Vyzeralo to, že mala všetko. Dobrú prácu v korporáte, okolo seba ľudí, ktorí stáli za to, cestovala, športovala… „Mala som svoj rytmus, slobodu a pocit, že mám všetko pod kontrolou,“ hovorí Ivana Dobešová. Niekde hlboko vnútri však mala hlavne veľký sen – stať sa mamou.
Sen o materstve snívala takmer celý život. Aj keď priznáva, že to najskôr skrývala, dokonca aj sama pred sebou, a odkladala ho na neskôr. Milovala svoju prácu, lietala z miesta na miesto, užívala si slobodu a poznávala svet. Dokonca v ňom stretla lásku. „Bolo nám spolu dobre, ale na rovinu mi povedal, že keby som otehotnela, mám počítať s tým, že na to budem sama. A tak som sa s ním rozišla,“ spomína mladá žena, ktorá to takto nechcela. Nemala v pláne mať len dieťa. Chcela preň rodinu. A potom stretla jeho, a bolo to, akoby sa poznali desať rokov. „Ani raz sme sa nepohádali. Boli sme naladení na rovnakú vlnu, ako jedna duša. Bol pozorný, starostlivý, otvorený. Vedeli sme sa rozprávať celé hodiny. Plánovali sme budúcnosť, predstavovali si, ako asi bude naše dievčatko vyzerať, po kom bude mať oči, ako ju budeme učiť lyžovať… A to ešte skôr, než som otehotnela,“ vracia sa Ivana o rok naspäť. Skrátka verila, že konečne našla toho pravého.
ČO BY SA MOHLO POKAZIŤ?
Keď objavila na tehotenskom teste dve čiarky, bola nadšená. Verila, že sa začína tá najkrajšia kapitola jej života. Veď čo by sa mohlo pokaziť? Do všetkého išla predsa s pokorou, nie bezhlavo, a hlavne so správnym mužom, ktorý sa na spoločnú budúcnosť tešil rovnako. Hoci najskôr o nej rozprával stále, potom už o niečo menej. Možno mal však pocit, že všetko dôležité už bolo povedané… „Začal sa mi skrátka vzďaľovať. Pomaly a nenápadne. Zrazu som začala cítiť, že je mĺkvejší. Menej prítomný. Najskôr som si to však nechcela priznať. Hovorila som si, že má len strach, že si potrebuje zvyknúť. A potom prišiel ten moment, keď mi povedal, že si to rozmyslel,“ opisuje Ivana nečakaný šok. „Na konci tretieho mesiaca tehotenstva ma bez varovania vysťahoval z bytu. Zo dňa na deň. Len tak. Stála som v šoku, s niekoľkými vrecami svojich vecí, v práve rekonštruovanom byte, ktorý nebol ani hotový, ani môj. A nič nechápala… Nedokázala som si vysvetliť, ako sa niekto môže z ničoho nič otočiť chrbtom k životu, ktorý sme spoločne stvorili.“
ZNOVA SI TO ROZMYSLEL A TENTORAZ DEFINITÍVNE
Ale po desiatich dňoch jej začal do práce posielať ruže. „Písal mi, že je debil, že sa len zľakol, že ma miluje a chce byť s nami. A ja, aj keď som bola zranená, som mu znovu uverila,“ prezrádza Ivana. Vrátil sa a vyzeralo to len ako malé zakopnutie na dlhej spoločnej ceste. Tá však nakoniec trvala iba do siedmeho mesiaca. „Znova si to rozmyslel a tentoraz definitívne. Znovu ma vyhodil – teraz už bez ospravedlnení. Nechal ma zbaliť si len veci a odísť. A potom odišiel aj on. Na golf. Akoby sa nič nestalo,“ lesknú sa jej oči. Nikdy by nepovedala, že ten, kto jej s takou láskou kládol ruku na bruško, ten, kto ležal každý večer vedľa prázdnej postieľky a tešil sa, až ju zaplnia, ešte počas tehotenstva odíde. Bola to pre ňu tá najboľavejšia facka. Definitívne ju prebudila zo sna, ktorý dovtedy snívala. „Pochopila som, že sa musím zdvihnúť a zvládnuť to sama. Kvôli sebe a hlavne dievčatku pod mojím srdcom.“
ZMES NEKONEČNEJ LÁSKY, VĎAČNOSTI, ÚĽAVY…
