Či sa nám to páči alebo nie, náš život sa z veľkej časti točí okolo peňazí. Dokonca aj tí, ktorí tvrdia, že im na peniazoch nezáleží, potrebujú niečo jesť a niekde bývať. Aj naše vzťahy sa okolo nich točia. Najmä ak sa partneri ohľadne financií nezhodnú. Kto u vás doma drží kasu?
Riešime ich denne. Chodíme nakupovať, platíme účty, staráme sa o deti, o svoje domáce zvieratá, niekedy večer vyrážame za zábavou, plánujeme víkendy, dovolenky, zháňame darčeky pre svojich blízkych a priateľov a máme najrôznejšie koníčky, záľuby, potreby a túžby. Za toto všetko treba platiť. Tí z nás, ktorí žijú sami, majú rozhodovanie, za čo peniaze minú a na čom, naopak, ušetria, o niečo jednoduchšie. Presnejšie – oveľa jednoduchšie. Život v páre nás však do značnej miery zbavuje výhody narábať so svojimi peniazmi len podľa seba. Keď prídu deti, nejde to už vôbec. Peniaze sa stávajú spoločným majetkom. Aspoň väčšia časť z nich. Režisér Woody Allen o peniazoch povedal: „Spoločnými peniazmi si manželia vyjadrujú dôveru. Tá vydrží tak dlho, pokiaľ ju spoločné peniaze nerozleptajú.“
Koľko a za čo
Na Allenovom výroku je veľa pravdivého. Psychológovia potvrdzujú, že peniaze patria k najčastejším príčinám partnerských hádok vôbec. Hádkam o peniaze konkurujú len hádky zo žiarlivosti, hádky ohľadne výchovy detí a hádky, keď jeden partner vyčíta druhému, že si na neho nie je ochotný urobiť dosť času, nevšíma si ho a nezajíma sa o neho. Peniaze sú, skrátka, úplne nevyhnutnou súčasťou partnerských vzťahov a partneri sú nútení ich nejako riešiť, prípadne sa vyrovnať s rozdielnymi postojmi k financiám a aj so svojimi rozdielnymi potrebami a odlišnými nárokmi. To nemusí byť a – väčšinou nie je – vôbec jednoduché. Niektorým párom sa to nikdy nepodarí a ich vzťah sa v dôsledku finančných nezhôd rozpadá. Na začiatku to pritom vyzerá tak jednoducho. Keď sme zamilovaní, peniaze vo väčšine prípadov neriešime. A čím sme mladší a zamilovanejší, tým menej nás peniaze zaujímajú. Nechceme ich riešiť z niekoľkých dôvodov. Ako tvrdí Woody Allen, spoločnými financiami si partneri vyjadrujú dôveru. To je úplne zásadný dôvod, prečo sa na začiatku vzťahu partneri peniazmi príliš nezaoberajú. Chcú si dať vzájomne najavo, že si veria. Hovoria si tým: „Teraz mám peniaze ja, tak platím ja, nabudúce to zasa urobíš ty. Veď na tom nezáleží, dôležité je, že sme spolu.“ Ďalším dôvodom je ochota zamilovaných urobiť pre toho druhého čokoľvek, aj sa rozdať. Niektorí jedinci síce bývajú opatrnejší, avšak ani tí v tomto období vzťahu príliš nerátajú a správajú sa rozmarnejšie, ako je na ich pomery obvyklé. A napokon – baviť sa o peniazoch s niekým, koho práve spoznávam a kto mi zamotal hlavu, je pre mnohých z nás trápne. Keby sme to robili, pripadali by sme si lakomí, malicherní a sebeckí. Mnohí z nás majú pred očami svojich rodičov a ich večné spory a vyhlasujú, že nechcú dopadnúť ako oni, že sa o peniaze nikdy hádať nebudú a nikdy nebudú riešiť, že partner veľa míňa. Lenže v tom sa mýlime. Vzťahy sa vyvíjajú a nakoniec príde aj na otázku „koľko a za čo“. Aj keby sa jej jeden navždy vyhýbal (čo nie je príliš pravdepodobné), druhý ju skôr či neskôr položí.
