Dávno, veľmi dávno je to, keď Božena Němcová vytvorila zo svojej emotívnej spomienky na láskavú babičku jeden z pilierov českej i slovenskej literatúry. Dnes nie sú babičky vráskavé starenky s vľúdnou tvárou a archaickým slovníkom, ale moderné, zamestnané ženy. Niektorým je babičkovská rola dokonca trochu tesná.
„Ono je to logické. Za posledných niekoľko desiatok rokov prešli ženy obrovskou premenou. Sú samostatnejšie, nezávislejšie, dokážu sa realizovať, ale tiež riešia mnoho existenčných vecí, zarábajú a sú za seba zodpovedné,“ vysvetľuje posun rolí žena-matka a žena-babička detská psychiatrička Věra Gabrielová. „Množstvu žien je škatuľka strážkyne domáceho kozuba malá, majú svoje záujmy, koníčky, ale aj finančnú zodpovednosť. Samozrejme je skvelé, keď popritom plnia svoju babičkovskú úlohu s láskou a nadšením, na druhej strane mám pochopenie aj pre babičky intelektuálky, ktoré sa aj v dôchodkovom veku rozhodnú pokračovať v zamestnaní, ktoré ich celý život bavilo, alebo si nájdu záľuby, ktorým sa venujú. Predstava babičky ako automatickej nadšenej opatrovníčky detí je prežitá,“ obhajuje aktívne seniorky. Neznamená to však, žeby úlohu babičiek znižovala. „Naopak, vzťah matky a dcéry je zásadný, a pokiaľ dobre funguje cez tehotenstvo, pôrod a prvé roky dieťaťa, kedy má dcéra naozaj dvadsaťštyrihodinový záprah denne, je to určite obojstranne obohacujúce. A pre dcéru nesmierna úľava, že nie je na všetko sama.“
Strážim a strážim
Jana Fišerová bude mať o tri roky osemdesiat. Je štíhla a vitálna, na nákup chodí zásadne pešo, po večeroch navštevuje univerzitu tretieho veku. „Milujem antiku a gotiku, prihlásila som sa na dejiny,“ rozpráva. „Chodí s nami len jeden pán, inak sme tam samé ženské. Sadla som si vedľa neho do lavice, a to by ste pozerali, ako si ma ostatné babky premerali pohľadom,“ rozosmeje sa. Jana má sedem vnúčat, dve pravnúčatá a tretie je práve na ceste. Manžel jej pred tromi rokmi zomrel. „Moje dve dcéry ma zásobovali vnúčatami pravidelne v priebehu posledných tridsiatich rokov, takže sa môžem smelo vyhlásiť za profesionálnu babičku. Svoje deti som si tak neužila, slúžila som často v nemocnici nočné, ale odvtedy, čo som na dôchodku, strážim a strážim…“ hovorí bývalá zdravotná sestra. Pani Jana patrí k aktívnym babičkám, ktoré však dokážu skĺbiť svoju rodinnú úlohu s pestrým osobným životom. „Najmladšie vnučky majú desať a jedenásť, obidve ku mne chodia raz za týždeň na celé popoludnie. Staršie deti za mnou zájdu, keď sa im chce, majú už predsa len svoje rodiny a profesie. Ale vždy prídu, keď niečo potrebujem. To stačí zdvihnúť telefón, že som chorá, a striedajú sa pri mne, nosia mi nákupy a báječne sa starajú,“ opisuje závideniahodnú rodinnú idylku.
Nechcem sa vnucovať
Že to tak nefunguje v každej rodine, ilustruje príbeh štyridsaťročnej novinárky Karolíny. Vyrastala ako jedináčik v rodine, kde vládol pevnou rukou otec. „Ja som ho začala zaujímať asi až v ôsmich rokoch, do tej doby ma úplne prehliadal. Keď sa mi potom narodili deti, situácia sa opakovala a preniesla sa aj na moju mamu, ktorá ako babička absolútne zlyhala. Síce bývame v tom istom dome, ale nikdy si staršieho Peťa ani mladšiu Marušku nevzala na stráženie, jednoducho ju to nezaujíma. Keď ešte žil otec, zakázal deťom vstup do záhrady, aby mame nepošliapali záhony, a pri tom to už ostalo,“ opisuje zvláštny rodinný model. „Jasné, že mi to pripadá čudné, ale predsa nebudem mamu prosiť, aby strážila vlastné vnúčatá. Už som si zvykla, že ich mám na starosti ja a manžel, aj keď ten sa vracia z práce okolo deviatej, tak sa o deti stará skôr cez víkendy,“ krčí ramenami príťažlivá žena, ktorá si zvykla aj na to, že kvôli neochote babičky strážiť trávia deväťdesiat percent večerov doma. „V kine sme s manželom neboli ani nepamätám, raz za sto rokov si vyrazíme do divadla. Keď máme kúpené vstupenky, mama deti postráži. Ale to je fakt výnimočné. A už teraz vidno, že sa to premietlo do ich vzťahov. Osemročný Peťo ja teda také dobrosrdečné slniečko, ten babičku miluje tak akosi automaticky, ale na šesťročnej Maruške poznať, že nie je úplne nadšená z toho, keď k nám babička príde na obed alebo na večeru. Myslím, že je to chyba, no netuším, ako to napraviť. Ale práve nedávno sme to s manželom preberali a zhodli sa na tom, že takíto prarodičia rozhodne nebudeme, že si svoje vnúčatá – pokiaľ prídu – radi užijeme.“
