Už len pri myšlienke na čas s dieťaťom sa cítite takí vyčerpaní, že máte pocit, že to nezvládnete. Doslova máte pocit, že už nechcete byť rodičmi a cítite sa za to vinní. Chceli ste byť predsa omnoho lepší, dokonalejší, byť svojej ratolesti vždy nablízku…. Cítite sa rovnako? Vitajte vo svete vyhorených rodičov.
Na rodičovstvo sa kladie čoraz viac povinností a my máme zase tendenciu ich všetky napĺňať. A tak viac myslíme na potreby našich detí a na tie svoje úplne zabúdame. Všetok čas a energiu venujeme rodine a potom to môže dopadnúť tak, že celý náš život sa točí len okolo detí a starostlivosti o rodinu, cítime sa unavene, vyčerpane, naše myšlienky sa sústreďujú na to, čo všetko musíme ešte urobiť, stihnúť a prichystať… „Keď som sa púšťala počas materskej dovolenky do podnikania, vravela som si, veď budem doma, budem mať čas aj na prácu, ktorá je mojou záľubou, veď tak či tak denne niečo šijem, a aj na deti. Stačí mi malý kútik a šijací stroj. Keď deti budú spať, stihnem všetko. To bolo na začiatku. Keď prišla realita, zistila som, že moje podnikanie už nie je pre mňa len záľubou, ale že si vyžaduje oveľa viac času. Kým som pripustila pred sebou a okolím, že aj starostlivosť o deti a domáce práce sú prácami, chvíľu to trvalo. Hovorievala som si, veď pozornosť, ktorú si vyžadujú moje nádherné deti, predsa nie je prácou, robím to z lásky. A tak kúpanie, prebaľovanie, prechádzky, ihriská, nakupovanie, varenie, hory bielizne, upratovanie, varenie, k tomu štúdium o zdravom stravovaní a tej správnej výchove detí, to všetko som nevnímala ako povinnosti. Boli dni, keď som s ľahkosťou lietala od hrncov, práčky a šijacieho stroja k deťom, no aj také, keď tú ľahkosť nahradila únava, vyčerpanosť, podráždenosť, pocit nestíhania, neprimerané reakcie na nevinnú prosbu detí. Neskutočne som si to potom všetko vyčítala. Plač, ktorý som najskôr skrývala, hnev, ktorý som potom už nedokázala zakrývať, pocity sebaobviňovania, že nie som dobrá matka a ani manželka, prichádzali najskôr postupne a potom mi v hlave vírili už takmer dennodenne medzi tým, ako som varila alebo šila. Len v krátkych sekundových intervaloch, pretože viac času som pre samu seba nemala. Absencia chvíľ, keď som sa cítila radostne, bola čoraz častejšia. Kým chvíle, keď som bola na dne, pribúdali. Potom to už neboli len chvíle či dni, ale týždne a mesiace,“ opisuje svoju cestu k rodičovskému vyhoreniu tridsaťtriročná Diana na svojom blogu. Takýchto stopercentných mám alebo aj otcov je medzi nami veľa. Na prvý pohľad ich nespoznáme. Vyzerajú totiž, že všetko zvládajú. Oni aj deti, ale pod rodičovskou dokonalosťou sa ukrýva zraniteľná duša, ktorá trpí.
NOVÝ FENOMÉN – NOVÁ DUŠEVNÁ CHOROBA
O rodičovskom syndróme vyhorenia sa začalo častejšie hovoriť až od roku 2000, hoci syndróm vyhorenia a jeho prejavy boli registrované aj v kontexte rodičovstva ešte v minulom storočí, no chýbali vedecké výskumy, ktoré by sa touto problematikou zaoberali. Dnes je syndróm vyhorenia uvedený v Medzinárodnej klasifikácii chorôb ako faktor ovplyvňujúci zdravotný stav a od januára 2022 je syndróm vyhorenia zaradený Svetovou zdravotníckou organizáciou v Medzinárodnom zozname duševných chorôb. Táto duševná choroba nepozná vek, pohlavie ani povolanie. Pozná jedine tempo a je jedno, či je pracovné alebo rodičovské.
