Patrila medzi 53 najlepších juniorských tenistiek sveta. O to isté sa potom snažila aj medzi ženami s tisíckami ďalších, ktorých cieľom bola rovnako prvá stovka WTA tour. Každá z nich do toho šla s tým, že má veľkú nádej, ale väčšina z nich zistila, že je to len ilúzia. Nedosiahnuteľný cieľ, bez ktorého nemá ďalej hrať tenis zmysel. Dostala sa síce do šiestej stovky, no byť 575. najlepšia na svete v tomto športe nestačí. „Kým tisíci hráč futbalu na svete je milionár, tisíci hráč tenisu je človek bez domova,“ hovorí otvorene Klaudia Rusnák. Bývalá špičková slovenská juniorská tenistka sa však nestratila. Dnes ako Hello Klaudi patrí k špici slovenských influencerov.
Odmalička ste smerovali na vrchol ženského tenisového rebríčka. Mohlo si malé dievča v tom kolobehu turnajov a tréningov vôbec dovoliť snívať o nejakej inej profesii, ako bola „tenistka v prvej stovke WTA“?
Ale áno. A tých snov bolo naozaj veľa – od archeológie až po filmovú réžiu, spevácku kariéru a miesto v šoubiznise. Archeologičkou som chcela byť, keď som mala asi 9 až 12 rokov, dráha režisérky ma lákala zase v devätnástich. A medzi týmito obdobiami som bola v tom, že budem tenistkou v prvej stovke. Nemala som veľmi na výber. Ako sa totiž väčšinou dostanete k umeniu? Cez rodičov. A my sme teda umelcov v rodine nikdy nemali.
Športovcov áno? Do akej miery bola vôbec tenisová kariéra vaším rozhodnutím?
Nebola. Mala som päť rokov, keď otec rozhodol, že budem hrať tenis. Malo to zabezpečiť moju budúcnosť a dať mi perspektívu, keďže on tú možnosť ako malý nemal. V podstate ho chápem. Myslím, že ako rodičia si veľmi často kompenzujeme na deťoch to, čo sa nám samým v detstve stalo, prípadne čo nám nebolo dopriate. Extrémy však nikdy nefungujú.
„Nemôžem sa nazývať úspešnou, ak som posledný mesiac minula 10 000 eur na turnaje a trénera a zarobila som 1 500.“
Protestovali ste niekedy proti takto nalinkovanej tenisovej budúcnosti?
Nie, lebo postupne, ako som sa stala súčasťou tenisovej komunity a celý môj život prebiehal len tam, si človek už ani nevie predstaviť žiť inak.
Je to tak v prípade všetkých mladých tenistiek?
Osobne si myslím že až v 95 percentách prípadov rozhoduje rodič. Príbehy, že si niekto zoberie sám od seba raketu a začne si doma búchať o stenu, sú asi také časté, ako že ma napadne žralok v Chorvátsku. Počula som o tom, ale je to vzácne.
Nakoniec ste boli jednou z najlepších junioriek na svete. Aká je reálna šanca dostať sa na rovnaké miesto medzi ženami?
Je tam veľa faktorov ako zdravie hráča, mentálna odolnosť, prostredie… Kľúčové je, či si človek čas na kurte stále užíva, či mu vyhovuje celý ten životný štýl – byť v kuse na cestách a len si prehadzovať z tašky do tašky čistú bielizeň. Ale ani to nezaručuje, že sa vám bude dariť. Na tenise je náročné to, že vy si môžete natrénovať čokoľvek, ale každý súper je iný a vy na neho len reagujete. Kým napríklad pri takej gymnastike, keď viete salto, tak ho môžete rovnako zopakovať stokrát. Tu je to o súperovi – môžete trebárs v desiatich prvých kolách za sebou schytať prvú nasadenú hráčku celého turnaja a je vybavené. Tenisový pavúk je jednoducho neúprosný.
To je pravda. V jednom z rozhovorov ste konštatovali, že ak by sme sa pozreli na väčšinu vašich zápasov v archíve Svetovej tenisovej federácie (ITF), videli by sme práve v spomínaných prvých kolách zápasy prehraté s hráčkami, ktoré to potom dotiahli minimálne do druhej stovky WTA. To znamená, že keby vám lós prihral slabšie súperky, mohli ste tam byť aj vy. Takto ste skončili ďaleko za nimi. Napriek tomu mi v súvislosti s vami slovné spojenie neúspešná tenistka nejde do hlavy. Je skončiť medzi päťsto najlepšími z tisícok tenistiek na svete naozaj málo? Nie je to len také slovenské „sebamrskačstvo“?
