Nerozprávali sme sa prvýkrát. To sa stalo už dávno, tesne po tom, čo pochovala manžela, úžasného herca Petra Raševa. Prišli sme vtedy za ňou do Košíc a ona nás pod jeho obrazom, kresbou v rytierskej zbroji, zobrala do tých dní, keď spolu bojovali s rakovinou o jeho život. Rozprávala tak, že som mala v očiach slzy a celé roky som si pamätala jej slová. Takže keď som ju požiadala o rozhovor teraz, s trochou zveličenia som povedala, že znova nechám rozprávať ju, a ja budem len mlčať. A ono to tak aj bolo. Herečku a hlavne mimoriadne silnú ženu Ľubu Blaškovičovú je úžasné počúvať. Aj keď mi opäť tiekli slzy. Po manželovi totiž prišla aj o dcéru… 
Väčšina rozhovorov s vami sa začína všetkým tým ťažkým, čo ste museli zvládnuť, a otázkami, kde ste zobrali silu pochovať muža a nakoniec aj dcéru, ktorá prehrala boj so závislosťou. Ja by som sa však rada vrátila do detstva, k momentom, keď nikto netušil, že ju budete potrebovať…
Viete, že asi pred minútou som rozmýšľala nad tým, že asi by bolo fajn začať rozhovor raz aj o mne? Že by sme sa mali rozprávať, ako človek dospeje k tej sile, ktorú zrazu musí nájsť. A sama som sa v spomienkach vrátila do detstva, ktoré bolo nádherné. Bola som druhá z troch sestier a myslím, že tá pozícia prostredného dieťaťa je taká zvláštna. To prvé je totiž niečo nové, očakávané, to najmenšie je zase rozmaznávané, preto to stredné musí byť najpriebojnejšie. Je totiž najviac ponechávané samo na seba. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Zo všetkých troch som si totiž najviac presadzovala vlastnú cestu a trvala na svojej slobode. Ale zároveň som sa snažila ukázať, že som rovnako šikovná ako moja veľmi múdra staršia sestra a že ma musia rovnako ľúbiť ako moju bláznivú mladšiu sestru.
Myslím, že to videli aj sami. Jednak ste sa stali veľmi úspešnou nasledovníčkou otca, slávneho herca Dušana Blaškoviča, a navyše sa dá povedať, že vám išlo aj všetko ostatné, čoho ste sa chytili.
Je pravda, že som mala nesmierne množstvo záujmov, chodila som na plávanie, na volejbal, na športovú gymnastiku, bola som majsterkou Československa v džude dorastencov, účinkovala som v detskej rozhlasovej dramatickej družine, chodila som do dramatického krúžku v pionierskom paláci, kde sme začínali aj s budúcimi „elánistami“, čo sú všetko moji spolužiaci. Dokonca som im písala nejaké pesničky a s dvoma z nich som aj chodila. Mala som skrátka rada, keď som mala celý deň naplnený. A ak som mala náhodou chvíľku voľna, tak som si hneď niečo vymyslela.
Bolo to detstvo, aké ste si predstavovali? Alebo ste mali stále hlavu v oblakoch a snívali, že keby to bolo tak alebo tak, vtedy by ste ešte len skákali od radosti dva metre od zeme…?
Mamičku mám Moraváčku a minimálne polovicu leta sme vždy strávili na Morave, kde mal dedeček, ktorý bol podľa minulého režimu „buržuj“, keďže mal obchod a vo veľkom pestoval ovocie a zeleninu, jahodové polia. Takmer všetko mu síce zobrali, ale toto mu nechali. Takže sme tam chodili zbierať jahody, ktoré sme potom predávali, a za tie peniaze, ktoré nám za to dedeček dal, som vždy išla niečo kúpiť maminke. Napríklad nové taniere alebo dáždnik… Nejako už vtedy bolo vo mne, že ak chcem prežívať radosť, musím radosť urobiť niekomu inému. Vtedy ako dieťa som to nevnímala, ale dnes mi je celkom jasné, že toto je to, čo k životu potrebujem.
Pamätám si, že keď ste sa potom vydali a s manželom odchádzali na východ Slovenska, vyprevádzala vás maminka trochu so strachom s tým, že keby sa čokoľvek stalo, „Ľubinka, môžeš sa vždy vrátiť“… Myslíte, že tušila, že vás naozaj nečaká ľahký život?
