Je prirodzené a správne, že sa naše deti snažíme ochrániť a pomáhať im na ich ceste životom. Milujúci rodičia vytvárajú svojim potomkom pocit bezpečia. Niekedy však nie je v najlepšom záujme našich detí, aby sme ich viedli za ruku pri každom ich kroku. Nesmieme zabúdať, že príliš silné objatie môže dusiť.
Deti sú to najcennejšie, čo máme, na tom sa zhodne každý rodič. Sme pri ich prvých úsmevoch, prvých nesmelých krokoch, sme dojatí počas ich prvého dňa v škôlke či škole. Je prirodzené, že by sme im najradšej zniesli modré z neba. Aj pre deti je ochranná náruč rodičov neoceniteľná. Je toho toľko, čo sa môžu od nás naučiť. A keď je zle, vedia, že sa na nás vždy môžu spoľahnúť. Keby sme mali tú moc, ochránili by sme ich od všetkého zlého, čo im hrozí na tomto krutom svete.
Niekedy však môže byť rodičovskej lásky a ochrany príliš veľa. Pre vtáčatká je príjemné tráviť čas v bezpečí rodinného hniezda, keď im rodičia nosia červíky priamo do zobáčika. Každé vtáča sa však raz bude musieť odvážiť hniezdo opustiť a šťavnatého červíka si uloviť samo. Problém môže nastať, keď si rodičia nie sú ochotní pripustiť tento moment.
HELIKOPTÉROVÍ RODIČIA
Prvýkrát tento termín použil istý tínedžer, ktorý sa sťažoval, že matka sa nad ním „neustále vznáša ako vrtuľník“. Pojem helikoptéroví rodičia pochádza zo Spojených štátov, kde sa prvý raz objavil pred päťdesiatimi rokmi. Príliš protektívni rodičia však zďaleka nie sú problém, ktorému čelia len za Atlantikom. Veľmi vypuklá je situácia napríklad v Číne, kde desiatky rokov znášajú dôsledky politiky jedného dieťaťa. Tamojší sociológovia dokonca popísali fenomén malého cisára. Keďže v rodine je len jeden potomok, rodičia a starí rodičia ho zahŕňajú všetkými druhmi pozornosti. Hospodárstvo Číny rastie, Číňania bohatnú a ich deti sú stále viac rozmaznávané. A pokračuje to až do dospelosti. Keď noví poslucháči univerzít prechádzajú imatrikuláciou – symbolickým uvedením do študentského stavu – v kampusoch univerzít vyrastajú provizórne stanové mestečká s karimatkami. Mnohí rodičia prichádzajú zďaleka, aby im neušiel ani tento zážitok zo života ich detí.
Nemusíme pritom cestovať do ďalekej Číny, aby sme narazili na príliš protektívnych rodičov. Helikoptérové matky a otcovia sú realitou aj v našich zemepisných šírkach. „Keď sme boli malí a dostali sme v škole horšiu známku či poznámku, báli sme sa o tom doma povedať. Keď dnes dieťa dostane zlú známku, rodičia nedohovoria jemu, ale idú vyjednávať s učiteľkou,“ hovorí Helena, slovenčinárka s tridsaťročnou praxou. V súčasnosti vyučuje na strednej škole v okrajovej časti hlavného mesta. „Zažila som aj situácie, keď si ma riaditeľ zavolal do riaditeľne a tam sa ma otecko pýtal, či by sa v prípade jeho dcéry predsa len nedala zariadiť ‚výnimka‘. Bohužiaľ, nepochopil, že takto svojmu dieťaťu len škodí. Keby rovnaké množstvo energie venoval učeniu sa s dcérou, určite by jej to pomohlo viac,“ hovorí Helena.
Mnohí rodičia idú ešte ďalej a nad svojimi deťmi krúžia aj v dospelosti. Vybavujú svojim deťom pracovné pozície, sú dokonca schopní telefonovať a presviedčať zamestnávateľov, aby prehodnotili svoje rozhodnutie po neúspešnom pracovnom pohovore ich detí. Tie tak nemajú ani teoretickú šancu vymaniť sa spod rodičovskej „ochrany“ a presadiť sa vlastnými schopnosťami.
