Pred dvanástimi rokmi ich prípad plnil médiá v Česku aj na Slovensku od rána do večera. Najprv prišla z egyptskej Hurgady správa, že žalúdočné problémy, ktoré turisti v tejto krajine zvykli nazývať aj faraónova pomsta, stáli život dve Češky – osemročné dievčatko a jeho tridsaťšesťročnú mamu. A potom sme v médiách celé týždne sledovali obrázky uplakanej tváre hlavy rodiny. Petr Kramný tvrdil, že svoju ženu a dcéru našiel v ich hotelovej izbe bez známok života. Obe ležali v posteli a boli ľadové. Na prvý pohľad to vyzeralo ako obrovská tragédia manžela a otca, ktorý prišiel na dovolenke o rodinu. Postupne však prichádzali pochybnosti – najskôr drobné nezrovnalosti, zvláštne kroky vdovca, na ktoré mal síce svoje vysvetlenie, ale neistota zostávala aj po ňom… Internetoví „sudcovia“ mali jasno hneď, rozdelili sa na dve skupiny – jedna v ňom bez ďalšieho pátrania videla okamžite vraha, druhá ho ľutovala a našli sa aj ľudia, ktorí mu posielali peniaze na právnikov, aby sa mohol pred podozreniami brániť. Egyptské vyšetrovacie orgány síce prípad uzavreli s tým, že nejde o trestný čin, český súd však po troch rokoch dokazovania a znaleckých posudkov odsúdil dnes štyridsaťšesťročného Petra za dvojnásobnú vraždu na 28 rokov väzenia. Ten sa k nej však nikdy nepriznal a dodnes to, že by svojej manželke Monike a ich dcére Klárke ublížil, odmieta. Po desiatich rokoch za mrežami sa za ním do najstráženejšej väznice v českom Mírove vybral štáb režiséra Petra Hátleho s množstvom otázok, ktoré tento prípad dodnes vyvoláva. Dostali so scenáristkou päťdielneho dokumentu Kauza Kramný Kristínou Májovou na ne odpovede?
O Kramného prípade sa za tých viac ako desať rokov popísalo toľko ako snáď o žiadnom inom. Vzniklo množstvo odborných posudkov, vyjadrilo sa k nemu množstvo odborníkov, napriek tomu ste mali pocit, že stále nebolo povedané všetko?
Petr Hátle: Ku každému dokumentárnemu projektu sa snažím pristupovať so zvedavosťou a s túžbou zistiť a spoznať to, čo je skryté. Pri každom si kladiem otázky a kládol som ich aj postavám tejto série. Vždy, najmä v prípade citlivej kriminálnej kauzy, je však dobré predpokladať, že nie na každú otázku existuje jednoznačná odpoveď. Je preto dôležité sa dozvedieť čo najviac, aj keď na druhej strane musíte rátať aj s tým, že sú tajomstvá, na ktoré nikdy nebudeme poznať odpoveď. To však neznamená rezignovať na získavanie informácií.
Nemali ste pocit, že v tomto prípade ich bolo zverejnených až príliš veľa? Nie je to vtedy komplikovanejšie?
Kristína Májová: Je pravda, že najzložitejšie bolo prejsť materiál a oddeliť, čo je podstatné a čo nie. Chceli sme sa totiž vyhnúť špekuláciám, ktoré by ešte zvyšovali informačný šum, čo už roky okolo prípadu panuje.
Najdôležitejšie pre vás bolo podľa vašich vlastných slov dostať do dokumentu samotného Petra Kramného. V jednom z rozhovorov ste skonštatovali, že ste dopredu vedeli, že ak by s nakrúcaním nesúhlasil, vaša dokumentárna séria nevznikne. Prečo?
Petr Hátle:: Petr Kramný je právoplatne odsúdený vrah, on jediný bol v izbe, v ktorej jeho manželka a dcéra zomreli. Bol teda jediným svedkom toho, čo sa v tej noci v Egypte odohralo. V čase po tragédii veľmi aktívne komunikoval s médiami, v Českej republike jeho tvár pozná azda každý. Zároveň dodnes, hoci už vyčerpal všetky opravné prostriedky a z väzenia bude prepustený až o dvadsať rokov, tvrdí, že je nevinný. Zdalo sa mi podstatné, aby dostal možnosť v sérii vystúpiť. Je totiž kľúčovou osobou v hľadaní odpovedí na to, čo sa v izbe 6343 v roku 2013 stalo.
Bol rovnako ochotný rozprávať aj teraz, alebo už nie? Čím ste ho presvedčili?
Petr Hátle: S Petrom Kramným som sa vo väzení zišiel pred nakrúcaním mnohokrát a snažil sa mu vysvetliť, prečo si myslím, že je jeho účasť v projekte dôležitá. S novinármi totiž už takmer desať rokov nehovoril. Je presvedčený, že práve bulvárne médiá ho dostali do väzenia. Prečo sa nakoniec rozhodol natáčať so mnou, netuším. Možno pochopil, že ma jeho výpoveď skutočne zaujíma a nechodím za ním s vidinou nejakej rýchlej bulvárnej správy. Zároveň som mu jasne povedal, že séria nebude o jeho nevine, vystúpi v nej množstvo ľudí, ktorí ho považujú za vraha, a nebude mať žiadnu kontrolu nad tým, aký bude konečný zostrih.
Nakoniec hovoril viac-menej to, čo dovtedy. Mali ste však vôbec ambíciu zistiť niečo, na čo sa doteraz neprišlo, a posunúť ten prípad zásadne ďalej?
