„Stála som v kuchyni a varila, keď vošiel. A v momente som vedela, že už nič nebude rovnaké ako doteraz, že sa v jednej sekunde všetko zmenilo. Svet sa zastavil. Jediné, čo som vnímala, bola ťarcha, obrovská, nezvládnuteľná ťarcha, ktorá ma tlačila k zemi, a musela som s ňou zápasiť, aby som zostala stáť na nohách…“ opisuje chvíľu, ktorá zmenila jej život, trojnásobná mama Veronika Mašínová. V hlave a v srdci sa jej totiž vynorila jediná veta. „Tvoj manžel sa vyspal s inou…“
Bolo to nečakané vnuknutie, nepochopiteľné zjavenie, no vedela, že je to pravda. Milovala ho a za roky ich vzťahu s ním doslova zrástla. Akoby bola jeho súčasťou. „Ťažko sa to prenáša do slov, také to bolo silné… Bolo to obdobie, keď som dosť intenzívne hľadala silu v duchovnom svete. Bola som totiž na materskej s najmladšou dcérou, ktorá mala dvadsať mesiacov a v podstate od narodenia obdobie neutíchajúceho plaču. Len zvládať ju samu by bolo na zlatú medailu, no ja som k tomu mala ešte štvorročného šibala a budúcu prváčku, ktorú som sa po prázdninách chystala učiť sama v domácej škole. Bolo to neskutočne vyčerpávajúce,“ spomína Veronika. Svoju rolu matky však milovala a príliš nepremýšľala nad tým, či je všetko vždy len na nej alebo má pri tom aj reálnu podporu od manžela. „Beriete totiž všetko tak, ako prichádza a plávate v tom prúde každodennosti.“
Dieťa „tam“ nie je
Vždy si priala mať tri deti, takže sa asi rok po svadbe začali s manželom o bábo snažiť, no nedarilo sa. Až po roku jej tehotenský test a následne aj doktorka potvrdili, že je tehotná. Konečne! „Na prvý ultrazvuk ma objednala na konci prvého trimestra, vtedy ho totiž mal v ambulancii máloktorý lekár, takže sa naň nechodilo často. Neuveriteľne sme sa tešili, že tú našu malú fazuľku konečne uvidíme, ale nakoniec som na tej čiernobielej obrazovke nevidela nič. Hovorila som si, nevadí, veď sa v tom vôbec nevyznám,“ vracia sa Veronika do minulosti Horšie bolo, že nič nevidela ani doktorka. „Po piatich minútach nám len sucho oznámila, že tam dieťa nie je. Zostali len plodové obaly po zamĺknutom potrate…“ spomína. Už ju len poslala objednať sa na vyčistenie a zničená mladá žena so slzami v očiach poslúchla. V mužových očiach ich však nevidela. „Neviem prečo, ale mala som pocit, akoby bol skôr rád. Nikdy predtým som sa nezamýšľala nad tým, či je na rodičovstvo pripravený. Ale zhodli sme sa na tom, že raz budeme mať rodinu,“ hovorí. Pre neho to „raz“ bolo však zrejme vzdialenejšie než pre Veroniku. „Na chvíľu sme to teda zabalili, začali cestovať a žili v Izraeli a Egypte, no po návrate sme ‚akciu dieťa‘ rozbehli znova.“ Čas čakania bol rovnaký, ale výsledok úplne iný. Narodila sa im krásna, zdravá dcéra.
Osudný deň
Veronika bola naozaj šťastná, budovala manželstvo a rodinu, podporovala manžela. „Pracoval v sociálnej oblasti, ktorá je, ako je všeobecne známe, veľmi zle platená. Takže som mu musela na výdavky okolo bývania a stravy dávať ešte aj polovicu z materskej a z tej druhej zvládnuť zaobstarať plienky, oblečenie, drogériu. Bol to trochu netypický model, ale vtedy sa to ešte nejako dalo zvládať. Keď sa však naša rodina rozrástla o ďalšie dve deti, začalo to byť na hranici mojich síl,“ spomína trojnásobná mama. Novej situácii sa totiž prispôsobovala vždy len ona. „Bola som matkou troch detí, niekoľko rokov som sa nevyspala, nemala som rodičov, ktorí by mi s deťmi pomohli. A k tomu všetkému som sa ešte musela postarať, aby som im mala za čo kúpiť nové topánky, tepláky, šampón na vlasy… Vtedy som teda prvýkrát začala cez internet predávať veci, z ktorých vyrástli. Nehovorím, manžel sa o nás snažil postarať tak, ako bol schopný. Problém bol, že to prestávalo stačiť. Chcelo to z jeho strany začať inak uvažovať, pracovať na sebe, opustiť úlohu obete. Bez toho sa totiž nedalo posunúť ďalej. Ale on nechcel,“ dodáva. Čím ďalej, tým viac tak bolo jasné, že skončili v slepej uličke. A do toho prišiel ten osudný deň, keď vošiel do kuchyne a ona z neho cítila neveru.
