Sebavedomie je modlou dnešnej doby. Buďte sebavedomí! Sebavedomí ľudia majú úspech zaručený. Verte si! Posilnite svoje sebavedomie! To sú heslá, ktoré nás dnes obklopujú a vyskakujú na nás zo stránok časopisov aj reklamných spotov. Ale čo, keď jednoducho nevieme byť sebavedomí?
Z prieskumu, ktorý organizoval Slovensko-český ženský fond, vyplynulo, že veľká časť žien u nás trpí nízkym sebavedomím. Majú o sebe pochybnosti, boja sa prejaviť vlastný názor, cítia sa previnilo pri predstave, že by sa mali presadiť alebo dokonca pokúsiť o úspech. V pozadí týchto obáv býva často spoločný menovateľ – komplex menejcennosti.
A čo toto často skloňované slovné spojenie znamená? Možno by sme mohli povedať, že pre každého niečo iné. Škála sebavedomia je totiž veľmi široká. Počínajúc aroganciou a prílišnou nafúkanosťou, končiac ľuďmi, ktorí sa utápajú v pochybnostiach o sebe alebo si dokonca vôbec nevážia sami seba. Pre každého je porcia primeraného sebavedomia inak veľká. Zatiaľ čo niekomu by stačilo nehanbiť sa požiadať susedku o láskavosť, iný môže mať pocit, že mu chýba sebavedomie, keď nedokáže s plným nasadením prezentovať projekt pred na prasknutie napchatou aulou. Obom je spoločný subjektívny pocit nepohody. Pocit, že nedokážu naplniť svoje možnosti, dosiahnuť to, čo by chceli alebo potrebovali, pretože sami sebe podrážajú nohy.
Mária chcela vždy pracovať v cestovnej kancelárii. Vyštudovala prekladateľstvo, pretože ju lákala predstava cestovania a sprevádzania nadšených turistov po pamiatkach. Teraz, päť rokov po ukončení školy, stále pracuje ako učiteľka angličtiny na gymnáziu a hlodavé pochybnosti jej bránia zrealizovať sen. „Možno každý týždeň premýšľam o tom, že by som poslala životopis do nejakej cestovky a ponúkla im svoje služby, ale vždy ten nápad nakoniec zavrhnem. Sú to len moje bláznivé predstavy a asi sa nikdy nedostanem ďalej ako k nim. Bojím sa, že by sa niekto pohoršoval nad tým, aká príšerná je moja angličtina a čudoval sa, ako môžem vôbec niekde učiť študentov. Ja so svojou strašnou výslovnosťou. Možno by potom ešte napísal sťažnosť do školy alebo do novín, čo ja viem. Navyše, práca sprievodcu mi pripadá strašne zodpovedná. Asi by som to nezvládala, človek nikdy nevie, na čo zabudne alebo kedy sa dostane do situácie, v ktorej nebude vedieť, čo má robiť – a čo potom? Myslím, že na prácu sprievodcu vážne nemám, bola som naivná, keď som si dávala nádej, “ hodnotí svoje ambície Mária.
