dostali práve v poslednom období tie najvýraznejšie filmové roly. Ako prvá prišla ponuka na Šarlatána od Agnieszky Holland. Pamätáte si na prvú myšlienku, keď ste si prečítali scenár, ktorý obsahoval aj homosexuálne scény? Viem, že ste profesionál a ako herec musíte zahrať všetko, ale predsa len… Aký je to pocit pre heterosexuálneho muža, ktorý má doma manželku, tri malé deti?
Pristupoval som k tomu, presne ako hovoríte, veľmi profesionálne. Navyše s Ivanom sme si vytvorili taký kamarátsky vzťah a mám ho natoľko rád, že mi nič nebolo nepríjemné a v zásade som to ani nebral ako niečo neprirodzené. Tým, že sme herci, sme často konfrontovaní aj s takýmito situáciami, do ktorých by sa človek bežne nedostal.
Chápem, že na pľaci to už bola vec dôvery, ktorá medzi vami vznikla. Ale od čítania scenára po chvíľu, kým na tú scénu dôjde, prejde nejaký čas. Má to herec v hlave ako niečo, na čo musí stále myslieť, že raz dôjde aj na to? Nenesie si v sebe obavy?
Nesie, ale tie vychádzajú z vlastnej neistoty a od tej ma Agnieszka odbremenila. Jednak tým, že so mnou hovorila akoby na jednej úrovni, nie ako niekto, kto je nado mnou. A v zásade už tým, že ma do tej roly obsadila. Keď som sedel vo vlaku cestou na nakrúcanie, sám sebe som v duchu pripomínal, že keď si z dvoch republík, Českej a Slovenskej, vybrala práve mňa, tak mi po prvé zrejme dôveruje a po druhé vidí vo mne potenciál. Doslova som si dohováral: Tak si dôveruj aj ty! Ver si!
Krátko po premiére sa objavili najskôr v Česku a potom aj na Slovensku kritiky, podľa ktorých je skutočný príbeh reálneho českého liečiteľa Jana Mikoláška zrejme odlišný od toho, ktorý sme videli vo filme. Spochybňovali najmä jeho homosexuálnu orientáciu.
Homosexuál určite bol. Mal partnera, ktorý dokonca ešte žil, keď sme nakrúcali. Vzniku filmu sa už však nedožil.
Kritici argumentujú tým, že na to nie sú jednoznačné dôkazy. Ak by podľa nich existovali, komunistická moc by ich proti Mikoláškovi na súde použila.
Neviem, do akej miery po jeho osude pátrali oni, ale Agnieszka ten dôkaz mala, dokonca komunikovala aj s rodinou jeho partnera, teda mojej postavy, ktorá si nepriala, aby bolo jeho meno zverejnené, preto sa zmenilo na František. Ja som si dokonca čítal aj listy medzi nimi.
Aj vo vašom zatiaľ najnovšom filme Zbormajster, ktorého dej je inšpirovaný prípadom sexuálneho zneužívania v detskom speváckom súbore Bambini di Praga, ste dostali rolu reálneho človeka – jeho vedúceho Bohumila Kulínského. Opäť náročná rola, už len v tom, že ide o človeka, ktorého súd uznal za vinného zo zneužívania detí. Viem si predstaviť, že herecky je to výzva, ale nebojuje človek pri rozhodovaní, či do toho ísť, aj s pocitmi otca a partnera?
Snažím sa si to vždy zracionálniť, lebo či som chcel, alebo nie, vždy som si na pľaci pri pohľade na tie dievčatá spomenul na svoje deti.
Potrebovali ste počuť aj názor partnerky?
Áno, keď išlo o to, či takúto postavu vziať alebo nevziať, veľa sme sa rozprávali aj so Zuzkou, ale aj s viacerými ďalšími. Sú to totiž filmy, ktoré sú veľmi dôležité. Teraz sa mi to po správach, ktoré dostávam od divákov, len potvrdzuje. Mnohí mi píšu, že ten film má na nich doslova terapeutické účinky.
Opäť sa ozvali hlasy, že ste divákom boli až príliš sympatický, čo by násilník byť nemal… Čo vy na to?
Jednak je to osobný pohľad každého a jednak v tom filme nehrá žiadnu rolu, či je muž, ktorý tie dievčatá zneužil, sympatický alebo nie. Tam ide o akt zneužitia moci a toho je schopný rovnako najkrajší človek na svete ako ten najškaredší.
Do akej miery sa vám takéto scény dostávajú do hlavy až tak, že sa potom ako otec bojíte svoje ratolesti pustiť do tohto sveta?
Pokiaľ má rodič s dieťaťom úprimný a otvorený vzťah a ono vie, že sa mu môže s čímkoľvek zdôveriť, tak sa oň nemusím báť, pretože vie aj samo odlíšiť dobro od zla.
Kto vás videl v spomínaných vážnych úlohách, asi zostal prekvapený, keď ste sa objavili v zábavnej šou Dobre vedieť na Jojke ako jeden z kapitánov… Nie je to tam pre vás až príliš veselé?
Ale ja sa veľmi rád zabávam, takže sa tam cítim veľmi dobre. Je tam naozaj výborná atmosféra.
FOTO: TV JOJ A ARCHÍV J. L.