„Hoci som mala pocit, že som na pravdu pripravená, tá realita bola drsná. Kým to totiž nezaznie, stále máte kúsoček nádeje…“
Bol si mi neverný?
Nedokázala žiť v polojasne, potrebovala mať veci vždy presne pomenované, aj za cenu toho, že to bude bolieť. Chcela skrátka vedieť pravdu. „Žiadny rozhovor, ktorý som s mužom začala na tému inej ženy, však nikdy nikam neviedol. Až do návštevy našich spoločných známych. Vtedy som už nevydržala, a spýtala som sa ho na rovinu pred nimi: ‚Bol si mi neverný?‘ Úprimne priznávam, že aj keď som to tušila, počuť to nahlas bolo ťažšie, ako som čakala. Hoci som mala pocit, že som na pravdu pripravená, tá realita bola drsná. Kým to totiž nezaznie, stále máte kúsoček nádeje… Tá však zmizla a bolo to strašné,“ spomína Veronika. Od tej chvíle obaja prežívali doslova peklo. Každý vlastné. „Síce sme hľadali riešenie spoločne, aj jemu totiž záležalo na udržaní rodiny, ale nešlo nám to. Pre mňa to udržanie rodiny totiž spočívalo v tom, že muž a žena sú jedno, že majú pevný vzťah a ním zastrešujú svoje deti. Lenže náš vzťah sa narušil až príliš. Môj muž sa cítil veľmi zranený a svoju bolesť ventiloval naozaj nepekným spôsobom. Zranené zviera totiž kope…“
„Manžel bol plný negatívnych pocitov voči mne, dával mi najavo svoju aroganciu a opovrhnutie“
Už nie sme tá rodina, ktorú som tak veľmi chcela udržať
Nasledovali dva zlé, naozaj zlé roky. „Manžel bol plný negatívnych pocitov voči mne, dával mi najavo svoju aroganciu a opovrhnutie, stával sa z neho despota, ktorého výsmechu a ohováraniu pred všetkými okolo som sa bála. Pomaly, ale isto sa vo mne usádzal pocit viny, menejcennosti a neschopnosti. Musela som sa neuveriteľne premáhať, aby som dokázala ísť ďalej. A ja som ísť ďalej musela, aby som sa postarala o naše deti,“ opisuje najťažšie roky životom skúšaná žena. Zamestnať sa pre ňu bolo nereálne. „Ako by som sa asi svojmu budúcemu zamestnávateľovi predstavila? Že mám tri deti, manželstvo v rozklade, takže ak ma zamestná, potrebujem pracovný čas od deviatej do jednej, veľký plat a ešte by bolo dobre, aby počítal s tým, že ak budú choré, budem s nimi každú chvíľu doma…“ Začala teda podnikať s vyradeným oblečením známej britskej značky. „Prvý rok som skončila so stratou. A nielen s tou finančnou. Bola som v mínuse fyzicky aj psychicky. Pred manželovým pohŕdaním som sa totiž podvedome začala skrývať, mnoho vecí som robila tajne a uvedomovala som si, že sa doslova hrbím. Akoby som sa snažila byť neviditeľnou. Súviselo to s jeho pohľadom na úlohu ženy. Hoci som pracovala hlavne po nociach, občas si to žiadalo čas aj cez deň, a to všetko vyvolávalo zmeny, ktoré odmietal. Mal totiž pocit, že moje miesto je pri deťoch a mám im byť maximálne k dispozícii. Navyše keď to začalo byť trochu lepšie a získala som istú autoritu a vďaka peniazom aj nezávislosť, bolo mu to absolútne proti srsti,“ prezrádza. Napätie a smútok sa u nich podľa jej slov tak dali krájať. „Pochopila som, že už nie sme tá rodina, ktorú som tak veľmi chcela udržať, že nemôžem zostať v manželstve, ktoré ma ničí. Už som totiž nedokázala byť deťom tou oporou, ktorú potrebovali.“ Definitívne sa tak rozhodla a podala žiadosť o rozvod.
Foto: archív V. M., Unsplash
