Človek podľa nej môže byť spokojný bez ohľadu na to, čo má alebo nemá. „Šťastie je rozhodnutie, ktoré prichádza zvnútra a nie z okolia. A krásne na tom je, že pokiaľ máte šťastie v sebe, nikto vám ho nevezme,“ hovorí Lenka Kašparovská, podľa ktorej tú moc nemá ani nevydarený vzťah.
Miluje svoj život – hovorí dnes úprimne a spokojne. Ale bola to cesta, na začiatku ktorej stálo bacuľaté dievčatko, ktoré od detí schytávalo poriadnu dávku šikany za svoj vzhľad. „Nakoniec však tie posmešky boli mojím prvotným motorom, aby som so sebou niečo urobila. Fyzicky aj psychicky. V devätnástich sa mi tak podarilo schudnúť asi dvadsať kíl, čo mi dodalo silu a uvedomila som si, čo všetko dokážem. Zároveň však aj to, že človek rýchlo prepadne tomu kolotoču kalorického deficitu a tak trošku má tendenciu sa ‚mučiť‘ a trestať za každý hlt navyše,“ priznáva Lenka. Na dlhé roky sa tak stala otrokom veľmi striktného režimu v strave aj v tréningu. Pätnásť rokov sa doslova hnala za dokonalým telom. Až jej v jednej chvíli život ukázal, že dôležitejšie je niečo iné. „Mala som dvadsať, keď maminka ochorela na rakovinu prsníka. V tej chvíli sa mi obrátil celý svet. Život ma doslova nakopal do zadku, aby mi povedal, že nič nie je viac ako zdravie,“ spomína mladá žena s tým, že aj jej to dovtedy znelo ako klišé. „Človek to totiž tak naozaj pochopí, až keď na vlastnej koži zažije, čo to znamená, keď chýba. Vedela som, že maminu chorobu spôsobil stres a musím urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo aj mne a mohla som byť mame oporou. Na to som potrebovala zostať hlavne silná.“
SOM „DOSŤ“ A NEMUSÍM ZO SEBA ROBIŤ NIEČO VIAC
Skúšala na to ísť rôzne, ale cíti, že tú pravú cestu našla až nedávno v crossfite – v intenzívnom silovom a kondičnom tréningovom programe, ktorého cieľom je zlepšiť celkovú všestrannú fyzickú zdatnosť. Vďaka crossfitu navyše zistila, že môže jesť a nepriberie. „Naopak, len vďaka jedlu môžem podávať taký výkon, aký podávam, pričom s každým tréningom si pripadám silnejšia. Nie vďaka tomu, že zvyšujem intenzitu, ale preto, že dokážem prekonať samu seba, aj keď sa mi nechce, aj keď sa cítim slabá ako mucha,“ dovoľuje nám nazrieť do svojho vnútra. Navonok to totiž vyzerá tak, že jej po rokoch už ide všetko samo. „Pravda je však taká, že často pri tréningu plačem, som frustrovaná a sklamaná. Ale to k tomu patrí,“ dodáva s tým, že takto rástli nielen jej svaly, ale aj sebavedomie. „Do istej miery mi aj s ním pomohol práve crossfit. Základ je však uvedomiť si, že som ‚dosť‘ a nemusím zo seba robiť niečo viac.“ Stále síce nie je na konci cesty, ale rozhodne je to iná žena, ako bola kedysi. „Smejem sa, že je zo mňa už minimálne štvrtý človek. A moje dnešné ja by si v mnohých veciach rozhodne nerozumelo s tým pred pätnástimi rokmi.“
SOM ŠŤASTNÁ S TÝM, ČO MÁM
Jej dnešné ja však nie je náročné len na ňu. „Určite si vyberám aj iných mužov, ako som hľadala okolo dvadsiatky. Chcem aktívneho partnera, ktorý mi bude oporou a ktorý so mnou bude chcieť žiť spoločný život. Úprimne však nemám spísaný žiadny checklist, čo by mal spĺňať. Najdôležitejšie je, aby to tam zapadlo z oboch strán. Potom to už ide väčšinou samo,“ uvažuje Lenka nahlas s tým, že sa snaží nikdy nemať očakávania. „Často hovorím, že očakávanie je najväčším zabijakom šťastia,“ usmeje sa. To navyše dokáže zažívať aj sama. „Som žena, ktorá si užíva život bez ohľadu na to, či je single alebo nie. Milujem svoj život. Jednoducho som šťastná s tým, čo mám.“ Samo však šťastie podľa nej nepríde. „Sami sme hýbateľmi nášho sveta a života,“ hovorí s tým, že nemá problém ísť mu naproti, hoci po skúsenostiach s Tinderom neverí, že si ho „vykliká“ v mobile. „Ľudia na zoznamke môžu pôsobiť, že chcú dlhodobý vzťah, ale v skutočnosti to tak často nie je. Je to skôr taktika, ako uspokojiť svoje ego. Dopraje vám to totiž istú dávku dopamínu, keď zistíte, že po vás letí mnoho mužov či naopak žien. Zvyšuje to sebavedomie a je to príjemné. A čo je príjemné, to chceme stále dookola. Jeden taký tinderový ‚dopamínový narkoman‘ za sebou však často nechá XY ľudí, ktorí naozaj hľadajú dlhodobý stabilný vzťah. Takí ľudia potom postupom času strácajú nádej, že nájsť tam skutočný vzťah je možné. A to je asi aj môj prípad,“ hovorí otvorene s tým, že teraz je vo fáze, keď je pre ňu ťažké si k sebe niekoho pustiť. Stále však verí, že princ na bielom koni určite existuje. „Pretože nemožné je len to, čo za nemožné považujeme.“
ČO AK SI NA ZOZNAMKE PÍŠE S ROBOTOM?