Samostatná a aktívna
Zdá sa, že sa v súčasnosti vytráca rodinná súdržnosť a väzby medzi generáciami slabnú. „Faktorov, prečo v niektorých rodinách prestáva fungovať medzigeneračná súdržnosť a vzájomná pomoc a podpora, je viac,“ hovorí psychoterapeut Ivan Skalík. „Zámerne hovorím v niektorých rodinách, pretože je mnoho rodín, kde majú medzigeneračné väzby trvalú hodnotu, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu a je pre rodinu veľkým prínosom.“ Ako jeden z dôvodov súčasného odcudzovania uvádza spoločensko-politickú zmenu, ktorá nastala v 90. rokoch. „Vďaka nej došlo aj k sociálno-ekonomickej zmene. Zvyšujú sa nároky v jednotlivých profesiách a, samozrejme, aj nároky na zachovanie ekonomickej samostatnosti. Veľa ľudí, ktorí predtým automaticky chodili do dôchodku a mali čas na starostlivosť o vnúčatá, zostáva v práci.“ A spomína tiež premenu záujmov najstaršej generácie. „Významný je aj psychologický vplyv toho, že prarodičia majú možnosť žiť aktívne aj v neskoršom veku. Majú svoje záujmy a ich svet nestojí len o starostlivosť o deti a vnúčatá. Tento fenomén je výrazný obzvlášť vo veľkých mestách a v rodinách s vyšším vzdelaním.“ Na otázku, či do vzťahov detí a babičiek zasiahla aj súčasná päťdesiatpercentná rozvodovosť, prikyvuje: „Jednoznačne. Tým, že sa partnerské zväzky tak ľahko rozpadávajú, je zložitejšie udržať väzby s prarodičmi, ktorí sa kvôli rozvodu alebo rozchodu akoby vzdialia. Je to však obojstranná strata.“
Na večeru tatranku
Hovorí sa, že rodičia sú na to, aby vychovávali, a prarodičia, aby rozmaznávali. Podľa odborníkov na tom niečo bude. „Prarodičia k vnúčatám v ideálnom prípade pristupujú so skúsenosťami, s nadhľadom a životnou múdrosťou. Deti zase dokážu veľmi spontánne dávať najavo svoje pocity, čo je nesmierne príjemné a starším ľuďom to dokáže dodať energiu a optimizmus,“ hovorí psychiatrička Gabrielová. Za pravdu jej dáva PR manažérka Michaela Bučková, matka päťročných dvojčiat Janka a Aničky. „Často si hovorím, aké ma postretlo šťastie. Oboch prarodičov máme „strážiacich“, aj napriek tomu, že žijú ďaleko od Prahy a stále pracujú. Keď zavolám, že sú deti choré, mama v Svitanoch okamžite sadá do vlaku a ide k nám, aby mi pomohla. Aj manželovi rodičia funguje skvelo, žijú v Ostrave, ale veľa času trávia na chalupe v Jeseníkoch. Deti sú tam každú chvíľu na ozdravných pobytoch .“ Michaela sa netrápi tým, že keď sú deti pri prarodičoch, zabúdajú na nastavené pravidlá. „Keď povedia, že chcú večerať tatranku, tak večerajú tatranku. A ja to nechávam tak, neprekáža mi to. Keď si ich odveziem späť do Prahy, zase zavediem svoje poriadky,“ rozpráva. Na prarodičoch oceňuje, že sa deťom dokážu venovať aj štrnásť dní v kuse. „Deti sa do Jeseníkov vždy veľmi tešia, Janko sa hneď nasťahuje k babičke a dedovi do spálne a odmieta spať inde. Keď boli deti úplne malé, svokra sa ich bála strážiť, ale zvládla to už od ich roka. Je učiteľka v materskej, robí s nimi parádne veci, kreslia, lepia, modelujú. Myslím si, že to sú chvíle, o ktoré by sa prarodičia nemali pripravovať.“
Potvrdzuje to aj terapeut Ivan Skalík. „Kontakty prarodičov s deťmi môžu byť veľmi radostné pre obe strany. Pre deti z hľadiska odovzdávania skúseností, tradičných hodnôt aj ďalších pohľadov na svet, ktoré môžu byť niekedy odlišné od pohľadov rodičov.“ Ale zároveň upozorňuje na časté chyby v komunikácii v rodinách, kde existujú nedoriešené problémy a nevypovedané výčitky. „Niekedy sa vo vzťahu prarodičov k vnúčatám premietnu pretrvávajúce boje rodičov s deťmi, ale táto forma poučovania a nerešpektu neprináša nič dobré ani jednej strane. Keď prarodičia poukazujú vnukom a vnučkám na neschopnosť ich vlastných detí, je to veľmi deštruktívne. Prarodičia sa tiež môžu ochudobňovať o kontakt s vnúčatami len tým, že nesúhlasia s výberom partnera a spôsobom života ich detí. Prichádzajú tak o veľmi veľkú dávku životnej energie a možnosť odovzdávať svoj pohľad na svet. A samozrejme, prichádzajú o plno radosti, ktoré život s deťmi prináša.“
