Prečo sa nám rozbúši srdce, keď opäť vidíme svoju novú lásku? A prečo by sme najmä na začiatku vzťahu trávili každú chvíľku najradšej v posteli? Na svedomí to majú naše hormóny. Tie nám v tele vytvárajú taký efektívny kokteil, že zaľúbenci často prirovnávajú svoj stav k omámeniu drogami.
O láske sa hovorí, že je slepá. Je to tak, nevieme si prikázať, do koho sa máme zaľúbiť a do koho nie. Čo však rozhoduje o tom, že kým niektorý partner nás napriek svojim nesporným kvalitám a snahe zaujať neos- loví, a následne sme schopné nečakane stratiť hlavu pre niekoho iného? Vedci dodnes skúmajú, ako vlastne funguje taký komplexný cit ako je láska. Odpoveď nie je jednoduchá, rozličný názor na to majú básnici, filozofi, psychológovia, zaľúbenci… Ak by sme sa však spýtali biochemika, jeho pohľad by bol jasný – odpoveď hľadajme v chemických procesoch nášho organizmu.
PRÍŤAŽLIVOSŤ A PUTO
Podľa Dr. Helen Fisher z americkej univerzity Rutgers môžeme romantickú lásku rozdeliť do troch kategórií. Samotný cit, ktorý tak ťažko vieme popísať, je kombináciou sexuálnej žiadostivosti, príťažlivosti jedinca v očiach toho druhého, a budovania hlbšieho citového puta medzi dvoma zaľúbenými osobami. O každú z týchto troch oblastí sa starajú špecifické hormóny, ktorých koktaily robia lásku a veci s ňou súvisiace pre nás takou príťažlivou a neodolateľnou drogou.
„Lomcujú ním hormóny, pália ju lýtka, má bielu pečienku.“ Tieto ľudové pomenovania na sexuálne chtivých ľudí sú skôr dielom folklóru ako medicíny, napriek tomu sčasti sedia. Keď máme neprekonateľnú chuť na sex, aspoň časť „viny“ môžeme zvaliť na naše pohlavné hormóny – kým chlapskému rozmýšľaniu nezriedka kraľuje testosterón, ženy zasa ovplyvňuje rôzna hladina estrogénu. Najmä o testosteróne sa rozpráva ako o zaručenom „hormóne fyzickej lásky“, pretože zaručene zvyšuje sexuálne libido u mužov aj žien. „Tento efekt je menej výrazný pri estrogéne, aj keď mnohé ženy hlásia, že majú najväčšiu chuť na sex, keď ovulujú. Teda v čase, keď je ich hladina estrogénu najvyššia,“ hovorí H. Fisher.
AKO NA DROGÁCH
Zaľúbení zvyknú pocity v počiatočných fázach nového vzťahu opisovať podobne ako účinky drog. S novou láskou sme povznesení, stále sa usmievame a cítime sa šťastní. Na druhej strane sme trochu pobláznení. Myseľ nám stále uteká k nášmu romantickému partnerovi, nevieme sa sústrediť na iné veci. Za to všetko môžu hormóny. Najznámejší z nich je dopamín, známy aj ako hormón šťastia. Jeho hlavnou úlohou je vytvárať v mozgu správnu „chemickú pôdu“ pre množstvo iných látok spájaných s príjemnými pocitmi. V zásade platí rovnica, že keď nám stúpne hladina dopamínu, cítime sa šťastne. Naše telo začne vo zvýšenej miere produkovať dopamín ako „odmenu“ napríklad po cvičení či inom fyzickom výkone, počas pozerania obľúbeného seriálu, po chutnej maškrte či pohári vína, ale napríklad aj po užití kokaínu či mnohých iných drog. Podľa niektorých vedcov je dopamín priamym vinníkom pri tvorbe všetkých možných závislostí. Čudovali ste sa niekedy, prečo bez svojej novej lásky neviete vydržať ani päť minút a s búšením srdca čakáte na každé nové zapípanie mobilu?