Možno je jej odhad realistický. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že za ním stojí komplex menejcennosti. Pochybnosti o sebe samom sú jedným z jeho charakteristických prejavov. „Toto nezvládnem“, „toto nedokážem“, „vyzerám príšerne“, „som taká tučná“, „prečo nie som taká dobrá ako ostatní“, „nestojím za nič“ – to sú slová, ktoré svojim obetiam často našepkáva do uška. Dosť často býva terčom jeho jedovatých šípov fyzický vzhľad. Ten sa totiž nedá objektívne posúdiť. Neexistuje žiadna šablóna, ktorá by vám s istotou potvrdila, že ste krásna napríklad na 80 percent a že teda máte právo považovať sa za peknú. Aj preto je také jednoduché ho spochybniť. Nikto nie je dokonalý, na každom nájdeme niečo, na čom ho môžeme potopiť, ak na túto chybičku zameriame svoju pozornosť a patrične dlho na ňu budeme upozorňovať. Niekedy sa stane, že komplexu menejcennosti podľahnú aj ženy, ktoré ich okolie považuje za atraktívne a príťažlivé. Problémom totiž nie je nedostatok na tele, ale červíček v mysli. „Chodil som so ženou, ktorá si chorobne neverila,“ rozpráva o svojich skúsenostiach štyridsaťročný violončelista Rado. „Mohol som ju tisíckrát presviedčať o tom, ako ju milujem a aká očarujúca mi pripadá, ale ona akoby nepočula. Miesto toho mi len vypočítavala svoje nedostatky a tvrdila, že s ňou chodím len zo súcitu. Dokonca sa hanbila vyzliecť pri milovaní. Vždy na sebe mala podprsenku, nechcela vraj, aby som videl jej nepekné prsia, a milovať sa pri svetle pre ňu bolo nemysliteľné. Bála sa, že by som ju už nechcel, keby som videl, ako vyzerá nahá na svetle. Po pol roku som bol zo vzťahu s ňou úplne vyčerpaný. Nezvládal som jej neustále pochybnosti a to, ako podkopáva samu seba. Hoci ma to bolelo, rozišiel som sa s ňou, a naplnil tak jej obavy.“
Čo si o mne len pomyslí?
Ľudia trpiaci komplexom menejcennosti doslova závisia od hodnotenia druhých. Čo si o mne len pomyslia susedia? Ako ma asi vnímajú kolegyne? Čo keď sa manželovi už nepáčim? Možno so mnou šéf nie je dostatočne spokojný. Obavy, že by ich mohlo ich okolie ohovárať a šíriť o nich klebety, im často nedovolia spať a úzkostne sa boja, aby sa niekoho napríklad omylom nedotkli. Aj preto mávajú tak často problém druhých odmietnuť. Povedať „nie“ je pre nich takmer nemysliteľné. Niekedy preto, že sa chcú zapáčiť za každú cenu, inokedy je dôvodom ich strach, a to najmä vtedy, ak je táto druhá osoba vnímaná ako autorita. Postaviť sa napríklad šéfovi, otcovi alebo autoritatívnemu manželovi? Nemožné.
Veľkým problémom je aj akákoľvek kritika. Ľudia trpiaci komplexom menejcennosti ju často nedokážu prijať. Obvykle si ju totiž vzťahujú na seba a považujú ju nesprávne za kritiku celej ich osobnosti. Ako by mali v hlave prekladač, ktorý preloží všetky nie práve pozitívne výroky súvisiace s nimi do slov totálneho zhodenia a odsúdenia. A tak sa napríklad z výroku „tieto šaty ti veľmi nesedia“ stane osočenie „si tučná“ a z vety „nemohla by si tú správu ešte trochu dopilovať?“ obvinenie „tvoja práca nestojí za nič“.
Odkiaľ veje vietor
Sebavedomie sa nerodí z ničoho nič a podobne ani komplex menejcennosti človeka nezasiahne ako blesk z čistého neba, ani sa ním nemôžeme nakaziť ako infekčnou žltačkou. Do istej miery však možno je „nákazlivý“. Veľmi často za jeho vznikom totiž stoja negatívne skúsenosti z detstva. Výchova rodičov priamo a výrazne ovplyvňuje to, ako si bude malý človiečik počínať v budúcom živote. Či bude zdravo sebavedomý, presvedčený o vlastných schopnostiach a hodnote, alebo či uverí tomu, že nestojí za nič a musí sa pekelne snažiť, aby bol aspoň z polovice taký dobrý ako ostatní.
