Za kontroverznú metódu si jej autor odniesol dokonca Nobelovu cenu. Operácie mozgu však často prebiehali metódou pokus-omyl a nechávali za sebou hrôzostrašné následky.
V dobe, keď sa psychiatrické poruchy bežne liečili elektrošokmi a inými podobne „ohľaduplnými“ metódami, vznikla medicínska praktika, nad ktorou dnes len v hrôze krútime hlavami. Ide o neurologický chirurgický zákrok, ktorý je pomenovaný lobotómia – z gréčtiny by sa dal voľne preložiť ako „mozgorez“. Objavila sa krátko pred druhou svetovou vojnou a napriek výraznej kritike si našla zástancov na oboch brehoch Atlantiku.
Zákroky, ktoré dnes len ťažko nazvať medicínskymi operáciami, sa často vykonávali za plného vedomia pacienta, len s lokálnou anestéziou. Až sa človeku nechce veriť, že otec lobotómie, portugalský doktor António Egaz Moniz, za tieto už od samého začiatku otázne a kontroverzné praktiky získal Nobelovu cenu za medicínu!
AMBICIÓZNY ANTÓNIO
António bol ctižiadostivý mladý muž. Popri štúdiu medicíny mal politické ambície, do portugalského parlamentu prvýkrát zasadol ako 26-ročný. Okrem toho, že bol dekanom na Lekárskej fakulte Lisabonskej univerzity, počas prvej svetovej vojny pôsobil ako veľvyslanec v Španielsku a svoju vlasť zastupoval napríklad aj na mierových rokovaniach vo Versailles.
Po štvrťstoročí v politike ho však naplno zlákala medicína. Ako neurológa ho zaujali výsledky pokusov na šimpanzoch. Prerušením nervových spojení medzi predným lalokom a zvyškom mozgu u opičích samičiek zmizla agresivita a iné negatívne prejavy, stali sa pokojnejšími. Je toto cesta aj na liečbu závažných psychiatrických ochorení u ľudí? Táto otázka Antóniovi vŕtala hlavou dovtedy, kým nevykonal prvé pokusy – akokoľvek nehumánne sa nám z dnešného pohľadu zdajú.
Po počiatočných neúspechoch prišiel na metódu, keď pacientom do lebky vyvŕtali malú dierku a injekčnou striekačkou s alkoholom
prerušili spomínané nervové spojenia. Zaujímavosťou je, že Moniz sám nikdy operáciu mozgu nevykonal – nebol natoľko skúsený chirurg a navyše mal ruky zdeformované dnou. Jeho tím však pod jeho dozorom v roku 1935 urobil prvé operácie na dvadsiatich pacientoch a výsledky vraj boli uspokojivé. Táto liečebná metóda sa čoskoro dostala aj na druhú stranu Atlantiku, kde ju miestni neurológovia Walter Freeman a James W. Watts priviedli do dokonalosti. Vymysleli strašidelný nástroj orbitoclast podobný sekáčiku na ľad, ktorým vnikali pacientom do hláv cez očné jamky.
Lobotómia ako medicínska metóda bola terčom kritiky už od samého začiatku. Nielen kvôli „mäsiarskej“ povahe celého zákroku, ale aj kvôli vedľajším efektom. Aj keď zástancovia lobotómie si to dlho odmietali priznať, úspešnosť operácie často závisela viac od šťastia ako úrovne medicínskej vedy. Odhaduje sa, že zhruba tretina všetkých pacientov po zákroku začala trpieť schizofréniou. A aj úspechy boli prinajmenšom otázne. Je pravda, že zákrokmi sa často úspešne podarilo potlačiť agresívne či psychotické správanie pacientov. Cena za to však bola nezriedka privysoká.
