Keď odíde dieťa…

Bola na ceste domov, keď jej v aute zazvonil telefón. Volala svokra, teda exsvokra, mama bývalého manžela. Práve deň predtým k nim, ako každý rok, odišla jej prvorodená Emka na prázdniny. Len čo zdvihla, počula jej vydesený hlas, že sa stalo niečo hrozné a musí okamžite do detskej nemocnice. Akosi podvedome ju však začala upokojovať. Aj keby si Eminka zlomila obidve ruky naraz, nakoniec sa to predsa zahojí. Zúfalá žena na druhom konci linky však len zopakovala, že sa stalo niečo hrozné. Jej desaťročné dievčatko museli resuscitovať. Alena Žáčková zložila telefón a otočila to k nemocnici. Cítila, že viac v tej chvíli nechce vedieť. Už toto jej stačilo na to, aby pochopila, že je to veľmi zlé…

Čas akoby sa v prvej chvíli zrýchlil, ani neve­dela ako a kráčala po nemocničnej chodbe, ešte z auta volala manželovi, aby okamžite našiel niekoho k mladším deťom a prišiel za ňou. Nohy ju niesli až prekvapivo rýchlo, no zároveň sa jej podlamovali. Potrebovala sa o niekoho oprieť. Veď to celé nie je možné. Ešte dopoludnia jej od Emky pípla správa, že prší, ale bola v poriadku. Čo sa teda medzitým stalo? O tom, že sa blížia búrky, vedela celá republika, Alena však nemala dôvod spochybňovať plán starých rodičov zobrať vnuč­ku pod stan. Veď sú to dvaja dospelí ľudia, určite zvážili všetky za a proti. Hoci okolo obeda jej to predsa len nedalo a napísala dcére správu na mo­bil, potom druhú a tretiu… Chcela len vedieť, ako tie búrky zvládli. Ale všetky zostali bez odpovede. Napriek tomu si nepripúšťala nič zlé. A zrazu počú­vala o zlomenej časti stromu, ktorý spadol na stan presne na miesto, kde bola v tej chvíli Emka. Do­slova pár sekúnd predtým ešte sedela babičke na kolenách. „Zrazu sa však zdvihla, že si musí v tom malom stane po niečo ísť… a v tej sekunde na ňu dopadol hrubý kmeň. Babičke sa pritom nič nesta­lo,“ opisuje, čo sa dozvedela o dcérinom zranení Alena. „Bolo to také nevysvetliteľné a nepochopi­teľné… Priznám sa, že mi ani dnes nerobí dobre pátrať do poslednej bodky o detailoch tej nehody, pretože to vo mne otvára doslova skrinku bolesti, zloby, zúfalstva. A viem, že nič z toho mi vôbec k ničomu nepomôže,“ zhlboka sa nadýchne.

MODLITEBNÉ REŤAZE

Najdôležitejšie pre ňu bolo, že keď dobehla do ne­mocnice, Emička žila. „Čakala som tam dve hodi­ny, možno viac, kým sa ma vôbec ujal nejaký lekár. Emka bola stále na ARO, kde robili aj všetky vyšet­renia. Až po nich prišla za mnou lekárka. Až ona mi začala pomaly odkrývať vážnosť jej stavu – stá­le bola v ohrození života a oni nevedeli povedať, či a v akom stave sa ju podarí zachrániť… Nasledovali teda ďalšie hodiny čakania. Postupne dorazil Alenin manžel, aj otec jej prvorodenej. To, že dievčatko uviedli do umelého spánku, im primár už oznámil v trojici s tým, že po troch-štyroch dňoch sa ju po­kúsia prebudiť. Bol to len prostý opis reality, oni traja však akoby práve dostali štyri dni nádeje, že sa jej stav zlepší. „To, čo sme počuli o jej diagnóze, sme brali ako to najhoršie. Už sa to teda mohlo len zlepšovať. Hoci lekár nám nič také nesľuboval, ani nemohol,“ hovorí štvornásobná mama s tým, že do budúcnosti ani on nevidel. V podstate nemal šancu presne spoznať ani dcérin prítomný stav. Na mnohé vyšetrenia sa totiž ešte len čakalo, mohli ich urobiť, až keď opadne opuch mozgu. Boli to dni, keď sa v Alene miešal neuveriteľný strach a bolesť s náde­jou, že silná viera v dobrý koniec môže jej dieťa stále zachrániť. „Okamžite okolo nás vznikli celé modli­tebné reťaze. Známi prosili svojich známych, aby sa za Emku modlili…“