Prvá vážna kríza
„U nás to prišlo asi po roku a pol vzťahu,“ spomína na začiatky svojho manželstva tridsaťtriročná tlmočníčka Katarína. „Už predtým som si všimla, že máme dosť iné názory na to, čo je dôležité, ale väčšinou som nad tým mávla rukou. Nechcelo sa mi začínať o peniazoch skôr, ako to bude potrebné, a aj manželovo bohémstvo mi pripadalo roztomilé. Po roku a pol odvtedy, čo sme spolu začali chodiť, som prišla do iného stavu, vzali sme sa, kúpili na hypotéku byt a ja som si uvedomila, že si musíme určiť nejaké pravidlá, inak nebudeme mať na účty. Inými slovami, že budeme musieť začať šetriť a trochu sa uskromňovať. Môj manžel sa však uskromňovať nemienil. Alebo mienil, ale napríklad na úkor našej spoločnej dovolenky. Nie na úkor svojich koníčkov, ktoré sa ma netýkali. Keď som namietla, že ja za koníčky nemíňam zďaleka toľko, oponoval, že to je môj problém, že ich toľko nemám. Nie jeho. A že nevidí dôvod, prečo by na to mal doplatiť on. Ja som povedala, že nejde o počet koníčkov, ale o to, že máme hypotéku, budeme mať dieťa a neostáva nám nič iné, ako sa uskromniť. On namietal, že dieťa ešte nie je na svete a účty platiť zvládame. A na svete bola prvá vážna kríza. Hádali sme sa denne a niekedy to bolo dosť ostré. Po svadbe sme si totiž zariadili spoločný účet, na ktorý šli všetky peniaze, a ten som mala na starosti ja. Dozerala som na šeky, účty a rozdeľovala vreckové. V čase našich sporov som nám obom vreckové znížila, čo manžel ťažko niesol. Chcel, aby sme si urobili nový systém. Do spoločného banku dáme každý rovnakú čiastku, a čo bude nad, to si necháme pre seba. Mne sa však blížil termín pôrodu, chystala som sa na materskú a bolo jasné, že taký model nebude možný, pretože do spoločného banku nebudem mať čo dať. Pre mňa to neprichádzalo do úvahy. Som presvedčená, že manželia by mali mať spoločné financie. Že by mali dať všetky peniaze dokopy a potom z nich rozdeľovať na účty, na deti, na vreckové a na ďalšie výdaje. Kto z nich bude mať toto rozdeľovanie na starosti a bude držať kasu, záleží na dohode.“
Spoločné financie
Hoci každý pár rieši svoje financie trochu inak, existujú dva základné modely rozdeľovania peňazí. Prvý z nich by sa dal nazvať „spoločné financie“ alebo „všetko na stôl“. Model spoločných financií je podľa prieskumov u nás najobľúbenejším modelom rozdeľovania peňazí vôbec. Až sedemdesiat percent párov žijúcich v jednej domácnosti dáva prednosť spoločnému účtu a spoločným peniazom pred oddelenými účtami a vlastnými peniazmi. To je výrazná väčšina. Ako to vyzerá v praxi? Podobne, ako vyššie popisuje Katarína. Všetky peniaze , ktoré partneri zarábajú, idú na jeden účet a stávajú sa spoločným majetkom, čo má oporu i v zákone. O zákon však v tomto prípade nejde. Podstatné je, ako riešime financie v bežnom, reálnom živote. Model „spoločné financie“ patrí k najobľúbenejším, pretože sa javí ako najspravodlivejší. Nehovorí sa vari pri svadbe, že manželia sa majú o všetko deliť a majú spolu zdieľať dobré aj zlé? Zo spoločných peňazí sa najskôr zaplatia všetky účty a odráta sa čiastka na jedlo, deti, potreby do domácnosti a podobne. Na tom sa väčšina párov zhodne. Horšie už je to s peniazmi, ktoré zvýšia. O tých väčšinou rozhoduje ten z partnerov, ktorý takzvane drží kasu a má financie na starosti. Pretože má prehľad, čo sa už zaplatilo a aké boli nečakané výdavky, často je to on, kto rozhoduje o výške vreckového a o tom, koľko peňazí sa uloží bokom – napríklad na horšie časy. A to môže robiť neplechu.
