„Hodili ma do koryta so studenou vodou a veľká noha mi tlačila na prsia. Ja som sa zadúšala a vlastne som sa topila, ale keď už ten chlap videl, že strácam vedomie, rýchlo nohu odstránil, a keď som sa nadýchla, znovu ma ponoril do vody… Tak to išlo celú noc,“ opísala komunistické vypočúvanie rehoľná sestra Zdenka Schelingová. Oficiálne chceli priznanie k protištátnej činnosti. V podstate to však bol len krycí manéver, aby ju mohli týrať. Také barbarské boli totiž päťdesiate roky v Československu. Štátna moc jednoducho ukázala na kohokoľvek a urobila z neho nepriateľa. Trinásteho apríla 1950 to boli rehoľníci a o štyri mesiace neskôr rehoľníčky.
Prvá bola „akcia K“. Jej začiatok bol určený na štvrtok 13. apríla 1950. Presne o polnoci sa príslušníci ozbrojených zložiek štátu začali dobýjať do kláštorov. Rehoľníkov informovali, že dôvodom zásahu je údajná protištátna činnosť reholí. Tam, kde im na výzvu neotvorili, vnikli dnu násilím. Pripravenými autobusmi a nákladnými autami potom mníchov zvážali do takzvaných sústreďovacích kláštorov. Na celom Slovensku v tú noc podľa informácií Múzea obetí komunizmu takto odviedli 881 rehoľníkov z 11 reholí. O necelé štyri týždne, znova o polnoci, tentoraz z 3. na 4. mája 1950, barbarská noc pokračovala „akciou K2“, počas ktorej boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Tieto dva zásahy postihli 1 180 rehoľníkov z 15 reholí, ktorí žili celkovo v 76 kláštoroch. Všetkých sústredili do kláštorov v Mučeníkoch (dnes Močenok), Hronskom Beňadiku, Podolínci, Kostolnej a v Báči. Tam žili v podstate ako väzni, natlačení v malých celách. Lepili vrecúška, preberali šípky, robili stolárske a krajčírske činnosti a práce v poľnohospodárstve. Okrem toho ich politicky prevychovávali. Styk s vonkajším svetom bol vylúčený, alebo sa obmedzoval na minimum, pričom najprísnejší režim bol v Podolínci, kde bolo najviac rehoľníkov. Okná im väznitelia dali zamrežovať a kláštor obohnali ostnatým drôtom. Tí, ktorí porušili predpisy, skončili v samoväzbe v pivnici. Výnimočné nebolo ani kruté mučenie.
ĽUDIA NECHCELI DOVOLIŤ REHOĽNÍČKY ODVIESŤ
Popritom sa štátna moc už pripravovala na ďalší zásah. Cieľom bola tentoraz likvidácia ženských kláštorov pod pracovným názvom „akcia R“, ktorá bola naplánovaná na 29. august 1950 o ôsmej ráno. Postup mal byť miernejší, rátalo sa s „dobrovoľným“ odsunom a len v prípade odporu sa mali využiť bezpečnostné zložky. Stalo sa však niečo, čo moc nečakala. Asi na pätnástich miestach na Slovensku došlo k zhluku občanov, ktorí nesúhlasili s likvidáciou rehoľných komunít. Ľudia obsadili kláštory a nedovolili rehoľníčky odviesť. Ozbrojenci teda prišli znovu, tentoraz v noci, pričom obsadili 137 kláštorov a 1 962 rehoľníčok sústredili do šestnástich sústreďovacích kláštorov. Ďalších viac ako 1 600 rehoľných sestier však ostalo pracovať v nemocniciach, keďže režim nemohol za ne nájsť adekvátnu náhradu. Treba totiž pripomenúť, že rehoľníčky pôsobili aj ako zdravotné a sociálne sestry, učiteľky, vychovávateľky, lekárky… Spolu ich bolo v službách štátu viac ako 4 250.