Nie. Globálne sa to považuje za neúspešné umiestnenie, keďže v tomto športe ste finančne v pluse, len ak ste v top 100. Nemôžem sa nazývať úspešnou, ak som posledný mesiac minula 10 000 eur na turnaje a trénera a zarobila som 1 500, lebo som bola v semifinále nejakého turnaja s dotáciou desaťtisíc dolárov. Proste matematika nepustí. Iné je byť päťstý najlepší futbalista, basketbalista či hokejista, lebo tímov a hráčov sú tisícky, iné tenista.
Keď ste mali devätnásť, spomínali ste, že ste prežili asi najhorší rok v živote. Prechodili ste mononukleózu, dostali ste zápal ramenného úponu a dokonca sa u vás spustilo kožné ochorenie urtikária, čo bol jeden z tých momentov, keď ste si povedali, že to ďalej nemá význam. Prežívali ste to len vy, alebo vám to dávali pocítiť aj najbližší?
Rodičia robili naozaj prvé aj posledné, aby som uspela, ale „keď to nejde, tak to nejde“. Nakoniec som sa sama rozhodla ísť študovať do Ameriky, keďže som videla, že inej cesty niet, a potrebovala som si aj trochu vydýchnuť.
„Na to, aby ste dostali nejaký kompliment v Amerike, vám stačí urobiť dvadsať percent z toho, čo musíte urobiť na Slovensku, pričom tu je aj to stále málo.“
Štipendium na California State University ste však získali práve vďaka tenisu, a ako ste skonštatovali, Amerika vám nakoniec vrátila aj sebavedomie. Vďaka čomu?
Doma ma považovali len za ďalšiu neúspešnú tenistku, ktorá to nedokázala, lebo hento toto tamto, skrátka lebo na to nemám. V Amerike je však vysokoškolský tenis v prvej divízii, hneď druhá liga po profesionálnej WTA tour, takže nás tam brali ako najtalentovanejších tvorov na celej univerzite – špe-ciálnych ľudí, extra triedu, skrátka wow! To mi dalo zrazu inú perspektívu – aha, veď ja som hviezda. Celkovo sa mi zdá, že na to, aby ste dostali nejaký kompliment v Amerike, vám stačí urobiť dvadsať percent z toho, čo musíte urobiť na Slovensku, pričom tu je aj to stále málo.
Spomínali ste, že v denníku, ktorý ste si písali od desiatich rokov, máte vetu, že ak nebudete v svetovej stovke do dvadsiatich piatich, spáchate samovraždu.
Veľa hráčok okolo 400. až 500. miesta to však má rovnako. Buď tenis, alebo nič.
To znie strašne… Vy ste sa z toho dostali práve vďaka štúdiu, ktoré ste potom dokončili na holandskej Vrije Universiteit. Keď ste doma začali fungovať na sociálnych sieťach a vytvorili postavu Bratislavčanky Žanety, bola za tým snaha presadiť sa v tom, z čoho máte diplom?
Mám vyštudovaný marketing v USA a magisterský titul z digitálneho biznisu a inovácií v Amsterdame. To nemá nič spoločné so scenáristikou, herectvom, komediantstvom… To som mala v sebe vždy. Odmalička som na oslavách robila zábavu. Mám rada, keď ľudí bavím, cítim sa v tom doma.
Čo bol dôvod, že ste sa k tomu zrazu vrátili?
Bola som na materskej a nemusela som mať masku serióznej manažérky. Mohla som teda začať kvázi odznovu. Druhá vec je, že v podstate každá z nás si prejde v tomto období akousi „duševnou transformáciou“, ktorá u mňa znamenala, že som sa dotkla naozaj veľkých temnôt. A čo je výsledkom temnôt? Nové svetlo… (úsmev)
Celý život ste sa snažili o úspech. Teraz ho zažívate naplno, aj keď nie v tenise. Je to konečne ono?
Už nepovažujem svoju tenisovú kariéru za neúspech, dokonca to vnímam tak, že som získala tisíckrát viac, ako keby som sa dostala na nejaký rok do ženskej stovky. Nezažila by som však to, čo som nakoniec zažila. Peniaze totiž pre mňa nie sú dôležité v tom zmysle, že čím viac, tým lepšie. Čo sa týka úspechu v mojej terajšej tvorbe, mala som pomyselnú hranicu 100-tisíc sledovateľov na Instagrame, lebo nech to znie akokoľvek plytko, to je v tomto fachu jediný meter – počet videní a followerov. Sorry. Po tomto čísle som si už povedala – okej, to mi stačí. Momentálne už ani pravidelne nesledujem, koľko ich pribúda, a nevenujem sa tomu, ako získať nových. Každý ďalší je už len bonus.