„Sebavedomie je veľmi krehká nádoba a pri zlom zaobchádzaní sa jednoducho rozbije. Neprichádzame na svet ako sebavedomí jedinci, ktorí vedia, na čo môžu byť hrdí a na čo nie. Hodnotenie svojej osoby počúvame najskôr od svojich rodičov, ich známych a detí okolo seba. Potom ich preberáme, vnútorne sa s nimi stotožňujeme,“ upozorňuje psychoterapeutka MUDr. Mgr. Erika Matějková „Tieto odpočúvané a privlastnené názory o nás tvoria potom naše sebahodnotenie a sebavedomie. Ak bola naša výchova príliš prísna, máme tendenciu prenášať si do dospelosti pocit, že nič nevieme. Nič neurobíme tak dobre ako ostatní, druhí jedinci sú zaujímavejší, schopnejší a krajší ako my. Ak naopak žijeme v rodine, kde nás každý chváli aj za banalitu, veríme, že sme prinajmenšom rovnako schopní ako iní a nič pre nás nie je problém,“ vysvetľuje.
Niekedy nás o vedomie vlastnej hodnoty môže pripraviť aj nepríjemná skúsenosť. Napríklad výrazný pocit sklamania a neúspechu alebo zraňujúci vzťah. „Pocity menejcennosti vo mne zanechal náročný vzťah, ktorý sa skončil pred necelým pol rokom,“ rozpráva tridsaťštyriročná úradníčka Petra. „Môj bývalý partner ma neustále zhadzoval a porovnával s inými ženami. Samozrejme, vždy som z toho vyšla ako tá horšia. – Pozri sa na Alicu, tá sa vie obliecť, – Keby si tak mala postavu ako Mirova žena, – Ani sa nevieš postarať o domácnosť, čo môže byť jednoduchšie? Podobné komentáre som mala na tanieri každý deň. Postupom času som ich začala brať vážne a nakoniec som uverila, že naozaj nestojím za nič a môžem mu byť vlastne vďačná za to, že so mnou ešte je. Dnes už viem, že to Milan nemal v hlave v poriadku, asi si na mne potreboval dokazovať, že je niekto, to však neznamená, že by som na jeho slová dokázala zabudnúť. Pripomenú sa mi vždy v tej „pravej“ chvíli, keď to najmenej potrebujem.“ To, čo opisuje Petra, nie je, bohužiaľ, ojedinelá skúsenosť.
Maska sebavedomia
A ako vlastne vyzerá primerane sebavedomý človek? „Mať sebavedomie znamená veriť si vo všetkom, čo dokážete urobiť a nestarať sa o to, čo urobiť nemôžete,“ opisuje Martin Perry. „Prirodzené sebavedomie je stav pokoja, ktorý začína v mysli. Žiadne rušenie zvonka, žiadne pochybnosti alebo porovnávanie sa s druhými, žiadny strach z omylov, žiadne obavy z toho, čo si pomyslia ostatní.“ Sebavedomý človek vidí sám seba realisticky. Nebojí sa presadiť svoje potreby a je odhodlaný rozvíjať svoje schopnosti a realizovať svoje želania a túžby. Je pokojný a vyrovnaný, spokojný sám so sebou, bez potreby zvyšovať si svoju hodnotu na úkor druhých.
Rozhodne treba odlíšiť sebavedomie skutočné od toho predstieraného. Prehnanosť, hlučnosť, arogancia – to všetko často slúži ako maska, pod ktorou sa môže skrývať tvár plná pochybností o sebe samom. Niektorí svoje ťažkosti s nedostatkom sebavedomia zasa riešia nadradenosťou. Pozerajú sa na druhých zvrchu, neustále ich zhadzujú, ponižujú a majú potrebu dať im patrične najavo, že sú viac ako oni. Niekedy si zoberú na pomoc aj násilie, vyhrážky a nadávky. Obzvlášť nepríjemné je stretnutie s takým človekom, ak sa dostane do vedúcej funkcie. Nepríjemnosti spojené s tým, keď nám šéfuje človek s komplexom menejcennosti, si asi vieme všetci predstaviť.