Každé vtáča sa však raz bude musieť odvážiť hniezdo opustiť a šťavnatého červíka si uloviť samo. Problém môže nastať, keď si rodičia nie sú ochotní pripustiť tento moment.
STRACH A AMBÍCIE
Dôvody takzvaného helikoptérového rodičovstva môžu byť viaceré. Vedecké štúdie z celého sveta, ktoré sa tomuto fenoménu venovali, zväčša popisujú kombináciu dvoch faktorov. Prvý by sa dal označiť ako strach. Je prirodzené, že ako rodičia sa o svoje deti bojíme – cítia to tak všetci rodičia a bude to tak do konca našich dní, či naši potomkovia majú šesť mesiacov alebo šesťdesiat rokov.
Ďalším sú ambície. Ak sme v živote niečo dosiahli, chceli by sme, aby prinajmenšom rovnako boli úspešné naše deti. Alebo sme, naopak, v mladosti nemali všetky možnosti, ktoré dnes chceme dopriať našim deťom – napríklad matka, ktorá sa v dvadsiatich rokoch kvôli dieťaťu musela vzdať univerzitného štúdia, môže mať tendenciu o to viac tlačiť na akademické výsledky svojho dieťaťa.
HROZÍ IM VYHORENIE
Fenomén helikoptérových rodičov sa často spája najmä s lepšie situovanými ľuďmi. Vo svojom živote boli úspešní, často museli tvrdo pracovať. Tieto ambície prenášajú aj na svoje deti. Chcú, aby mali rovnako úspešný život ako ich rodičia. Nechcú však svojim deťom dopriať živorenie, ktorým si na ceste za úspechom museli prejsť oni. Preto sa snažia prekážky odstraňovať ešte skôr, než na ne deti natrafia.
Ako však ukazujú vedecké poznatky, nemusí to byť správna cesta. Dokazujú to napríklad výsledky štúdie z Floridskej štátnej univerzity. „Ak aj deti, ktoré boli mikromanažované rodičmi, dosahovali lepšie študijné výsledky, v dlhodobom horizonte zlyhávali. Často si totiž neboli schopné nastaviť sebakontrolné mechanizmy, ktoré sú potrebné na dosahovanie dlhodobých úspechov. Deti sa neučili, lebo sami chceli, ale kvôli tlaku rodičov. Mnohé jednoducho vyhoreli,“ opisuje spoluautorka štúdie, profesorka Hailey Love.
RYBY A UDICE
Je len správne, že pre svoje deti chceme to najlepšie, a pre ich šťastie by sme boli ochotní urobiť čokoľvek. Musíme si však uvedomiť, že tu pre svojich potomkov nemôžeme byť vždy a nemôžeme za nich vyriešiť všetky ich problémy. Skôr či neskôr v ich živote príde situácia, ktorú budú musieť rozlúsknuť sami a my im nebudeme vedieť pomôcť.
Ako rodičia by sme mali zabezpečiť, aby naše deti boli na život čo najlepšie pripravené. Keď ich budeme podporovať v tom, aby malé prekážky vo svojich životoch vedeli odstraňovať samostatne, získavajú potrebné vedomosti a zručnosti na prežitie v našom svete. A to aj vtedy, keď sa objavia väčšie prekážky.
Známe príslovie hovorí, že keď dáš človeku rybu, nasýtiš ho na deň. Ak mu dáš udicu a naučíš ho chytať ryby, nasýtiš ho na celý život. Túto myšlienku by sme mali mať na pamäti aj keď vychovávame svoje deti. Našou úlohou nie je deťom každý deň naservírovať tú najchutnejšiu rybu. Ak chceme svojim potomkom skutočne dobre, našou úlohou je pomôcť im s radou pri výbere udice a naučiť ich, ako tú udicu používať. Aj keď pri chytaní rýb nesvieti vždy slnko a niekedy treba pretrpieť i zimu, vietor či poriadnu búrku.
Foto: Unsplash