Určite. Vždy som mala s rodičmi nádherný vzťah, čo je trochu paradoxné. Bola som totiž dieťa, ktoré dostávalo najviac po zadku. Posledná facka za neskorý príchod domov letela dokonca, keď som bola vysokoškoláčka a mala som už dvadsaťdva rokov. S maminkou sme si slová ako „ľúbim ťa“ povedali prvýkrát, keď som bola už asi päť rokov vydatá. U nás sa takéto slová totiž nehovorili. Vnímalo sa to ako príliš intímne… Pobozkať sa, objať, to áno, ale na to, aby sme si vedeli povedať, že sa ľúbime, bolo treba prelomiť akúsi bariéru. Pamätám sa, že keď mi to mamička prvýkrát povedala do telefónu, začali mi tiecť slzy.
Myslím, že to nebolo len u vás, aj ja si pamätám, že v minulosti sa to doma nehovorilo… Asi sa predpokladalo, že to deti jednoducho vedia.
To je pravda. To ľúbim ťa a všetka rodičovská láska bola skrátka vložená do tej vety: „Ľubinka, môžeš sa kedykoľvek vrátiť.“
Prišiel nejaký moment, keď ste si sama uvedomili, že vaša cesta je naozaj nejaká kľukatejšia a že vám toho život nakladá viac ako iným?
Pred pár rokmi som urobila jeden rozhovor, ktorý vyšiel s titulkom „Narodila som sa pod šťastnou hviezdou“. Bol to tak trochu paradox, Peter bol mŕtvy a navyše som si už dlho uvedomovala, ako veľmi musím so životom bojovať. Už keď sme prišli do Košíc, nikoho sme tu nepoznali, narodila sa jedna dcéra, druhá, a potom prišla revolúcia. Peter mi odišiel do parlamentu a zostala som tu sama s deťmi. Po roku a pol sklamaný zložil poslanecký mandát, a keď sa vrátil, v divadle sa mu pomstili mečiarovci a vyhodili nás z divadla. Nevedeli sme, z čoho budeme žiť. Peter to riešil tak, že začal šialene piť, do toho mala s drogami problémy aj Katka. To som sa však dozvedela až neskôr, vtedy som totiž riešila hlavne Petra, aby sa mi neupil na smrť a nezobral si život. Išlo doslova o to prežiť. Potom však prišiel moment, keď sme dokončili rekonštrukciu chalupy, ešte síce nebola vonkajšia fasáda, ale ležali sme vo vani, zapálili sviečky a hovorili si, akí sme v živote vlastne šťastní. Máme dve zdravé deti, Katka sa práve vylízala zo závislosti, čakala ju maturita, Kristínka odišla do Austrálie študovať filmovú réžiu, vrátili sme sa z dovolenky a tešili sa, že sa nám podarilo vidieť kus Európy. Tak sme si to vyskladali, že sme mali úprimný pocit, ako nám je v živote dobre. Nevedeli sme, že to už bol Peter chorý… O tri mesiace nato odpadol a lekári mu objavili na mozgu štyri nádory.
Ak ste dovtedy mali pocit, že to nejako dávate, tak teraz ste naozaj museli po silu siahnuť hlboko…
Hovorí sa, že Boh vám naloží len toľko, koľko unesiete. Nie som veriaca, hoci keď už nevládzete, celkom prirodzene sa utiekate a prosíte úplne všetkých, aby vám pomohli. Aj keď predtým ste tomu neverili a považovali to za šarlatánstvo. Veľmi dlho som sa napríklad po smrti rozprávala s Petrom pomocou kyvadla alebo prstienka. Kdekoľvek som bola a mala som pocit, že mu potrebujem niečo povedať, zložila som prstienok, zavesila na šnúrku a už sme sa rozprávali. Ja som mu dávala otázky, on kyvadlom odpovedal. Vnútorne mi to nesmierne pomáhalo. Dnes si síce uvedomujem, že človek si viac-menej „vykýva“, čo chce počuť, ale keď to začalo byť s Katkou už naozaj vážne, pýtala som sa ho, či sa z toho niekedy dostane, či bude v poriadku. A on mi odkýval, že nie. Nikdy.
Toto ste počuť nechceli.
Bolo to pre mňa strašné. Odmietala som tomu uveriť. Ťahalo sa to skoro desať rokov, ale nakoniec mal ten Peter, bohužiaľ, pravdu…
Vy ste sa aj tak zo všetkých síl snažili za Katku bojovať, aby nemal. Prišiel napriek tomu moment, keď ste aj vy pripúšťali, že prehrávate?