„Boli dni, keď som s ľahkosťou lietala od hrncov, práčky a šijacieho stroja k deťom, no aj také, keď tú ľahkosť nahradila únava, vyčerpanosť, podráždenosť, pocit nestíhania, neprimerané reakcie na nevinnú prosbu detí.“
HOCI VEĽMI ĽÚBIME, OVLÁDA NÁS CITOVÝ CHLAD
„Syndróm rodičovského vyhorenia sa prejavuje extrémnou únavou, vyčerpaním na fyzickej, mentálnej, psychickej a emocionálnej úrovni, ktoré pramení z neúnosného množstva dlhodobo pôsobiaceho chronického stresu, pochádzajúceho z plnenia rodičovských povinností. Pri vyhorení už nie je k dispozícii žiadna energia, ktorou by organizmus dokázal tento nadmerný chronický stres odbúrať,“ vysvetľuje koučka mentálneho zdravia Katarína Fitala, ktorá sa dlhodobo venuje prevencii vyhorenia, obnove mentálneho zdravia a navráteniu radosti zo života. Rodič, ktorý trpí týmto syndrómom, sa cíti byť frustrovaný z rodičovských povinností, cíti sa byť neschopný a môže to prerásť až do neochoty zvládať požiadavky rodičovstva, ako sú záujem o školské povinnosti či voľnočasové aktivity dieťaťa. Častými prejavmi sú tiež absencia radosti, úzkosť, depresívne epizódy či záchvaty paniky. „Rodič môže mať pocit, že zlyháva na celej čiare, a zároveň prestáva byť v spojení so svojím dieťaťom. Môže sa objaviť citový chlad, bezcitnosť, hrubosť, neláskavé prejavy voči dieťaťu. Nepohladí ho, nevníma, ako sa cíti, neprejavuje o neho záujem, funguje v režime autopilota,“ opisuje koučka.
AK TO TRVÁ VIAC AKO JEDEN MESIAC, MALI BY SME SPOZORNIEŤ
Syndróm rodičovského vyhorenia sa neprejavuje len na našom mentálnom zdraví, ale je viditeľný aj v našich fyzických prejavoch. „Objavuje sa nespavosť, búšenie srdca, tlaky na hrudi, bolesti hlavy, migrény, bolesti v krížoch, ramenách, na bedrách. Bežné sú rôzne virózy, bolesti brucha, kŕče v žalúdku, nevoľnosti, hnačky, zapálené hrdlo. Extrémne unavený človek často čelí rôznym zakopnutiam či fyzickým zraneniam pri bežných aktivitách,“ hovorí koučka a upozorňuje, že ak takéto vyčerpávajúce obdobie trvá viac ako jeden mesiac, je potrebné vyhľadať pomoc odborníka. Preto čím skôr odhalíme, že niečo s nami nie je v poriadku, tým lepšie. Rodič by mal spozornieť, ak cíti, že jeden týždeň za druhým prežíva jeden veľký stres. „Ide o stres, ktorý v ňom ničí radosť a prináša vyčerpanie, únavu, pochybnosti, neistotu, výčitky, pocity viny. Rodič sa môže cítiť neschopný, neužitočný, podráždený, má pocit, že mu nič nevychádza, nič sa mu nedarí. Neustále sa točí v jednom začarovanom kruhu, z ktorého nevie nájsť cestu von,“ hovorí Katarína Fitala.
„Dni s deťmi nikdy nejdú podľa očakávaní. Preto je lepšie zapojiť zvedavosť a nechať sa daným dňom prekvapiť.“
MNOHÍ SA CÍTIA BYŤ ZLÝMI RODIČMI
Koučka mentálneho zdravia sa sama stretla vo svojej praxi s podobným prípadom. „Bol to rodič, ktorý si nebudoval svoju kariéru, vykonával nemanažérsku pracovnú pozíciu a k tomu mal na pleciach starostlivosť o domácnosť, deti, plánovanie dovoleniek a výletov. Ku všetkým povinnostiam sa pridala nedostatočná komunikácia medzi partnermi, odcudzenie sa, nedostatok prejavov lásky, intimity, nekonečný kolotoč povinností bez prejavov uznania a podpory. Toto nastavenie vyústilo do veľkého vyčerpania, preťaženia, fyzických ťažkostí a neschopnosti sústrediť sa a oddychovať. Všetky prejavy boli spojené s plačlivosťou, stratou sebahodnoty a sebavedomia,“ spomína. Takýto rodič podľa jej skúseností navyše sám seba vníma ako toho zlého a vinu za všetko, čo sa stane v rodine, pripisuje sebe. „Pocity viny sa objavujú pri rôznych situáciách a v myšlienkach. Stačí, ak dieťa prinesie zlú známku alebo je vystavené šikane. Rodič sa môže cítiť vinný, že to nezvládol, veľakrát je presvedčený, že ak by bol lepší, dieťaťu by sa nič zlé nestalo,“ vraví koučka. Takáto matka či otec tak sami seba podľa odborníčky dostávajú doslova do začarovaného kruhu – stále majú totiž pocit, že nedávajú rodine dosť energie, že nie sú dosť dobrí pre svoje deti – aj keď sa obetujú, tak to stále nestačí.