ČO JE NAJLEPŠIE PRE DCÉRU, NIE PRE NÁS…

Na štvrtý deň Emke začali podľa plánu uberať lekári lieky. Tým mala nastať hodina pravdy a definitív­ne sa zodpovedať otázka, či sa prebudí. „Bohužiaľ, k vedomiu sa už nevrátila. Upadla do vigilnej kómy,“ takmer šepká Alenka. Nasledovali však dni plné drobných a tichých zázrakov, keď vnímala, akoby boli s dcérou jedným telom, akoby jedna dokázala cítiť čo tá druhá. Postupne sa dokonca objavilo aj mierne zlepšenie Emkinho stavu, bohužiaľ, nesme­rovalo k tomu, že by mohla znovu nabrať vedomie. „V priebehu tých dní sme teda sami museli korigo­vať svoje očakávania a v podstate aj liečbu. Moder­ná medicína totiž dnes za konvenčný postup pova­žuje záchranu za každú cenu,“ otvorí štvornásobná mama ťažkú tému. „Ako rodičia sme si však začali klásť otázky, čo by to znamenalo pre naše dievčat­ko, ktoré sa len pár dní predtým stalo majsterkou Českej republiky v tancovaní, ktoré bola neskutoč­ne pohybovo nadané, pre ktorú bol pohyb esenciou jej života… Boli to tie najťažšie momenty, pretože sme si museli v podstate priznať, kde sa život začína a kde sa končí, aby sme mohli urobiť to najlepšie pre našu dcéru, nie pre seba a pre naše egá.“

HOP ALEBO TROP

Sami lekári mali naďalej stále viac otázok ako od­povedí. To rozhodujúce sa totiž neudialo na operač­nom stole, ale ešte v lese, kde sa hasičom podarilo srdiečko dievčatka „nahodiť“ asi po siedmich minú­tach. Keď si ju preberali záchranári, Emkina srdco­vá činnosť však zase vypadla, následne síce zabral adrenalín, ale pribudli ďalšie minúty, keď jej mozog zostával bez kyslíka. A nikto nevedel povedať, čo to s ním urobilo. „Na druhej strane mala Emička veľké šťastie, pretože nemala žiadne vnútorné krvácanie, žiadne väčšie poranenia až na zlomenú stehennú kosť, čo však bola, vzhľadom na to, čo sa stalo, na-ozaj maličkosť,“ hovorí Alena. To, čo jej dcéru dosta­lo do kómy, bolo dusenie. Ťažký kus stromu, ktorý na nej zostal ležať, jej nedovolil nekonečné minúty dýchať. Na ich otázku, či sa to dá prežiť, dokázali le­kári ponúknuť len kazuistiky z prípadov iných detí. A to nebolo nijaké presné číslo, len hop alebo trop. „Prvé tri týždne sme všetko stavili na to, že sa Emič­ke vedomie môže vrátiť. Snažili sme sa o to všetkými možnými druhmi cvičení, klasickou medicínou aj alternatívnym prístupom,“ spomína Alena.

ZRAZU MI ZAČALA POZERAŤ PRIAMO DO OČÍ

Zdalo sa, že Emka urobila predsa len malilinký krok dopredu. Pre jej mamu to bol však doslova zá­zrak. „Začala sa na mňa totiž pozerať inak. Pacienti v bdelej kóme majú otvorené oči, hľadia na vás, ale ich zreničky sa rozchádzajú, akoby sa pozerali cez vás. Ale Emka mi zrazu začala pozerať priamo do očí, doslova akoby mi chcela niečo povedať…“ vracia sa do tých chvíľ Alena. Dala jej teda urobiť všetky vyšetrenia, aby lekári potvrdili, že stav jej mozgu sa naozaj zlepšil, ale výsledky ukázali len posun o jeden stupeň, ktorý mohol znamenať, že by sa jej mohla zlepšiť hybnosť končatín. Zázrak sa skrátka nekonal. Lekári však potrebovali defi­nitívne rozhodnutie o ďalšej liečbe. „Keďže neboli zachované v podstate žiadne funkcie mozgového kmeňa, Emka nevedela prehĺtať, nevedela kašľať, potrebovala tracheostómiu, inak sa mohla za­dusiť,“ vysvetľuje Alena. S tou však váhali, vedeli totiž, že obnoviť pôvodné schopnosti tela sa poda­rilo skôr pacientom bez nej. Navyše Emka predsa len občas zakašľala, dokonca prehltla. „Z toho sme mali veľkú radosť a rozhodli sme sa tracheostó­miu odmietnuť. S dýchaním to však nebolo úplne ideálne, boli momenty, keď sme si naozaj mysleli, že nám zomrie. Do toho síce prišla možnosť, že by sme si ju mohli zobrať domov, ale zároveň nás dok­tor upozornil, že je v stave, v ktorom by nemusela prežiť ani naloženie do sanitky. O každom kroku sme teda rozhodovali doslova z minúty na minútu. Človek totiž riešil niečo, čo si nikdy nedokázal ani predstaviť, bojoval o život vlastného dieťaťa a záro­veň nevedel, čo je preň to najlepšie…“