Najhoršie boli asi chvíle, keď som si uvedomovala strašnú bezmocnosť. Potrebujete s niekým hovoriť, ale nenájde sa nikto, kto by vám dal odpovede, alebo aspoň nádej. Zažívala som to aj pri Petrovej rakovine, ale tam viete, že to niekam smeruje, a pomaly sa na to pripravujete, zatiaľ čo pri závislosti tomu nechcete veriť. Stále máte pocit, že človek to má vo vlastných rukách. Stačí sa rozhodnúť. A ona sa predsa musí rozhodnúť správne, veď je to múdre dieťa…
Drogy sú zákerné v tom, že ony v rukách človeka v podstate nič nenechajú. Len to tak vyzerá, pritom je ich otrokom. Ako sa to však môže stať dobrému dieťaťu z dobrej rodiny?
Toto zazlievam celému svetu, spoločnosti, školám, že nepomenúvame veci pravými menami. Popierame, nepriznávame si, že aj naše dieťa, aj náš študent môže mať takýto problém. Nikdy neodpustím mojim spolužiakom, ktorí na bratislavskom konzervatóriu Kačenu učili. Videli, že nie je v poriadku, ale nikto mi to nepovedal. Potom priznali, že vedeli, že vymeškáva hodiny a má problémy, ale ani jeden nezdvihol telefón a nezavolal mi. Ja som vôbec netušila, že je drogovo závislá, kým mi jej kamarát nezavolal, že už päť hodín sa dookola bicykluje po mestskom parku a treba ju zastaviť, lebo z vysilenia umrie…
To musel byť šok.
Doslova. Nechápete, ako sa to zrazu mohlo stať, a potom sa dozviete, že to nie je vôbec zrazu, že sú to už roky a nikto vám nič nepovedal. Ale prečo? Lebo ma chceli chrániť? Báli sa, ako zareagujem?
Nebolo to skôr preto, že si povedali – nehas, čo ťa nepáli?
Preto som si povedala, že ja veci hasiť budem.
Keď ste to zistili prvýkrát a Katka sa šla liečiť, zdalo sa, že sa z toho dostala…
V Katkiných memoároch, knihe, ktorú nikdy nevydala, som sa nakoniec dočítala, že nikdy nebola bez závislosti, vždy čosi brala. Aj vtedy, keď sme si mysleli, že sa z toho ostala. Najskôr to boli mäkké drogy, potom alkohol, kokaín a hlavne syntetiká…
Vrátim sa ešte raz k tej otázke – ako sa to môže stať dobrému dieťaťu z dobrej rodiny?
Tú otázku som si kládla celý čas – čo som urobila zle, čo som mala urobiť inak, prečo sa to stalo? Prvým predpokladom bolo, že Katka sa narodila predčasne po rizikovom tehotenstve a objavilo sa u nej ADHD. A tieto deti majú na závislosti predispozíciu. Vtedy sa však o nejakej hyperaktivite vôbec nehovorilo. Bola na testoch, ktoré ukázali, že je mimoriadne šikovná. A naozaj bola. Už ako dvojročná nakrúcala film a dokonca urobila za seba aj postsynchróny. Ako trojročná vedela korčuľovať, štvorročná sa naučila lyžovať. Čoho sa chytila, to jej išlo. Akurát pri ničom nevydržala. Nič ju nebavilo dlho. Zo školy nosila poznámky, že je nesústredená, odvráva a robí si svoje. Síce urobila prijímačky na osemročné gymnázium, ale problémy pokračovali. Zaplietla si dredy, chodila s nechtami nalakovanými načierno. Šiestačka na cirkevnej škole… V lete sedela v lavici v rukaviciach, a keď sa jej učiteľka spýtala, prečo má rukavice, povedala jej, že je jej zima. Viete si predstaviť, koľkokrát som tam musela ísť? Povedala som si – dobre, toto asi nebude škola pre ňu. Tak prestúpila na košické konzervatórium, kde sa jej konečne darilo. To som ešte netušila, že už fičala na lysohlávkach a ešte pred prvou hodinou mala v sebe dve vodky. Po liečení prešla do Bratislavy, ale tam sa len dostala k ešte väčším možnostiam…
Niekto sa možno opýta, ako sa toto dalo nevidieť, ale Katka sama v jednom rozhovore priznala, že závislý človek je majster sveta v klamaní.