Ale ako sa teda dá bojovať s komplexom menejcennosti? Jednoduchú odpoveď, ako to už v psychických záležitostiach býva, nenájdeme. Existuje veľa príručiek typu „Ako získať sebavedomie počas jedného týždňa“, ich rady však zvyčajne príliš nepomôžu. Ide skôr o triky, ako sa naučiť sebavedomie predstierať, čo nevyústi v dlhodobé riešenie ťažkostí, nanajvýš nám pomôžu vyriešiť niektoré konkrétne situácie. Čo teda robiť? Prijať rolu toho, kto si neverí? Účinným riešením býva dlhodobá psychoterapia. Pomôže nám odhaliť príčiny komplexu menejcennosti a zmeniť spôsob, akým o sebe premýšľame. Uvedomiť si, v čom sme dobrí a že sme jedinečné bytosti, malý zázrak, unikátne dielo, ktoré je hodnotné a cenné už len preto, že chodí po tejto planéte. Prijať sa takí, akí sme a mať sa radi. Pretože pred sebou samými nikdy utiecť nemôžeme, je lepšie urobiť si zo seba spojenca.
Rodičovské príkazy podkopávajúce sebavedomie
– Musíš už byť dospelý! Deti sú príliš rýchlo vedené k samostatnosti a dospelému zodpovednému správaniu. Nemajú čas byť dostatočne dlho dieťaťom, ich potreby sú zanedbávané.
– Nesmieš vyrásť! Rodičia dieťaťu odoprú samostatnosť, boja sa, že dieťa stratia, a tak ho nezdravo infantilizujú.
– Neexistuje! Dieťa nesmie dávať najavo svoje želania, názory, myšlienky alebo vôľu.
– Nebuď sám sebou! Dieťa nemá právo vyjadriť svoje pravé city, musí svoju osobnosť potlačiť a naplňovať predstavy rodičov.
– Si tu navyše! Dieťa má pocit, že neustále obťažuje, že sa na neho zabúda. Nemá v rodine svoje miesto. Rodičia mu dávajú najavo, že nie je dôležité.
– Nebuď dievča, buď chlapec… Dieťa sa narodilo ako dievča, ale rodičia chceli chlapca, alebo naopak. Dávajú to svojmu potomkovi patrične najavo, či už priamo alebo nevedome svojím správaním k nemu.
– Urob to lepšie! Rodičia večne nie sú spokojní s výkonmi dieťaťa. Namiesto pochvaly mu neustále predhadzujú, čo má ešte vylepšiť a vypilovať, čo má robiť ďalej.
– Ale iné deti… Rodičia permanentne porovnávajú dieťa s ostatnými, a to prevažne tak, že vychádza ako ten horší. Dostáva tak informáciu, že sa svojim rovesníkom nevyrovná.
Protilieky alebo ako zmierniť strach z názoru okolia
Ľudia trpiaci komplexom menejcennosti mávajú prehnaný strach z toho, čo si o nich druhí myslia. To im bráni realizovať sa a cítiť sa pohodlne. Úľavu potom môžu priniesť niektoré z týchto „protiliekov“:
Nemôžem sa páčiť každému.
Kto je ten druhý, aby ma mohol súdiť?
To, čo o mne druhí hovoria, svedčí skôr o nich, ako o mne.
Nemôžem príliš ovplyvniť to, čo si o mne druhí myslia, ich názor vychádza z ich skúsenosti, nie z mojej.
Nikto nie je dokonalý. Všetci máme svoje nedostatky a boľavé miesta.
Vždy sa nájde niekto lepší a schopnejší, ako som ja.
Názor druhých je niekedy len projekciou – niekto prežíva určitú situáciu po svojom, ale odmieta si to priznať. Potom mi svoj pocit prisudzuje v ilúzii, že fungujem rovnako ako on.
MÔJ ŽIVOT S… KOMPLEXOM MENEJCENNOSTI
Pochybnosti o sebe samom sprevádzajú tridsaťročného Martina celý život. Hoci je aj napriek nim úspešným obchodníkom, bránia mu zažívať pocit spokojnosti a vnútorného pokoja.