Pred rokom by neverila, čo všetko dokáže. Pôrod, šestonedelie, starostlivosť o dcérku. „Zvládla som to vďaka svojej rodine. Boli totiž aj chvíle, keď som bola úplne na dne, ale oni stáli pri mne,“ usmeje sa. Narodenie dcéry bol nakoniec najväčší zázrak jej života. „V tom momente sa zastavil čas. Držala som ju v náručí a vedela som, že nič už nebude ako predtým – ale nie preto, že som zostala sama, ale preto, že teraz som mama. A že všetko, čo som do tej chvíle prežila, malo viesť práve sem. K nej,“ cítiť z nej stále dojatie, ktoré len potvrdzuje jej slová, že ten okamih sa slovami nedá opísať. „Je to zmes nekonečnej lásky, vďačnosti, úľavy… a hlbokého vnútorného pokoja. Aj keď som bola sama, cítila som sa najviac celistvá v živote. Zrazu mi všetko to, čím som si prešla, dávalo zmysel. Dostala som viac, než som si kedy vedela predstaviť.“
ŽIADNA HLBŠIA VÄZBA, ŽIADNY ZÁUJEM
Úprimne priznáva, že niekde v kútiku duše verila, že dcérkin príchod na svet pohne aj jej bývalým. „Dúfala som, že keď ju uvidí, keď začuje jej plač a chytí ju za jej malú ručičku, pochopí, že je otec, ale nič sa, bohužiaľ, nezmenilo,“ prezrádza mladá mamička, podľa ktorej otec dcéru videl dokopy päťkrát. „Dal jej náušničky, rukavičky… a to bolo všetko. Žiadna hlbšia väzba, žiadny záujem. Viem, že keby chcel, našiel by si cestu, ale on ju nehľadá…“ dodáva s tým, že dnes už napriek všetkému necíti zlosť. Len ľútosť. „Pretože to on prichádza o to najkrajšie.“ Jasné, že by bolo úžasné, keby na nočné vstávanie, prebaľovanie a kočíkovanie boli dvaja. Ale to všetko sa, aj keď je to niekedy náročné, zvládnuť dá. „Človek si zvykne aj na málo spánku, aj na každodenný kolotoč, naučí sa žiť úspornejšie, prispôsobiť sa. Som zvyknutá makať, byť samostatná, viem si poradiť. Ale čo sa prijíma ťažko, je ten vnútorný pocit, že tu nie je niekto, kto tu mal byť. Že sa nezaujíma o vlastné dieťa, že zradil nielen mňa, ale hlavne ju,“ priznáva Ivana úprimne. Rozhodla sa však, že tú bolesť zmení na silu. „Nikdy dcéru nebudem klamať, prečo s nami otec nie je, ale takisto nikdy nepripustím, aby jej chýbala láska.“
PRESTALA SOM SA BÁŤ UKÁZAŤ SVETU, KTO SOM
Dnes už Ivana cíti, že našla pevnú pôdu pod nohami. „Vedela som, že ak chcem, aby moja dcéra mala pokojné a láskyplné detstvo, musím byť silná ja. Aj finančne. Začala som podnikať online, a hlavne – prestala som sa báť ukázať svetu, kto som a čo ponúkam,“ hovorí s tým, že najdôležitejšie bolo uveriť, že aj keď začína od nuly, dokáže z toho postaviť ich nový život. A to sa jej podarilo. „Som mamou osemmesačného dievčatka, ktoré je mojou najväčšou motiváciou a láskou. Každý deň sa učíme jedna od druhej. Niekedy je to krásne, niekedy vyčerpávajúce – ale nikdy by som nemenila,“ dodáva. Napriek tomu pripúšťa, že zrada partnera bolí stále. „A asi vždy trochu bude. Ale už nie tak, že by ma to paralyzovalo. Je to skôr jazva. Niečo, čo mi pripomína, kadiaľ už nikdy nechcem ísť.“ Svojím spôsobom je tá zrada aj niečím, čo z nej urobilo ženu, ktorou je dnes. „Žijem život, ktorý si tvorím podľa seba. Naučila som sa, že aj keď sa sny možno neplnia tak, ako čakáme, aj tak to môže byť krásne…“ usmeje sa. Občas rozmýšľa, či by to nemala ľahšie, keby otehotnela, keď bola mladšia. Ale aj na to už dostala odpoveď. „Možno materstvo prišlo neskôr, ale prišlo presne v tej chvíli, keď som bola dosť silná na to, aby som to všetko zvládla.“
foto: archiv, Unsplash