„Minimálne zo strany svokra som totiž dodnes necítila prejav smútku alebo obyčajnej ľútosti.“

NAJKRAJŠIE DNI, AKÉ SME KEDY PREŽILI

Bol to boj rozumu so srdcom, boj medzi trvaním na tom, že ju nesmú za žiadnu cenu stratiť, a tým, čo je pre ňu naozaj dobré. „Keď nám povedali, že by Eminka nemusela prežiť už ani hodinu, cítili sme, že jej musíme dať slobodu. Že jej musíme dovoliť, aby sa rozhodla tak, ako to ona potrebuje,“ vysloví Alena najťažšiu vetu. „Aj keď jej otecko je skôr prag­maticky uvažujúci človek, zhodli sme sa na tom, že život nie je len o fyzickom tele, že je tu aj nejaká jemnohmotná sféra – duša, ktorú treba rešpekto­vať,“ dodáva s tým, že sa jednoducho pripravili na to, že im Emka môže zomrieť. „Neviem, či to bolo tým, že sme to nechali na ňu, že cítila, že sme pre­stali skúšať a bojovať, ale jej stav sa stabilizoval tak, že ten istý doktor nám povedal, že ak takto vydrží dva dni, naozaj môže domov. Vydržala týždeň,“ spo­mína Alena s tým, že počas neho sa teda učili, ako sa o ňu postarať, zisťovali možnosti ďalšej liečby, a hlavne ona stále hľadala odpoveď na otázku, ako by to chcela Emka. „Spoliehala som na nejaké zna­menie, na to, ako sa to všetko doma ‚poskladá‘, vôbec sme totiž nevedeli, do čoho ideme, čo nás čaká… Za tie tri dni, čo bola doma, však bolo vidieť, že Emič­ka chce odísť, a postupne sa jej zhoršovali životné funkcie. Napriek tomu to boli tri najkrajšie dni, aké sme kedy prežili. Boli sme stále s ňou,“ nadýchne sa Alena a na jej tvári sa napriek všetkému objaví náznak úsmevu. Celý ten mesiac od nehody jej dnes totiž pripadá ako dar. „Mohli sme sa s Eminkou roz­lúčiť, mohla som jej povedať všetko, čo som chce­la, a aj ona na to, že ležala v kóme, urobila strašne veľa práce. Rozdávala tak veľa lásky a neskutočným spôsobom nás spojila so svojím ockom. Pri jej lôžku sa medzi nami všetkými vytvorilo neskutočné, až intímne puto, vďaka ktorému sme dokázali fungo­vať ďalej.“ Duša podľa Aleny dokázala dokonca od­pustiť aj Emkiným prarodičom. „Srdcom viem, že to asi bola naša cesta, aj keď zbytočne krátka, ale neskutočne krásna, plná a prežitá. Lenže potom mi do toho začne hovoriť hlava, ubolené ego a všetok vnútorný pokoj je zrazu preč. Stále cítim strašnú zlosť a nespravodlivosť. Naučila som sa s tým však pracovať. Viem, že to prosto príde a odíde. Ako te­raz, na prvé výročie… Dovolila som si to však dostať pred nimi zo seba s tým, že od nich nič nečakám, nič nechcem, len to musí von, lebo ma to strašne ničí. Minimálne zo strany svokra som totiž dodnes necítila prejav smútku alebo obyčajnej ľútosti,“ ho­vorí mladá žena.

MAMI, TLIESKAJ, TLIESKAJ…

Posledný polrok Alenku sprevádzali zvláštne sny, v ktorých jej Emka opakovala – nesnaž sa ničomu zabrániť, aj tak by sa to stalo. Toto bola moja cesta. Aj cez ne, ale nielen cez ne, je jej dieťa stále s ňou. „Niekto sa tomu bude možno smiať, ale asi dva týž-dne pred nehodou ma Eminka učila tlieskať vždy, keď bol na hodinách rovnaký čas, napríklad keď vi­dela na rúre 12.12, kričala: „Mami, tlieskaj, tlieskaj, to je anjelské, to prináša šťastie! Keď sme ju potom pochovávali, pohreb sa začínal o 18.18 potleskom. A toto ma odvtedy sprevádza stále. Náhodne mys­lím na Emičku, otočím sa a zrazu vidím, že je rov­naký čas,“ prekvapuje. A tým sa to nekončí. „Dva mesiace po Emkinom odchode som neplánovane otehotnela s tým, že termín pôrodu našej Andělky som mala práve rok po jej nehode,“ usmeje sa nad zvláštnym darom z neba. A pri pohľade hore nená­padne žmurkne. „Určite v tom má Emička prsty…“

FOTO: ARCHÍV A. Ž. A SHUTTERSTOCK