To je jedna vec. Navyše, celé to bola zhoda blbých, naozaj blbých okolností. Z divadla nás vyhodili, práve keď šla do puberty a Peter začal mať vlastný problém so závislosťou. Nevedel totiž bez hrania existovať. Riskoval, aby sme sa zbavili komunistickej totality, a keď niečo dokázal, všetci tí papaláši boli späť a pripravili ho o živobytie. Bolo to, akoby sme padli do mlynčeka, kde nás to mlelo, a nevedeli sme, čo skôr zachraňovať. Zostali sme na ulici s dvoma deckami, pôžičkami a obrovským pocitom krivdy, ktorý Peter nevedel zvládnuť. Ja som tak musela zvládať aj krivdu a jeho problémy. Potrebovali sme totiž zarábať, z niečoho žiť. Možno bola moja chyba, že som si myslela, že deťom, ktorým sme sa vždy snažili dať všetko, čo bolo v našich silách, ktoré mali doma intelektuálne zázemie, knihy, hudbu, krúžky a vedeli, čo sa má a čo sa nemá, sa nemôže nič stať.
To sa nedá nazvať chybou.
Prinajmenšom to bol bod, keď som mala možnosť rozhodnúť sa, či budem zachraňovať Petra alebo deti. Ale bola som presvedčená, že sú natoľko dobre vychované a pripravené do života, že to dajú. A zachraňovala som Petra a rodinu. Keby som ho nechala tak, tak sa nám rozpadne.
Peter bojovať chcel. Ako to však bolo s Katkou, ktorá do toho padala stále znova a znova, hoci vyskúšala azda všetky liečebne na Slovensku? Nikdy to tam nemyslela vážne?
Bojím sa, že posledné roky už nie. Dozvedela som sa, že niektorí závislí sa naschvál nechávali na pár mesiacov zavrieť na psychiatrii. Po abstinencii bol totiž zásah drogy ešte silnejší. Myslím, že na to sa tešila aj Katka. Keď na košickej psychiatrii skončila prvýkrát, pani primárka práve odchádzala na dovolenku a kládla mi na srdce, nech určite počkáme, kým sa vráti, nech ju z nemocnice neberiem. Katka ma však presvedčila, že chce ísť na liečenie, tak som ju odtiaľ zobrala s tým, že sa len rozlúči doma so psíkmi a odchádzame. V priebehu hodiny bola sfetovaná tak, že sme ju naháňali po meste. Neverila som, že to môže spraviť. Veď ju len teraz prepustili zo psychiatrie, predsa vie, aké to tam bolo! Skrátka, presviedčate samých seba, že sa k tomu určite nechce vrátiť… A uvedomíte si, že sa vlastne klamete.
Bola k vám v tom čase vôbec niekedy úprimná?
Raz sme sa viezli v aute, dostala priepustku z liečebne, tak som šla po ňu, že ju priveziem na chalupu a večer odveziem späť, a po ceste sa mi priznala, v čom všetkom mi klamala. To bola jedna z takých chvíľ, keď mi hovorila, ako veľmi sa toho chce zbaviť a ako veľmi mi ďakuje, že jej pomáham. Dodnes mám odložené jej listy a pohľadnice so srdiečkami, kde mi písala – maminka moja, viem, že stojíš vždy pri mne, viem, že mi budeš vždy pomáhať… Poviete si, bože dobrý, takýto úžasný človek nemôže zle skončiť… Chcete tomu veriť.
Dá sa to napriek sklamaniam?
Postupne to bolo čím ďalej, tým ťažšie. Vždy som sa napríklad tešila, ako príde domov a budeme spolu. A potom zrazu vidíte, ako to dieťa ide k vám, no akoby sa niečo medzi vás postavilo. Bojíte sa ho objať, lebo máte pocit, že to objatie vám ublíži. Tak ako veľmi to dieťa milujete, tak veľmi sa bojíte, že zase budete sklamaná. Preto akoby ste sa podvedome bránili pustiť si ho až k srdcu.
To musí byť hrozné. Vy ste však zažívali doslova jednu hrôzu za druhou.