ÚBOHÁ ROSE KENNEDYOVÁ
Jedna z najznámejších dynastií minulého storočia zažila toľko tragédií, že autori za Atlantikom často spomínajú kliatbu rodu Kennedyovcov. Bývalý pašerák a neskorší boháč Joseph P. Kennedy síce na prezidentské kreslo nedosiahol, ale celý život zasvätil tomu, aby sa to podarilo jednému z jeho deviatich detí. Prvý syn Joseph zahynul v bojoch druhej svetovej vojny, druhý syn a neskorší známy americký prezident John Fitzgerald aj mladší syn Robert zomreli guľkami atentátnika, dcéra Kathleen zahynula ako 28-ročná počas leteckej nehody. Najškaredšie sa však osud zahral s Rosemary, len o rok mladšou ako jej slávny brat JFK. Komplikácie pri pôrode viedli k tomu, že Rose, ako ju familiárne nazývali, bola trošku iná. Sedieť, chodiť aj rozprávať sa naučila neskôr ako ostatné deti. V škole mala problémy s písaním a čítaním, a jej najobľúbenejší literárny hrdina bol aj v dospelosti Macko Pú. Nakoniec však vyrástla v šarmantnú mladú dámu. Dodnes je známa jej fotografia z audiencie v Buckinghamskom paláci v roku 1938, kde Rosemary nasadila svoj očarujúci úsmev. Krátko po návrate domov sa však jej psychický stav zhoršil, trpela výkyvmi nálad a záchvatmi hnevu, keď okolo seba hádzala predmety a bola nebezpečná pre svoje okolie.
Bolo to práve v čase, keď sa do USA dostala nová kontroverzná metóda liečby psychických problémov. Jej zástancovia sľubovali presne také výsledky, aké si otec Joseph predstavoval. Svojej manželke, ktorá by nikdy so zákrokom nesúhlasila, zákrok najstaršej dcéry zatajil. Hneď po operácii však bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Od svojich 23 rokov Rose nevedela rozprávať ani chodiť, navyše bola inkontinentná. Rodina ju potajomky dala previezť do ústavu, kde s mentálnou kapacitou dvojročného dieťaťa prežila zvyšok života. Umrela v roku 2005 ako 86-ročná starenka. Len pár rokov po tom, čo sa jej smutný príbeh dostal na verejnosť.
Akýmsi posledným klincom do rakvy tejto neľudskej medicínskej praktiky bol svetoznámy oscarový film Prelet nad kukučkiným hniezdom z roku 1975. Silná snímka režiséra Miloša Formana sa odohráva v priestoroch psychiatrického ústavu, kde hlavnú postavu stvárnil Jack Nicholson.
FILM, KTORÝ ZNAMENAL OBRAT
Odhaduje sa, že len v USA podstúpilo lobotómiu 40 tisíc pacientov, zhruba sedemnásťtisíc operácií urobili na Britských ostrovoch a deväťtisíc v Škandinávii. V Japonsku vraj vykonali 2 500 takýchto zákrokov, väčšinu z nich na deťoch. Sovietsky zväz bol prvou krajinou, ktorý túto praktiku zakázal z morálnych dôvodov v roku 1951. Postupne sa pridávali ďalšie krajiny, aj keď vo Francúzsku vykonali poslednú lobotómiu až v 80. rokoch minulého storočia.
V boji proti nehumánnym praktikám vykonávaným na psychiatrických pacientoch výrazne pomohla verejná mienka. Akýmsi posledným klincom do rakvy tejto neľudskej medicínskej praktiky bol svetoznámy oscarový film Prelet nad kukučkiným hniezdom z roku 1975. Silná snímka režiséra Miloša Formana sa odohráva v priestoroch psychiatrického ústavu, kde hlavnú postavu stvárnil Jack Nicholson. Film sa aj po dlhých desaťročiach teší vysokým hodnoteniam v rôznych diváckych anketách a rozhodne stojí za pozretie, preto nebudeme prezrádzať detaily z deja. Možno len to, že lobotómiu tu nazývajú „kastráciou mozgu“. Definitívnu bodku za praktizovaním lobotómie zohral vedecký pokrok. Efekty, ktoré kedysi kontroverzní doktori dosahovali mechanickým porušením nervových prepojení, dnes nahrádza podávanie psychofarmakologických liekov. Operácie mozgu sekáčikmi na ľad sú tak len neuveriteľnou a hrôzostrašnou spomienkou na doby minulé, keď metódy medicíny nemali ďaleko od mäsiarčiny