TRETIA NAJVÄČŠIA ŠTÁTNA KRÁDEŽ
Po obsadení štátnymi orgánmi kláštory čakalo nešetrné zaobchádzanie. Boli zničené knižnice a rozkradnuté mnohé vzácne rukopisy, tlače, obrazy a nábytok. Pre štátnu moc jednak cirkev predstavovala nebezpečného ideologického nepriateľa s obrovským vplyvom na masy, no zároveň jej išlo aj o materiálnu stránku – o hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý rehole spravovali. Správa pre politický sekretariát ÚV KSČ, ktorá bilancovala „získané“ materiálne hodnoty, označila výsledok akcií K a R za najväčší majetkový presun od privlastnenia majetku Nemcov, „znárodnenia“ a pozemkovej reformy. Išlo vlastne o tretiu najväčšiu „štátnu“ krádež od roku 1945. Najbolestnejším dôsledkom zásahov však boli strastiplné osudy tisícok rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa na niekoľko desaťročí stali prenasledovanou, treťotriednou skupinou občanov. Často dostávali drastické tresty po mesiacoch krutej vyšetrovacej väzby, v ktorej mnohých rehoľníkov fyzicky aj psychicky mučili. „Najhoršie bolo, že nás brali na vyšetrovanie v noci. Pustili nás spať, a keď sme zaspali, tak nás hneď brali, aby sme boli takí omámení. Aby sme rozprávali to, čo oni chcú,“ spomína sestra Almíra z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok, ktoré pracovali na internáte chlapčenskej učiteľskej akadémie. Po tom, čo ju zatkli, strávila vo vyšetrovacej väzbe 11 mesiacov.
Odpustenie je najväčšia vec v živote
O krutom zaobchádzaní v bratislavskom Justičnom paláci, kam rehoľníčku v roku 1952 po zatknutí odviezli na výsluch, sa krátko pred smrťou zverila jedinému človeku – spoluväzenkyni v nemocnici na Pankráci v Prahe. „Priviezli ju polomŕtvu,“ spomínala Helena Wilde- -Kordová, ktorá so Zdenkou Schelingovou strávila v cele tri týždne a po odpykaní si desiatich zo štrnástich rokov trestu za vlastizradu emigrovala do Anglicka. Osudnou sa sestre Zdenke stala noc z 19. na 20. februára 1952. Zo štátnej nemocnice „zmizol“ tesne pred súdom kňaz Štefan Koštial, ktorý sa tam liečil ako väzeň na následky mučenia pri výsluchu. Rehoľníčka videla, že by ďalšie mučenie už nemusel prežiť, a tak strážnikovi namiešala do čaju uspávací prášok, aby kňaz mohol utiecť. Potom išla do nemocničnej kaplnky a pod krížom prosila: „Pane Ježišu, za jeho život obetujem svoj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ Ráno obkľúčili celú nemocnicu autá štátnej aj väzenskej polície. Všetky sestričky nahnali do jednej miestnosti, ale veľmi rýchlo sa zamerali už len na ňu. Ona ho totiž ošetrovala. Ešte v ten deň ju zatkli a odviezli do väzby. Tam sa jej výsluch začal kopancami. Následne ju hodili do vane so studenou vodou Nakoniec ju chytili za vlasy, vytiahli z vody, po studenom betóne ju dotiahli do druhej miestnosti a v mokrom oblečení nechali do rána, keď sa všetko začalo odznova. Strhli z nej šaty, hrubým povrazom jej zviazali ruky aj nohy a nahú, poníženú ju kladkou vytiahli až po strop a zavesili na hrubú skobu. „Potom prišli traja chlapi a šľahali ma obuškami hlava-nehlava, a najviac na prsiach,“ zverila sa Zdenka po dlhých mesiacoch Helene.
MODLILA SA ZA TÝCH, KTORÍ JU MUČILI
17. júna 1952 sestru Zdenku nakoniec odsúdili na 12 rokov odňatia slobody a 10 rokov straty občianskych práv za velezradu. Útechu po celý čas nachádzala v modlitbách, do ktorých bola neúnavne pohrúžená aj v nemocnici na Pankráci. Na otázku, za koho sa tak vrúcne modlí, Helene odpovedala: „V prvom rade za tých, ktorí ma týrali a ponižovali. Aby im Boh obmäkčil srdce a už nikdy nezopakovali to, čo robili so mnou.“ Až do roku 1955 ju potom premiestňovali z jedného väzenia do druhého. Keď už bolo jasné, že má pred sebou len málo života, prezident republiky jej 16. apríla 1955 udelil milosť a o 14. hodine ju prepustili na slobodu. Tou „slobodou“ sa pre ňu stala už len izba v nemocnici v Trnave, lebo v Bratislave sa ju nikto neodvážil hospitalizovať. Sestra Zdenka však prijala svoj stav pokorne a niesla svoj kríž odovzdaná do Božej vôle bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Na svet prišla na Štedrý večer roku 1916 krátko pred polnocou ako desiata z jedenástich detí Schelingovcov a zomrela zaopatrená sviatosťami 31. júla 1955 o 7.45 počas svätej omše v trnavskej nemocnici. Pápež Ján Pavol II. ju 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslavenú.
FOTO: SHUTTERSTOCK A, ÚPN A WWW.ZDENKA.SK, Unsplash