Bolo síce strašné, keď sa mi vyhrážala, ako mi ublíži, ako ma dá dole a bude bojovať o dedičstvo a majetok, ale viete, čo bolo najhoršie? To, že som vedela, že je v bezpečí, len keď je niekde zatvorená. Viete si predstaviť to šialenstvo, že dokážete ochrániť svoje dieťa len tak, že ho dáte niekam zavrieť? Lebo len tam za ňou nebudú doliezať díleri… V jej prípade to bolo o to ťažšie, že mala so svojím dílerom vzťah. Prosila som ho, nech ju nechá sa liečiť. A on sa mi iba vysmieval.
Veril vôbec niekto, že z tohto štádia je ešte cesta späť?
Spomínaná primárka košickej psychiatrie, ktorú som zradila tým, že som na ňu nepočkala a Kaťu som zobrala na liečenie, na ktoré nakoniec vôbec nenastúpila, síce videla, ako je to ďaleko, ale na začiatku mi povedala, že ešte stále sa z toho môže dostať a ona pre to urobí všetko. Keď som ju na to oddelenie potom vodila znova a znova, raz sme stretli na chodbe kamaráta, ktorý sa jej prihovoril: „Ty si tá Katarína? Ty toto robíš svojej mame? Tvoja mama plače a ty sa usmievaš?“ Nezabudnem, ako sa potom pozrel na mňa a hovorí: „Toto už nerozchodí…!“ Na Prednej Hore mi potom jeden terapeut povedal, chvalabohu, až po Katkinej smrti, že oni síce narkomanov liečia, ale kým pri alkoholikoch je päťdesiatpercentná šanca, že budú abstinovať, pri drogovo závislých sú to len štyri percentá, štyria ľudia zo sto. To je vyhodená nádej.
Napriek tomu ste pri dcére stále stáli. Ako to človek dokáže?
Pamätám si, keď mi prvý raz povedala, nech konečne zdochnem, mala som pocit, že väčšiu bolesť cítiť ani nemôžem. Ale potom si poviete, veď je chorá, sfetovaná. A chvíľu nato vám pošle nádhernú pohľadnicu, ako vám ďakuje. Vyobjíma vás. A vy zase robíte všetko, čo len dokážete, aby ste ju zachránili.
„Viete si predstaviť šialenstvo, že dokážete ochrániť svoje dieťa len tak, že ho dáte niekam zavrieť?“
Nakoniec ste však na ňu museli zavolať políciu.
Najskôr som policajtov prosila, aby chytili jej dílera, ale pochopila som, že to nie je také jednoduché, že im nestačí povedať, tu je jeho adresa, zatknite ho. Chcela som ju nejako odstrihnúť od drog. A jeden z nich mi hovorí, obviňte ju z napadnutia a v base sa k nim nedostane. Krútila som hlavou – vlastné dieťa? Stále som tú myšlienku od seba odtláčala. Zdalo sa mi to nenormálne, aby mama dala zatknúť svoju dcéru. Ale keď mi na chalupe skočila po krku, škrtila ma, trhala mi vlasy a búchala hlavu o skriňu, tak som to urobila. Síce som to dlho predýchavala, ale vedela som, že len v cele bude bez drog.
Bolo toto vôbec ešte vaše dieťa?
Nie. To sme si aj s Kristínkou hovorili už dlho. Strašne chcete, aby to bolo to úžasné, šikovné a milé dieťa, ktoré ste vypustili do sveta, ale nespoznávate ho, dokonca ani fyzicky. Drogy menia aj fyziognómiu.
Mám pocit, že ste vyskúšali všetko.
Na konci ju už naozaj nikam nechceli zobrať. Zovšadiaľ totiž odišla. Ešte som dala návrh na súd na zbavenie svojprávnosti, aby som ju mohla prinútiť na liečenie ja, ale to nevyšlo. Povedala som si – dobre, celý život snívala, že si na Kanárskych ostrovoch otvorí podnik, kde bude podávať raňajky, to je posledná šanca. Odíde preč od frajera, ktorý bol jej dílerom, nech to teda skúsi. Mala zaplatený hotel na dve noci, a potom mala dohodnutý privát, ale už večer nedvíhala telefón. Ráno mi volala, že ju z hotela vyhodili… Evidentne sa zdrogovala, hneď ako priletela. Potom si síce našla prácu v Belgicku, kde upratovala vo štvorhviezdičkovom hoteli, volala mi, ako ju chvália, lebo hovorila plynulo troma jazykmi, ale skončilo sa to tým, že okradla jedného z hostí a vyhostili ju z krajiny. Bola som zúfalá. Keď sme v aute viedli tie naše úprimné rozhovory, vždy som jej hovorila – Kaťa, prepánajána, aby sa to neskončilo tak, že mi budú volať z nejakého talianskeho bordelu, že tam našli mŕtvu prostitútku, a budeš to ty. Tomu sa zvyčajne smiala. Alebo sa vyhrážala samovraždou.