Kristína Májová: Táto otázka nám, samozrejme, napadla hneď na začiatku. Prečo príbeh rozprávať? Ja som dokonca bola veľmi skeptická, Petrovi som spočiatku povedala, že do toho nejdem. Nakoniec som však súhlasila, že si prejdem nejaký spisový materiál. A zistila som, ako zle si tú kauzu pamätám, koľko nepresností a domnienok som považovala za fakty. Preto sa mi zdalo zmysluplné pokúsiť sa odstrániť tento informačný balast, odrozprávať všetko bez senzáciechtivosti. Ďalším impulzom ísť do toho pre mňa bolo, keď som si vypočula výpoveď jednej z kamarátok Moniky Kramnej, kde rozprávala, aké pre ňu bolo strašné vidieť, ako o Monike písal bulvár, ktorý naozaj vychádzal s článkami v štýle „ona si za to mohla sama“. Človek pozná výraz victim blaming (obviňovanie obete, pozn. red.) ako pojem, ale keď vidí, ako aj po mnohých rokoch trápi tých, čo obeť poznali, zdalo sa mi dôležité na to poukázať.
„Petr Kramný s novinármi už takmer desať rokov nehovoril. Je presvedčený, že práve bulvárne médiá ho dostali do väzenia.“
Do akej miery sa vám s tým podarilo niečo urobiť?
Kristína Májová: Bol to pre mňa jeden zo zásadných impulzov, prečo sa do celého projektu vôbec pustiť. Keď som však po odvysielaní nazrela do internetových diskusií, došlo mi, že je pred nami ešte dlhá cesta: ľudia majú tendenciu viniť obeť, pretože tým získavajú dojem, že si svoj osud zaslúžila a im sa to teda stať nemôže. Potešilo ma však, že takmer v každej diskusii sa objavil hlas, ktorý sa Moniky Kramnej zastával a na problém očierňovania obete upozorňoval.
Sama som mala pocit, že by som chcela počuť viac ľudí z Monikinho okolia. Stále totiž akoby pohľad z jej perspektívy chýbal… Bola snaha dostať pred kameru aj ďalších?
Petr Hátle: Od začiatku príprav projektu sme sa snažili osloviť čo najviac ľudí, ktorí Moniku Kramnú poznali.
Pre mnoho z nich je však jej smrť taká traumatická, že sa k prípadu už nechceli vracať, nieto ešte predstúpiť pred kameru a povedať svoj osobný príbeh. Nesmierne si vážim dve najbližšie Monikine kamarátky, ktoré sa rozhodli prehovoriť o tom, čo prežili. Viem si predstaviť, že to pre nich nebolo, hlavne po zverejnení a veľkej medializácii série, vôbec jednoduché. Osobne ich považujem za hrdinky, ktoré dali Monike Kramnej hlas, o ktorý ona sama tragicky prišla. Nezvažovali ste, že výpovede tých, ktorí sa v sérii zdráhali vystúpiť, prerozprávate vy v sprievodnom slove napríklad formou rozprávača?
Kristína Májová: Tým by sme vstupovali do deja my ako tvorcovia a to sme nechceli. Vybrali sme si podľa mňa ťažšiu formu, kde žiadny rozprávač nie je. Dôvodom bola práve snaha o nestrannosť. Nechceli sme, aby sme tam boli my ako autori prítomní. Všetko, čo v dokumente počujete, zaznelo buď pri vypočúvaní, alebo je podložené nejakými faktmi.
Musím povedať, že snaha o nestrannosť vám naozaj vyšla. Bol to boj? Boli ste totiž na oboch stranách svedkom silných výpovedí, či už spomínaných priateliek Moniky, alebo rodičov Petra Kramného…
Kristína Májová: Táto tragédia zmenila život ľuďom na oboch stranách. Je v poriadku cítiť empatiu ku kamarátkam, ktoré museli sledovať, ako bulvár zaobchádza s obrazom Moniky Kramnej. Zároveň však môžeme chápať aj rodičov Petra Kramného, ktorí nič neurobili a napriek tomu na nich ľudia na uliciach ukazovali prstom. Rovnako je prirodzené cítiť potrebu sa postaviť na jednu stranu a tú druhú zatracovať. Práve preto sme však každý záber a každý strih starostlivo zvažovali, aby sme zostali v strede.
Neočakávali ani vaši respondenti opak? Napríklad, že svojím vystúpením v dokumente prípad zvrátia na jednu či druhú stranu alebo dokonca po rokoch prispejú k revízii rozsudku?
Petr Hátle: Je pre mňa veľmi ťažké nahliadnuť do motivácií jednotlivých ľudí, ktorí v sérii vystúpili, ale predpokladám, že najmä Petr Kramný a jeho advokátka možno očakávali, že dôkazy, ktoré predložili v dokumente, by mohli v budúcnosti uspieť na súde. Myslím však, že všetkým bolo jasné, že jedna dokumentárna séria nemôže zázrakom zmeniť mnohoročný jasný prístup českej justície k prípadu. Rád som im však poskytol priestor na to, aby upozornili na problematické a neštandardné udalosti, ktoré vyšetrovanie a súdny proces sprevádzali.
Váš dokument vznikol desať rokov po smrti Moniky a Klárky Kramnej. Je to z vašej strany posledné slovo? Alebo vám ešte zostali otázky, kvôli ktorým si viete predstaviť, že by ste sa k téme vrátili?
Petr Hátle: Za mňa je to maximum toho, čo som schopný k celej kauze zodpovedne povedať. Nezodpovedané otázky zostanú vždy. No myslím, že ani v živote nemôžeme očakávať, že dostaneme odpovede na všetko.
foto:Unsplash, archív