Považujete tvorbu na sociálnych sieťach v tejto chvíli už za svoju profesiu? Vnímate sa zamestnaná ako influencerka?
Áno, živí ma to. Ale treba si povedať, kto je influencer a kto je „content creator“, čiže tvorca obsahu. Ja sa považujem za tvorcu komediálneho obsahu. Robím skeče, mám vymyslené charaktery, mám podcast… Tvorím. Influenceri nepotrebujú tvoriť scenáre, koncepty, ani organizovať veľké produkcie. Často im stačí „selfie“ s produktom. Každý si jednoducho robí to svoje. Aj ako tvorca obsahu mám síce spolupráce, lebo to je jediná forma, ako zarobiť peniaze, ale to neznamená, že mám ambíciu ovplyvňovať ľudí v tom, ako žiť. To je cesta blogerov a influencerov, ktorí zdieľajú svoj súkromný život. Ja na sociálne siete z neho dávam veľmi málo. Nikto napríklad nevie, čo som mala dnes na raňajky… (úsmev)
Popritom ste stále na materskej dovolenke, tentoraz už so svojou druhou ratolesťou. Ako to u vás vyzerá, aby ste stíhali byť aj mamou, aj tvorkyňou obsahu na sociálne siete?
Keďže máme s mužom obaja flexibilnú robotu, sme doma v podstate obaja. Tam máme office, tam máme posilňovňu, to je skrátka naša základňa. Striedame sa, čo sa týka toho, kto ide pracovať, aj toho, kto sa stará o rodinu, vrátane toho, kto ide variť obed, kto uspáva, kto vyzdvihne malého zo škôlky. Máme to doslova päťdesiat na päťdesiat a vyhovuje nám to. Úprimne, čo sa týka roboty, nejdeme sa ani jeden pretrhnúť. Niekedy nestihnem natočiť video alebo zverejniť ho aj tri dni, lebo je pekné počasie a radšej som niekde s rodinou. Netlačím na pílu. Na dovolenkách napríklad nerobím vôbec. V januári sme boli v Thajsku a za päť týždňov som dala von dve videá a sedem „storiek“. Rozhodne nie som vorkoholička. Chvalabohu, toto už mám v sebe vyjasnené a som veľmi úspešná aj v relaxovaní. Viem si predstaviť aj tri dni v kuse niekde na pláži. Čítala by som knihu za knihou a len by som vo vegetatívnom stave jedla papáju… (smiech)
Takže žiadne záväzné termíny a akcie, keď to chce človeka od nevidím do nevidím?
Influencerstvo nie je neurochirurgia, kde máte šichty v sále a do toho ambulancie. Je to krásna flexibilná robota. Sú síce mesiace, keď je to masaker, ale v lete je pauzička. Robím teda toľko, koľko sa dá, aby to nebolo na úkor nikoho a ničoho. Jeseň býva najnáročnejšia, ale mne sa aj tak najlepšie tvorí v posteli, keď deti spia. Tam vzniklo zatiaľ 95 percent nápadov.
Vyzeráte naozaj spokojná. Ste stále na ceste, alebo máte pocit, že už ste našli cieľ?
Určite nie som v cieli. Ešte stále som toho toľko nevyskúšala. Mám v hlave ideu knihy o materstve. Takú, aká tu ešte nebola. Po lopate, tak ako to je a na čo sa pripraviť. Bez omáčok. Chcela by som skúsiť herectvo aj na iných obrazovkách, ako sú tie na mobile. Vidím cestu aj na serióznu scenáristiku. Napadol mi tiež príbeh o neúspešnej tenistke, ktorá odíde do Ameriky, kde musí čeliť kultúrnemu šoku, novej identite a problémom, ktoré nechala doma. Mám však zážitky aj na tri-štyri rôzne „celovečeráky“… (smiech) Momentálne mám podcast s jedenástimi epizódami, kde som sama a hodinu rozprávam. Možností je skrátka veľa, teším sa na každú, ale nikam sa neponáhľam. Deti raz vyrastú, ale teraz sú priorita. Robota počká.
FOTO: ARCHÍV K. R.
