Na začiatku to bola len jedna zo správ čiernej kroniky. Privolaní záchranári už nedokázali pomôcť dobodanej 23-ročnej žene v jednom z pražských bytov. Na jej tele bolo trinásť bodných rán, dve priamo v srdci a sedem bodnutí mierilo do pľúc. Polícia napriek tomu prípad uzavrela ako samovraždu. Môže si však už zranený človek ďalej ubližovať? Je to podľa dlhoročného kriminalistu vôbec technicky možné?
Dokument Aneta na streamovacej službe, ktorý sa k tomuto prípadu vracia, má podtitul Samovražda, ktorej nikto neverí, pričom najväčším kameňom úrazu, ktorý záver polície spochybňuje, je množstvo rán. Má zomierajúci človek silu na ďalšie a ďalšie bodnutia?
Kriminalistika pozná prípady, keď si žena, ktorá spáchala samovraždu, dokázala rozrezať kuchynským nožom brucho a vybrať a pokrájať si vyše metra čriev na niekoľko 10-centimetrových kusov. Pritom to muselo bolieť, navyše to bolo mimoriadne náročné na fyzickú silu. Rovnako odborná literatúra, uvádza prípad, keď sa samovrah obesil na lustri, ktorý sa však odtrhol, bodol sa teda do srdca, vyskočil z balkóna a ešte bežal k rybníku, kde sa definitívne utopil. Ľudské telo dokáže naozaj prekvapiť. Čiže ani v prípade Anety Rodovej množstvo rán nevylučuje, že si to mohla urobiť sama. Rozhodujúci je vždy posudok súdneho lekára. On vie posúdiť, či smrť nastala okamžite, respektíve či ten človek mohol ešte niečo vykonať, teda či to zranenie bolo úplne nezlučiteľné so životom alebo umožňovalo ešte nejaký pohyb.
„V kriminalistike platí, že diabol sa skrýva v detailoch. Keď tie zostávajú nevyjasnené alebo nedostatočne zdokumentované, logicky vznikajú pochybnosti a nevrhá to na prípad dobré svetlo.“
Závisí táto až nadľudská húževnatosť tela od sily rozhodnutia človeka umrieť?
Dôležitým faktorom je okrem stavby, zasadených smrteľných alebo potenciálne smrteľných rán, samozrejme, aj stav psychiky vrátane možnej intoxikácie. Psychika je hnacím motorom aj naopak pri pude sebazáchovy. Vďaka nej je človek v ohrození života, schopný obetovať aj končatinu len aby prežil.
Snaha prežiť je však pud, ktorý je vrodený, čo pre snahu zomrieť neplatí. Musí tam byť teda zrejme obrovské odhodlanie…
Samovrah, pokiaľ neužil nejaké chemické látky, je vo veľkom strese. Prirovnal by som to k situácii, keď sa ponoríte hlboko do vody a zo všetkých strán na vás pôsobí silný tlak. Toto isté prežíva človek, ktorý si chce vziať život. Cíti obrovský tlak na svoju psychiku a zrejme aj na telo. Zhruba tak ako potápač vo väčšej hĺbke. A už ho nevládze uniesť. Urobí tak čokoľvek, aby ho vypol. Navyše niektorí samovrahovia sú nielen odhodlaní, ale doslova prešibaní. Z kriminalistiky je napríklad známy prípad, kde samovrah vyšiel na most, uviazal pištoľ na špagát, za špagát pripojil závažie, a keď sa strelil a pištoľ prirodzene pustil, tá spadla do rieky a vyzeralo to ako vražda.
To v podstate platí aj o spomínanom prípade Anety Rodovej. Mnohonásobne dobodané telo nasvedčovalo skôr tomu, že jej to urobil niekto iný. Predpokladám, že aj polícia každé takéto podozrivé úmrtie začne vyšetrovať vždy najskôr ako vraždu.