Zlaté vajce
Ak drží pomyselný kľúč od spoločnej kasy iba jeden partner, časom získava nad financiami nielen kontrolu, ale aj určitú moc. Peniaze sú síce stále spoločné, ale ten, ktorý ich spravuje, si často začne minimálne podvedome robiť nároky na akékoľvek rozhodovanie, ako sa s nimi naloží. Už nie je iba správcom, ale stáva sa akýmsi vládcom. Ak partner požiada o niečo navyše alebo navrhne, aby si partneri vreckové zvýšili, ten, ktorý drží kasu, nie je príliš ochotný diskutovať. Chce, aby bolo podľa neho. Námietky, že peniaze sú spoločné, odbije s tým, že to síce áno, sú spoločné, ale on sa o ne stará a tak má lepší prehľad, čo si môžu dovoliť a koľko ich je navyše. Tomu, kto dostáva peniaze „na prídel“ to časom môže pripadať ponižujúce. Kedykoľvek nejaké potrebuje, je totiž nútený vysvetľovať, na čo mieni peniaze vynaložiť, a ak jeho vysvetlenie nie je uspokojivé, nemusí ich dostať. A ak ich predsa len nakoniec dostane, bez dobrých rád a výčitiek sa to nezaobíde. Nie div, že tomu z partnerov, ktorý dostáva peniaze na prídel, do výšky ktorého nemôže veľmi hovoriť, prestane pripadať model „spoločné financie“ spravodlivý a chce zmenu. Napríklad navrhne, že sa správcom kasy stane na nejaký čas on. Tak ako to navrhol tridsaťšesťročný Martin svojej partnerke. „Neuspel som. Partnerka vyhlásila, že to neprichádza do úvahy, pretože by potrebovala týždeň, kým by mi všetko vysvetlila, a na to nemá čas. Považoval som to za výhovorku a kontroval, či si náhodou pre seba neberie viac bez toho, aby mi o tom povedala. To sa zase urazila ona, z čoho ju to podozrievam. Šlo o typickú obranu útokom. Pravdupovediac však veľmi neverím, že by si nikdy nezobrala nič navyše. Keby sa správala trochu veľkorysejšie a nesedela na spoločných financiách ako na zlatom vajci, bolo by mi to jedno. Takto vo mne hlodá podozrenie, že chce mať peniaze pod kontrolou, aby si mohla kupovať topánky a potom si vymýšľať, že stáli o polovicu menej. Navyše, nedostávam ani vreckové. Musím prosiť o každé euro a to ma ponižuje.“
Čo zarobím, je moje
Druhým základným modelom v rozdeľovaní peňazí je model „vlastné financie“. Partneri majú každý svoj účet, delia si spoločné výdavky, ale o všetkých ostatných peniazoch, ktoré zarobili, si rozhoduje každý sám a kupuje si za ne, čo chce, bez toho, aby mu ten druhý do jeho výdajov hovoril. Na prvý pohľad to vyzerá takmer ideálne, ale na druhý nájdete veľa negatív. Tento model by bol k obom spravodlivý, ak by zarábali rovnako, trávili v práci približne rovnaký čas a rovným dielom by si delili domáce práce. Čo keď však jeden z nich berie výrazne menej, takže nemá skoro žiadne vlastné peniaze? Dajme tomu, že tým, kto má menší plat, je žena. Nie je to tak vždy, ale v priemere u nás majú ženy stále nižšie platy ako muži. V práci trávia osem hodín denne, do toho majú na starosti väčšiu časť domácnosti, ale pretože skoro všetky ich zarobené peniaze padnú na spoločné útraty, žiadne vlastné jej nezostávajú. V takom prípade buď dostáva od manžela z jeho vlastných peňazí na svoju útratu, alebo sa niektoré páry dohovoria, že on platí nájom, prípadne hypotéku a ďalšie poplatky týkajúce sa užívania bytu, ona sa podieľa na jedle a čo komu zostane, to je jeho. Čo však, keď sa objavia nečakané a nie práve malé výdavky? A čo budú robiť, keď jeden bude chcieť novú chladničku a druhý vyhlási, že na ňu neprispeje, pretože tá stará ešte dobre slúži? „Tak to býva problém,“ hovorí tridsaťpäťročná Johana, ktorá sa s partnerom dohodla na modeli „vlastné financie“. „Keď môj partner považuje niečo za zbytočné, čo podľa neho nepotrebujeme, tak ho nedonútim k tomu, aby sa na tom podieľal. Takže novú práčku, chladničku a ďalších niekoľko vecí som do našej domácnosti kúpila ja. On ich, samozrejme, využíva a keď mu to niekedy pri nejakej hádke vyčítam, vyhlási, že ich využíva len preto, že tie staré som vyhodila. Ale trvá na tom, že ich nechcel a že ma nebude podporovať v mojej rozmarnosti. S jeho prístupom som celkom zmierená, pretože inak si rozumieme. Spory ohľadne financií ma však niekedy dosť unavujú. Na druhej strane, keď sa rozhodol kúpiť novú kosačku na trávu, hoci stará ešte slúžila, tak som mu na ňu tiež odmietla prispieť svojimi peniazmi. Pripadalo mi zbytočné kupovať novú, keď stará ešte slúži. Ja som teda splácala ‚svoju‘ chladničku, on ‚svoju‘ sekačku.“
Rozdeľuj a panuj…
Odlišné názory na to, čo treba kúpiť a koľko treba ušetriť, sprevádza skoro každé partnerstvo. S tým sa treba zmieriť. Partneri obvykle nepochádzajú z celkom totožných rodinných prostredí, prešli inou výchovou, boli zvyknutí na iný životný štýl a aj bývajú inak osobnostne založení. Toto všetko plus skúsenosti z minulých vzťahov ovplyvňuje náš postoj k peniazom. V niektorých rodinách má peniaze pod kontrolou žena, v niektorých sa úzkostlivo šetrí, v iných peniaze ostatným prideľuje muž, ktorý sa považuje za hlavného živiteľa, a v ďalších sa bohémsky rozhadzuje, žije sa zo dňa na deň a príliš sa nerieši, kde peniaze skončili. Keď sa potom stretnú dvaja partneri s úplne iným postojom k rodinným financiám, budú spoločnú reč hľadať iba veľmi ťažko. Ak spolu však chcú žiť, potom im nezostáva nič iné, len ju nájsť k obojstrannej spokojnosti. Dobré účty robia dobrých priateľov. A aj dobré partnerské vzťahy.