V čom konkrétne sa prejavujú vaše pochybnosti?
Na prvý pohľad by ste nespoznali, že je moje sebavedomie malé, lepšie povedané nulové. Som normálne fungujúci muž, obchodný zástupca známej značky, ktorý má na starosti zastúpenie pre celú oblasť. Denne som v kontakte s desiatkami ľudí a všetko zvládam v podstate bez problémov. Problém je však niekde vo mne. Celý ten imidž normálne fungujúceho chlapa ma stojí neskutočné množstvo energie. Už ráno sa budím s nepríjemným pocitom v žalúdku, že budem musieť zase vystupovať pred druhými a komunikovať s nimi. Čo keď sa niečo stane? Čo keď začnem koktať, niečo zabudnem alebo to inak pokazím? V duchu si myslím, že sa na prácu, čo robím, vôbec nehodím, že na ňu nemám zodpovedajúce schopnosti ani povahu, a že sa musím zo všetkých síl snažiť, aby som to zakryl a nikto to na mne nespoznal. Aby nespoznali, že som v podstate neschopné trdlo, čo nerozumie obchodu, má strach vôbec vyjsť na ulicu a ktorému sa trasú ruky pred každou schôdzkou. A to je práca v podstate to jediné, čo mám a v čom som dobrý. Nejaké koníčky a tak vôbec nepoznám, nič iné neviem a ani nemá zmysel, aby som s tým začínal. Obchod je to jediné, kde sa dá ešte predstierať, že niekto ste. Je to taká divadelná hra. Pripadám si, že celý môj život len predstieram, že som niekto, ale vnútri sa cítim ako bezvýznamné nič. Podobné je to, aj keď ide o ženy. Niekedy sa mi podarí nadviazať krátkodobú známosť, ale to len vďaka tomu, že pozbieram všetky sily, posilním sa alkoholom a predstieram, že som niekto. Úspešný a sebavedomý. To sa však nedá vydržať veľmi dlho. Takže to potom vzdávam a končím sám. Radšej odídem včas a zachovám si tvár, než aby tá žena spoznala, čo som vlastne zač, že som nula a že to všetko je len pretvárka.
Kde sa vo vás vzali tieto pocity?
Nikdy vo mne neboli iné. Takto som sa cítil vždy, takže pre mňa nie sú ničím novým. Myslím si, že to má do činenia s mojou rodinou. Mal som pomerne komplikované detstvo, na ktoré si nespomínam najradšej. Otec bol despotický cholerik a tyran. Všetci sme sa ho báli, všetko muselo byť podľa neho. Matka ma odmala učila, aby som mu neodporoval, neprejavoval sa a len potichu plnil jeho príkazy. Alebo ešte lepšie – dokonca ich predvídal, aby sa nemusel rozčuľovať nad tým, že mi to samému nenapadlo. Musel som úplne potlačiť sám seba. Vety typu „rád by som“ v našom slovníku neexistovali. Len večný strach a napätie. Spomínam si, ako som si raz priviedol domov kamaráta Stanka. Viackrát by som to už neurobil. Otec si ho zobral bokom do kuchyne a rozprával sa s ním tak, ako sa mnou nikdy. Obdivoval jeho záujem o bojové umenia a aj to, aký je bystrý a šikovný. Žiadal ho, aby na mňa dal trochu pozor, že som príliš mäkký a zbabelý, žiadny chlap a že sa sám o seba nedokážem poriadne postarať. Pripadal som si horšie, ako náš pes. Bola to rana priamo do srdca. Vedel som, že pre neho znamenám, podobne ako aj matka, len príťaž a hanbu. Že sa za mňa hanbí a želal by si, aby som bol niekým iným. Podobných situácií som zažil strašne veľa. Takže to, prečo si neverím, je vcelku jasné. Kde by som mal vlastne prísť k pozitívnemu názoru na seba?