Ako hovorí Helen Fisher, pri procese zaľubovania sa hrá veľkú úlohu načasovanie, blízkosť a určitá miera tajomna. „Je to dôležité, lebo tajomno dvíha hladinu dopamínu v mozgu, ktorý nás pravdepodobne potisne cez prah a my sme zrazu novo zaľúbení,“ vysvetľuje.
POTREBUJEME NEHU
Nech je zaľúbenosť akokoľvek silná, stavy pobláznenia, ktoré mnohí pripodobňujú k ľahkej opitosti, po pár týždňoch či mesiacoch odznejú. A práve tu sa láme chlebík, či bolo vzájomné vzplanutie len chvíľkovou záležitosťou, alebo prerastie do vážnejšieho dlhodobého vzťahu.
Či chceme s niekým prežívať dobré a vydržať aj tie zlé časy, závisí od puta, ktoré sme si navzájom vybudovali. Tu už nejde o sexuálnu príťažlivosť, ale citovú väzbu. Asi uhádnete, že aj tieto naše emócie majú na svedomí chemické látky v našom organizme. Medzi inými je to dvojica svorne pôsobiacich hormónov vazopresín a jeho známejší kolega oxytocín, nazývaný aj „hormón túlenia“. Táto látka je nesmierne dôležitá pri pôrode a dojčení, pomáha vytvárať celoživotný vzťah medzi matkou a dieťaťom. Zvýšenú hladinu pritom vedci zaznamenali aj po sexe u dlhodobých párov, keď už prím nehrajú hormóny vášne, ale milovanie je skôr o sociálnej blízkosti. Oxytocín nám pomáha cítiť sa príjemne v blízkosti milovanej bytosti. Či už ide o romantického partnera, blízkeho príbuzného alebo trebárs domáceho miláčika. „Navyše, účinky tohto hormónu postupne rastú. Ak stretnete niekoho, koho z videnia poznáte a máte radi, váš organizmus vylúči trochu oxytocínu. Ak však prídu na návštevu príbuzní alebo blízki priatelia, vylúčite ho omnoho viac,“ opisuje výskumník Paul J. Zak, ktorý je autorom viacerých kníh o oxytocíne.
ČI CHCEME S NIEKÝM PREŽÍVAŤ DOBRÉ A VYDRŽAŤ AJ TIE ZLÉ ČASY, ZÁVISÍ OD PUTA, KTORÉ SME SI NAVZÁJOM VYBUDOVALI
BEZ CHÉMIE TO NEJDE
Samozrejme, bolo by chybou lásku označiť ako chemický proces. Tak ako láska nie je len o sexuálnej príťažlivosti a prvých týždňoch vzťahu, ale aj o dlhodobom fungovaní, spoločných chvíľach, kompromisoch, prekonávaní problémov a tímovej spolupráci, výchove detí a podobne. Človek je samostatne mysliaca bytosť, fungujúca na základe chemických zlúčenín. Je však pravda, že naše vedomé a podvedomé rozhodnutia sú do veľkej miery ovplyvnené chemickými procesmi v továrni zvanej ľudský organizmus. Máme s tým skúsenosti azda všetci – väčšine ľudí sa stalo, že sme sa zaľúbili, aj keď sme to akurát neplánovali. A naopak, inokedy pri stretnutí so zaujímavým človekom, keď všetky okolnosti tomu nasvedčujú, láska jednoducho nepríde. Svoje telo neoklameme, o veľa veciach v našom živote nerozhodujeme my, ale náš organizmus. Aj tým sa dá vysvetliť, prečo nám niekedy rozum racionálne hovorí niečo iné ako „srdce“ – aj keď v tomto prípade viac ako o srdce ide o látky, ktoré nám pretekajú cievami. Inak povedané, láska nie je len chemický proces, ale bez „chémie“ to jednoducho fungovať nebude.