Nečaká však, že k nej pricvála práve z Tinderu, ktorý si pred časom dokonca odinštalovala. Keď sa k nemu po dvoch rokoch vrátila, musela sa smiať, že to tam vyzeralo, akoby nikdy neodišla – stále tam boli tí istí muži. „Na jednej strane je to úžasné, že máme možnosť zoznámiť sa online, na druhej je tam však hneď niekoľko 
vecí, ktoré mi nesedia. Jednou z nich je práve spôsob výberu. Stačí jeden pohyb prstom. Bez mrknutia oka ohodnotíme človeka za tri sekundy na základe jeho fotky. Zdá sa mi nedôstojné s ľudskými bytosťami zaobchádzať ako s objektom bez duše,“ hovorí úprimne s tým, že má problém vyberať si len podľa fotky. „Nemám určitý vzhľadový typ, na ktorom lipnem. To, čo ma na mužovi zaujíma, sú aspekty, ktoré z fotografií a pár riadkov textu jednoducho nie som schopná vyčítať,“ vysvetľuje. Nehovoriac o tom, že podobné aplikácie dnes už ani nie sú to, čo bývali, s príchodom umelej inteligencie totiž jeden nikdy nevie, či vôbec hovorí s človekom. „Kamarát mi povedal, že naposledy si očividne písal s robotom, ktorý ho mal za úlohu udržať na zoznamovacej platforme čo najdlhšie…“ šokuje Lenka, ktorá nevidí dôvod tlačiť na pílu. „Som človek, ktorý miluje život, prírodu, zážitky a celkovo svet. A svoj život chcem žiť na maximum vo všetkom,“ dodáva a myslí tým aj cesty po svete, ktoré neobmedzila len preto, že práve zostala sama.
NAJKRAJŠÍ ŠTEDRÝ DEŇ
„S bývalým partnerom sme pomerne veľa cestovali a chodili po horách. Po rozchode som sa toho jednoducho nemienila vzdať len preto, že nemám s kým ísť,“ hovorí na rovinu. Čakať, kým niekoho bude mať, by bola podľa nej totiž strata času. „Ja som nad tým ani nepremýšľala, že zostanem doma, pretože nemám niekoho, s kým by som išla. Som trochu pankáč a vďaka tomu, že som single, môžem sa zo dňa na deň rozhodnúť a odísť,“ usmeje sa. Svoju polohu zdieľa s blízkymi, ktorí tak presne vedia, kde je a či je v poriadku. A to jej na pocit bezpečia stačí. V ostatnom jej samota, ako zistila, vyhovuje. „Keď človek cestuje sám, je to neopísateľné, ako dokáže vnímať priestor okolo seba, nasávať tú atmosféru – to je to pravé byť tu a teraz. Takisto sa dostanete do kontaktu s miestnymi ľuďmi a máte možnosť spoznať veľa milých ľudí so zaujímavými príbehmi.“ Tohtoročné Vianoce takto Lenka strávila v Španielsku a tvrdí, že to bol ten najkrajší Štedrý deň. „Bola som v telocvični, dala si obed na slnku, poklebetila s miestnymi aj s turistami. Prechádzala sa po pláži a videla delfíny. Pozorovala miestne deti, ako hrajú futbal. Bola som sa pozrieť v kostole. A pripadala som si ako vo filme…“
foto: archív, unsplash