Áno, tak by to podľa teórie kriminalistiky a toho, čo nás učili starí praktici, malo byť. A nielen pri samovražde, ale aj pri náhlom úmrtí alebo náleze neznámeho tela je rozumné uplatniť toto policajné uvažovanie, keď si najskôr vytýčite najhorší variant a potom postupne vylučujete jednotlivé možnosti. Keď vylúčite vraždu, potom môžete začať kalkulovať s inými variantmi.
V tomto prípade sa najmä zo strany mamy mŕtvej dcéry ozývali hlasy, ktoré spochybňovali, že polícia prešetrila všetky dôkazy, aby mohla vraždu vylúčiť…
K tomu sa, samozrejme, nemôžem vyjadriť, keďže nepoznám prípad ani dôkaznú situáciu. Uvedomujem si však, aj vzhľadom na to, čo sa deje v Policajnom zbore, že ľudia sú tam preťažení, málo motivovaní, mnohí z nich k práci pristupujú systémom, že čo môžeme, odmietnime, čo nemusíme riešiť, neriešme, a čo môžeme vybaviť kratšou cestou, vybavme. Ešte raz zdôrazňujem, že nehovorím o tomto konkrétnom prípade. Bolo to aj v minulosti, ale nie v takej miere ako dnes, keď policajt v daných podmienkach – platových, životných, kolegiálnych, asi nebude veľmi ochotný dať sa bez váhania zabiť za niekoho iného, ako to bolo voľakedy u nás.
Mama Anety Anna Rodová je dodnes hlavným motorom toho, aby prípad nebol založený ad acta. Odmieta totiž uveriť, že jej dieťa, ktoré sa práve vrátilo z dovolenky, kde bola podľa fotiek šťastná a spokojná, si na druhý deň zobralo život.
To je pomerne časté a úplne prirodzené. Výnimkou sú prípady, keď sú rodičia uzrozumení s tým, že dieťa je napríklad psychicky choré alebo ide o človeka so závislosťou od omamných látok, respektíve majú lekársky v anamnéze podložené, že má ich potomok samovražedné sklony. Pokiaľ dieťa o smrti nikdy nehovorilo alebo nenapísalo list na rozlúčku, hoci tie nie sú vôbec také časté, ako sa o nich hovorí, prípadne malo plány na ďalší deň, tak je to pre rodiča nejednoznačné a má prirodzenú tendenciu tomu, že si jeho dieťa ublížilo samo, neveriť.
Nedôvera matky v tomto prípade vychádza aj z toho, že keď požiadala o opätovnú pitvu dcéry, telo jej bolo vydané bez srdca – teda kľúčového orgánu na akýkoľvek nový posudok. Podľa polície bolo vyňaté na ďalšie skúmanie a potom odstránené ako biologický odpad s tým, že ide o bežný postup. Je to naozaj tak?
Dôležité je, aké majú interné smernice na pitvu a uchovávanie dôkazov. Mám za sebou desiatky pitiev, na ktorých som sa zúčastnil ešte ako študent, čo bolo, samozrejme, pred päťdesiatimi rokmi, a vtedy sa po preskúmaní, respektíve odňatí vzoriek na histológiu všetky orgány uložili späť do hrudnej alebo brušnej dutiny a telo sa zašilo. Neviem posúdiť fungovanie českej kriminálnej polície, ale ani českí, ani slovenskí súdni lekári nie sú nijakí babráci. Naopak, majú vysokú profesionálnu etiku.
Polícia podľa médií pripúšťa, že došlo k nedorozumeniu, ale inak svoj postup bráni ako zákonný. Pritom zlikvidovanie zásadného orgánu z tela neumožňuje ho skontrolovať…
Kľúčový preto zostáva pôvodný súdno-lekársky posudok, v ktorom musí byť zodpovedaná otázka, či obeť mohla po prvých ranách ďalej konať. Rovnako dôležité sú odňaté odtlačky, najmä na vražednej zbrani. Inak totiž človek drží nôž, keď bodá sám seba, a inak, keď bodá do niekoho iného. Ako profilovač viem vytvoriť profil páchateľa, až keď mám všetky tieto informácie. Až potom môžem špekulovať o motíve – prečo sa to stalo? A postupne prísť k tomu, kto to urobil. Pokiaľ sa však niečo zanedbá, môže vyšetrovanie prísť k úplne iným záverom. Je to totiž ako cesta s množstvom rázcestí. Keď raz odbočíte zle, väčšinou sa už nemôžete vrátiť, lebo keď ste niečo zanedbali pred mesiacom, už sa toho nedopátrate.