Bábätko nemôže ísť na bežky
Ivana Novotná z Nitry ma deväťročného syna Tomáša. A typickú „aktívnu“ matku, ktorá stráži, len keď sa jej chce. „Syn mal odmalička pestúnku, našu skvelú susedu, ktorá v tej dobe mala rovnako staré dieťa. Keď sa Tomáš narodil, mama ho vôbec nechcela strážiť, hovorila, že sa s bábätkom vôbec nedá chodiť na bežky,“ hovorí štyridsaťdvaročná fotografka. „Chodila do práce, do dôchodku za žiadne cenu ísť nechcela, vraj by sa unudila k smrti. Tomáš ju začal zaujímať až tak od štyroch piatich rokov, keď ho začala učiť lyžovať na zjazdovkách. Ale to ju potom začalo baviť. Neskôr mu kúpila bežky, začali spolu chodiť na výlety, jednoducho ho už brala ako dieťa, s ktorým je skvelé tráviť voľný čas. Dnes už, našťastie, funguje ako stopercentná babička, berie si Tomáša na stráženie, aj keď nemusí. Dosť často nám tak umožní, aby sme si s manželom užili voľný víkend, takže sa už vôbec nemôžem sťažovať,“ dodáva. Ivanina matka v sebe babičkovské sklony objavila, u niektorých žien ale nikdy nedôjde k premene z aktívnej seniorky na aktívnu babičku. „Mám svokru na Slovensku, štyristo kilometrov ďaleko,“ rozpráva tridsaťosemročná produkčná Martina Bémová. „Odjakživa si platím stráženie, moja mama už nežije a svokra príde raz za čas. A keď príde, návštevu pochopí ako výlet do Prahy a deti – trinásťročná Ester a osemročný Oliver – ju vôbec nezaujímajú. Je to úplne scestné, pretože mi aj napriek tomuto nezáujmu odjakživa vozila vystrihnuté články z časopisov o výchove detí. Napríklad, že by nemali dlho cumľať cumeľ alebo sedieť na nočníku…“ hovorí s trpkým úsmevom Martina. „Trochu sa to zmenilo minulý rok, keď umrel svokor. Zrazu sa ozýva a pýta sa, či by za ňou deti nechceli prísť na chalupu, ale ja mám pocit, že už je na to neskoro, že si ten vzťah vôbec nevybudovali,“ krčí ramenami.
Babičku, alebo opatrovateľku?
V mnohých rodinách nahradila rolu babičky platená pestúnka. Mať svoju „strážkyňu“ je dnes veľmi bežné – ženy sa čoskoro po pôrode vracajú do práce, a pretože plný úväzok nezriedka zamestnáva aj mnoho babičiek, o malé deti sa cez deň starajú študentky alebo profesionálne pestúnky. „Myslím si, že nájsť šikovnú opatrovateľku, ktorá má vzťah k deťom, je dobrá, trpezlivá a kreatívna, je pre mladé rodiny hotové požehnanie,“ hovorí terapeutka Věra Gabrielová. „Šikovné mladé dievča môže deťom odovzdať zase niečo iné ako babička. A o tú deti kvôli pestúnke určite neprídu.“ S tým súhlasí aj Ivan Skalík: „Odpoviem jednoducho – prečo nie. Obzvlášť, keď opatrovateľka dokáže zamestnaným rodičom pomôcť so starostlivosťou o deti a rodinnú logistiku. Dnes sa dokonca vo svojej poradenskej praxi stretávam s natoľko zodpovednými rodičmi, že si u mňa zadávajú výberové konanie na opatrovateľku – aby spĺňala osobnostné aj vzdelanostné predpoklady pre výchovu detí. A musím potvrdiť, že práve v týchto rodinách zostáva medzigeneračný kontakt s prarodičmi, tetami, bratrancami, sesternicami a ďalšími členmi širšej rodiny nezameniteľný.“ Ako svoje „životné šťastie“ opisuje stretnutie s opatrovateľkou svojich dvoch dcér aj brnianska grafička Darina Kosová. „Agátu som objavila, keď mala staršia dcéra tri a mladšia rok. Chcela som sa vrátiť do práce a kamarátka mi odporučila dcéru svojej známej. Po piatich rokoch k nám stále dochádza a máme spolu perfektné vzťahy. Dievčatá ju milujú, Agáta s nami dokonca chodí na dovolenky, dávame si na narodeniny a na Vianoce darčeky. Nevymenila by som ju za nič na svete. A to aj napriek tomu, že máme na oboch stranách fungujúce babičky a dedkov,“ uzatvára.
