Na prvý pohľad vyzerajú ako bežní tínedžeri – slúchadlá v ušiach, telefón v ruke, hlava plná snov. No pod povrchom v nich môžu v tichosti rásť pocity frustrácie, osamelosti a hnevu, ktoré ich robia zraniteľnými voči radikálnym myšlienkam. Ako im podľa psychologička Barbory Brzákovej Krelovej z online platformy ksebe.sk vrátiť pocit bezpečia a spolupatričnosti, aby sa nestali ich obeťami?
Prečo sú dnešné deti a dospievajúci citlivejší na extrémistické vplyvy než generácie pred nimi?
Generácia Z a Alfa vyrastajú v neustále prepojenom digitálnom svete, ktorý im sprostredkúva nielen množstvo informácií, ale aj dezinformácií, nenávistných prejavov a extrémistického obsahu – často veľmi atraktívne zabaleného. Zo psychologického hľadiska je zároveň dôležité pochopiť, že dospievanie je obdobím hľadania identity, spolupatričnosti a istoty. Extrémistické skupiny im ponúkajú jednoduché odpovede a pevné hranice, čo je v období chaosu veľmi lákavé. Pridáva sa aj ich silný zmysel pre spravodlivosť a citlivosť na nespravodlivosť a frustrácia zo spoločenských problémov. To ich robí zraniteľnejšími voči radikalizujúcim naratívom.
Má na nich vplyv aj dnešná mediálna a politická situácia?
Celkom určite. Dospievajúci ešte nemajú úplne vyvinuté kritické myslenie, preto násilie či agresívny jazyk v médiách môžu vnímať ako bežnú súčasť riešenia konfliktov. Polarizovaná politická atmosféra zasa vytvára pocit neistoty, ktorý ich núti hľadať pevné body a rýchle vysvetlenia. V praxi často vidíme, že mladí preberajú slovník politikov a influencerov – nie preto, že by mu rozumeli, ale preto, že napodobňovanie je prirodzený mechanizmus učenia. Ak sa teda radikalizmus stane súčasťou verejného diskurzu, mládež ho začne považovať za „nový normál“.
Často sa pripomína, že dnešné deti sa necítia „videné a vypočuté“. Prečo?
Ich názory, pocity a skúsenosti sa často bagatelizujú, zosmiešňujú alebo dokonca trestajú. Učiteľ alebo rodič by mal tínedžera vypočuť bez prerušovania, obviňovania či moralizovania. Mladí, ktorí sa doma alebo v škole necítia prijatí, totiž potom hľadajú uznanie inde – často v radikálnych skupinách, ktoré im ako jediné dajú spätnú väzbu a pocit, že „niekam patria“. Pocit prijatia je pritom jeden z najdôležitejších ochranných faktorov pred radikalizáciou.
Ako ju u dieťaťa môžeme spoznať?
Nečakajme len otvorené nenávistné prejavy. Prvé signály môžu byť veľmi jemné: zdieľanie radikálnych symbolov online, nosenie extrémistických znakov na oblečení, posmešky voči menšinám či systematické spochybňovanie historických faktov. Mladý človek sa môže začať izolovať, prestane komunikovať s učiteľmi a vyhľadáva len úzku skupinu rovesníkov s podobnými názormi. Čím skôr si to pedagóg všimne, tým väčšia je šanca, že sa proces podarí zvrátiť.
Čo ak nie? Do čoho môžu radikálne postoje vyústiť, ak sa nepodchytia včas?
Radikalizácia je proces, ktorý môže prerásť z verbálnych prejavov až do násilia. Spočiatku môže ísť „len“ o slovné útoky či šikanu, no ak sa extrémistické presvedčenia upevňujú, mladý človek môže skončiť v uzavretých komunitách, ktoré ho podporia v nenávisti a násilí. Psychologicky ide o stratu empatie a prijatie čierno-bieleho videnia sveta – „my proti nim“. Keď sa stratí empatia, stiera sa aj vnútorná hranica, ktorá bráni v spáchaní násilného činu.