Po nedávnej premiére spomínaného filmu Aneta sa česká polícia vyjadrila, že si za svojimi závermi stojí a zničenie srdca bagatelizuje viac-menej ako detail…
V kriminalistike však platí, že diabol sa skrýva práve v detailoch. Keď tie zostávajú nevyjasnené alebo nedostatočne zdokumentované, logicky vznikajú pochybnosti a nevrhá to na prípad dobré svetlo.
„Samovrah, pokiaľ neužil nejaké chemické látky, je vo veľkom strese. Prirovnal by som to k situácii, keď sa ponoríte hlboko do vody a zo všetkých strán na vás pôsobí silný tlak.“
Spomínam si na prípad spred šiestich rokov, keď v bratislavskom prístave našli doslova zmrzačené telo mladej ženy. Vtedy polícia zverejňovala o prípade, ktorý považovala za brutálnu vraždu, aj tie najintímnejšie detaily, ale vyšetrovanie postupne viedlo k tomu, že aj v tomto prípade išlo najpravdepodobnejšie o samovraždu… O tom sa už však takmer neinformovalo.
Aj ja si pamätám tento exponovaný prípad, keďže som sa k nemu viackrát vyjadroval. A práve to, že po mohutnej medializácii, keď verejnosť dostávala pravidelne všetky možné informácie, sa akoby „vyplo svetlo“, považujem za problém. Ak sa totiž to, čo bolo zverejnené, nevysvetlí, otvára to priestor na zbytočné konšpirácie.
V každom prípade tak tento prípad, ako aj ďalšie z posledného obdobia, keď si na odchod zo sveta viacerí vybrali zrážku s vlakom, jedna mamička sa na koľajnice dokonca postavila s dieťaťom, svedčí nielen o tom, že samovrážd je čoraz viac, ale aj o tom, že si ľudia volia čoraz drastickejšie spôsoby. Dá sa vysvetliť na základe vašich skúseností prečo?
Vezmite si, ako vyzerá politická scéna – čistá nenávisť! To je po prvé. Na druhej strane stoja médiá. Nezazlievam im to, ale vychádzajú z toho amerického, že kde tečie krv, tam je to zaujímavé pre čitateľa a diváka a ony tiež musia z niečoho žiť. Zlo človeka totiž fascinuje a priťahuje. Nikto si ani z rozprávky nepamätá dobrú vílu, ale ježibabu, ktorá chcela upiecť Janíčka a Marienku, si pamätáme všetci. Čiže na jednej strane máme politikov a na druhej strane máme obchod so zlom a s negatívnymi vecami v médiách, na základe čoho by sa televízne noviny pokojne mohli premenovať na – načo ešte vôbec žijeme?! A toto všetko má na prežívanie ľudí vplyv. Potom stačí, že vás prepustia z roboty, pritom máte na krku hypotéku, zistíte, že dcéra je tehotná s nejakým asociálom, manžel začal piť alebo má frajerku, a pohár pretečie. Kedysi sa na starých policajných školách učilo, aby dopraváci zbytočne netrápili šoférov, hlavne keď ide o jeden izolovaný priestupok. Človek totiž nikdy nevie, aký deň majú za sebou, a pokuta môže byť poslednou kvapkou. Dnes to platí v podstate na každého. Mám totiž pocit, že tých posledných kvapiek má slovenská populácia plný olympijský bazén.
Foto: Archív, Unsplash