SÚ TAKÍ VYČERPANÍ, ŽE CHCÚ ZOMRIEŤ
Z výsledkov jedného výskumu belgických psychológov vyplynulo, že rodičia, ktorí dosiahli vyššie skóre v miere rodičovského vyhorenia, mali vo vyššej miere aj sklony k samovražedným myšlienkam. „Tieto myšlienky sa objavujú pod tlakom neustálych povinností, aktivít, rodičovského „výkonu“, požiadaviek zo všetkých strán, najmä ak jeden rodič zostane bez podpory partnera či partnerky, starých rodičov alebo opatrovateľky. Vtedy sa cíti na všetko dlhodobo sám a môže nadobudnúť pocit, že to jeho utrpenie sa jednoducho jedným rozhodnutím skončí. Navonok sa vôbec nemusí prejaviť smútkom alebo depresívnou náladou, ale vo vnútri v sebe zažíva veľké utrpenie plné nekonečného stresu, ktorý nikdy nekončí. Má pocit, že až týmto aktom mu konečne odľahne, že potom tú ťarchu nekončiaceho tlaku a úzkosti nebude už nikdy cítiť,“ vysvetľuje K. Fitala a upozorňuje, že v prípade takýchto myšlienok je nutné vyhľadať pomoc odborníka. Do rodičovského syndrómu vyhorenia môže spadnúť ktokoľvek, kto zabudne počas plnenia rodičovských povinností na seba. „Môže to byť z dôvodu obetovania sa pre rodinu a pokoj v rodine, alebo prehnanej zodpovednosti za domácnosť, správanie a výsledky dieťaťa v škole. Ale platí to aj pre ľudí, ktorí majú potrebu vyhovieť všetkým a nedokážu si nastaviť hranice tam, kde sa už necítia príjemne a idú proti sebe, prípadne sa boja, že ich „nedostatočný výkon“ v domácnosti a pri výchove dieťaťa bude vnímaný okolím ako zlyhanie,“ hovorí koučka.
„Stačí, ak dieťa prinesie zlú známku a rodič sa cítiť vinný, že to nezvládol. Je presvedčený, že ak by bol lepší, dieťaťu by sa to nestalo.“
ODDÝCHNUTÝ RODIČ JE LEPŠÍ RODIČ
Predísť rodičovskému vyhoreniu môžeme tak, že sa začneme venovať aj sebe, svojmu vnímaniu, cíteniu a svojim potrebám. „Mať viac času pre seba a svoje malé, veľké radosti. Mať seba ako prioritu v tom najlepšom slova zmysle. Spokojný, oddýchnutý a naplnený rodič dokáže byť oveľa viac vnímavý voči prirodzeným potrebám svojho dieťaťa. Byť mu oporou, bezpečným prístavom, kde môže načerpať lásku, vnútorný pokoj a bezpečie, kde je dieťa prijaté aj počas dní, keď sa necíti najlepšie. Ak cítime, že je toho na nás veľa, dovoľme si oddychovať, pospať si i počas dňa, robiť aj „nič“ bez výčitiek, pretože na nás a našom zdraví veľmi záleží,“ radí Katarína Fitala, ktorá upozorňuje, aby sme nevstupovali do rodičovstva s veľkými očakávaniami. „Dôležité je uvedomiť si, že očakávania nás k naplnenému a spokojnému životu neprivedú. Naopak, z očakávaní často pramení frustrácia, sklamanie, neistota, smútok, nedôvera, strach o budúcnosť a, samozrejme, vedia nás odprevadiť až k vyhoreniu. Pomáha, ak s našimi očakávaniami nebojujeme, ale ich vnímame, naplno si ich uvedomujeme a zreálňujeme. Dni s deťmi nikdy nejdú podľa očakávaní. Preto je lepšie zapojiť v sebe zvedavosť a nechať sa daným dňom prekvapiť. Urobiť to najlepšie možné v rámci svojich síl a zvyšok nechať plynúť, ísť. A niekedy prídu dni, ktoré treba iba jednoducho prežiť.“