Toto už bolo podľa mňa nad ľudské sily…
Všetci mi hovorili, vykašli sa na ňu, len moja psychiatrička, doktorka Caisová, za ktorou som šla, keď už som naozaj nevedela, čo ďalej, mi povedala, musíte robiť to, čo cítite. Inak sa zbláznite. Musíte mať pocit, že ste čistá pred sebou, že nemáte žiadne výčitky svedomia.
Tak ste pomáhali do poslednej chvíle.
Nakoniec si Katka ešte našla v nejakej fabrike prácu aj s ubytovaním. Posielala som jej tam lieky a novú kreditku, ale to už si nevyzdvihla. Jej posledná správa bola: „Mami, som strašne hladná a strašne závislá… Pomôž mi!“ To bolo vo štvrtok, ale v ten večer som jej tých dvadsať eur už neposlala. Na druhý deň mi nezdvihla, a keď som sa jej v sobotu dovolala, povedala mi: „Mami, stalo sa mi presne to, čo si mi hovorila – zákazník ma prepadol, znásilnil a zmlátil.“ Už bola na polícii, bez dokladov, a chcela, aby som po ňu prišla. Hovorím jej, že nové vybavím najskôr v pondelok, a potom prídem. Ešte raz mi z cudzieho čísla zavolala, že sa toho muža strašne bojí, že sa radšej zabije, ako by sa k nemu mala vrátiť po veci. Zahriakla som ju, aby prestala mať také reči, že v pondelok všetko vyriešime. V nedeľu už ten telefón nedvíhala a v pondelok ráno prišli policajti a oznámili mi, že si vzala život.
„Zrazu vidíte, ako to dieťa ide k vám, no akoby sa niečo medzi vás postavilo. Bojíte sa ho objať, lebo máte pocit, že to objatie vám ublíži.“
Prežiť vlastné dieťa musí byť strašné. Napriek tomu prišlo niečo ako pocit úľavy, že už je koniec? Že už sa o ňu nebudete musieť báť?
Keď Petrovi choroba už nedávala šancu, noc predtým, ako zomrel, som si sadla na posteľ, pozrela sa k nebu a povedala som: „Pane Bože, alebo ktokoľvek je tam hore, ak to nemá byť lepšie, preboha, nech sa to skončí.“ Určite mi táto myšlienka prebehla hlavou aj pri Katke, ale keď sa to reálne stalo, tak som mala hrozný pocit z toho, že som ju prvý raz odmietla a neposlala jej tú dvacku. Hoci rozum mi hovoril, že by nebola na nocľah, ale na drogy. A že aj keby som hneď sadla do auta, a šla za ňou, netuším, či by som ju našla a ani či by sme prišli domov. Mala taký strašný absťák, že by mi kedykoľvek mohla strhnúť volant. Nemala som žiadnu záruku, že sa vrátim. To už bola taká hraničná situácia, keď som si uvedomila, že musím chrániť aj samu seba. Mám predsa ešte jednu dcéru, ktorá ma takisto potrebuje. S týmto sa potom vyrovnať je strašne ťažké.
Zvládli ste predsa to, čo málokto… Neprekvapili ste náhodou aj samu seba?
Určite. Ale aj keď desať rokov zažívate jedno sklamanie za druhým, do posledných chvíľ veríte v dobrý koniec. Ešte aj v tie posledné dni som rozmýšľala – dobre, v pondelok po ňu pôjdem a čo ďalej? Kam ju dám, kto by jej ešte mohol pomôcť? Keď potom príde správa, že to vzdala, síce vám preletí hlavou – tak sa to vyriešilo…, ale máte chuť kričať – toto riešenie som nechcela. Tá bolesť je totiž šialená.
Maminka vám pred rokmi povedala, že sa môžete kedykoľvek vrátiť, ujsť od problémov domov. Vy ste to nikdy neurobili. Myslíte si, že je na vás hrdá?
Ja som hrdá a vďačná za ňu. Má deväťdesiat rokov a celý čas stála pri mne.
Foto: archív Ľ. B.