Ako na to?
- Či už máte svoju domácnosť usporiadanú tak alebo onak, majte na pamäti, že spory o peniaze a rozdielne výplaty môžu s partnerským vzťahom skutočne poriadne zamávať. Ak nechcete byť neskôr nepríjemne prekvapení, vyjasnite si svoje postoje hneď na začiatku a čo najskôr. Prvé mesiace síce môžete veľkoryso rozhadzovať, ale najneskôr v čase, kedy sa sťahujete do spoločného bytu, mali by ste mať jasno v tom, kto bude čo platiť.
- Spoločné financie považujú mnohé páry za dôkaz lásky a obetavosti, ale potreba mať vlastné peniaze a o tých si rozhodovať len podľa seba ešte neznamená, že vás ten druhý má málo rád. Nech už máte akúkoľvek predstavu o partnerských financiách, vždy si vypočujte aj predstavu toho druhého a hľadajte kompromisy.
- Ideálny model? Niečo napoly medzi spoločnými a vlastnými peniazmi. V žiadnom prípade by ten, kto drží kasu, nemal prideľovať partnerovi peniaze po troškách až potom, čo o ne požiada a podá vysvetlenie, na čo ich potrebuje. Na začiatku mesiaca si rozdeľte čiastku na vlastné výdavky a s tou potom každý hospodárte.
- Čo sa týka peňazí na vlastné potreby, môžete si stokrát myslieť, že ich partner míňa za nezmysly, ale pravda je taká, že to nie je vaša vec. Jeho vecou zasa nie je, za čo svoje osobné peniaze miniete vy. Berte to tak, že každý považuje za užitočné niečo iné, a ďalej to neriešte. Vyhnete sa tak sporom.
Deti a peniaze
Mať poriadok vo financiách neprospieva iba vzťahu, ale je to dobré aj pri výchove detí a ich budúci postoj k peniazom, ako zdôrazňuje psychologička Nessia Laniado. Deti od rodičov preberajú nielen modely týkajúce sa rozdeľovania peňazí, ale sa učia aj ich hodnote. Nessia Laniado radí, aby okrem vlastného príkladu a vysvetľovania rodičia častejšie používali i metódu, ktorú nazýva: „Si vo vode, tak plávaj.“ Zmyslom je deti nechať, aby samé prišli na to, čo len chcú a čo skutočne potrebujú. Keď dostanú vreckové, rodičia by nemali kontrolovať, za čo ho deti minuli, ale mali by dať jasne najavo, že keď ho minú nerozvážne a príliš rýchlo, ponesú si následky – žiadne iné nedostanú. „Najmä na začiatku sa môže stať, že dieťa minie za hlúposti všetky peniaze , ktoré dostalo k dispozícii. Môžeme ho pokojne nechať, nech to urobí. Často sa práve nákupom vecí, ktoré nesplnia jeho očakávania alebo budú presahovať jeho možnosti, naučí viac ako počúvaním abstraktných úvah o tom, že má nakupovať s rozvahou a dočasne si niečo odriecť. Neponáhľajme sa, aby sme ho vytiahli z kaše, do ktorej sa dostalo. Samo sa naučí, že si nemôže dopriať všetko, čo sa mu zachce a nájde spôsob, ako sa dá ušetriť.“
foto: unsplash.com
