Lucia Siposová – Rešpektujem, keď vidím, že niečo nie je moja cesta

 Dopredu priznávam, že slová nedokážu celkom zachytiť rozhovor s ňou. Asi žiadny jazyk na svete totiž nemá dosť interpunkčných znamienok, aby preniesol melódiu jej hlasu, náladu, skryté úsmevy aj tajomné stíšenie sa, keď rozpráva o najintímnejších vnútorných myšlienkach, a ani ľahkosť, s ktorou sa doslova vznáša vo vzduchu, keď opisuje zážitky, pri ktorých sa tak cítila. Robila som, čo som mohla, ale herečka, speváčka a hviezda pripravovaného seriálu Navždy mladí Lucia Siposová je neopísateľná. Rozprávať sa s ňou je ako sledovať ten najlepší film. Ona je jeho hlavnou hrdinkou a vy tam na chvíľu môžete účinkovať s ňou. Skrátka nezabudnuteľný zážitok.

Mám pocit, akoby ste mali dušu Pipi Dlhej Panču­chy, no váš otec nebol námorným kapitánom, ale muzikantom. Celkovo to vo vašej rodine žilo ume­ním…

Myslím, že boli aj oveľa umeleckejšie rodiny, hoci som, samozrejme, odmalička vnímala, že otec ako huslista doslova od rána do večera cvičil, stále mal koncerty a skúšky. A z druhej strany tam bola zase babička, mamina mama, ktorá mala spev a recito­vanie ako hobby. Vždy chcela byť herečkou, to bol však vtedy hriech, takže celý život pracovala ako sestrička na chirurgii a naplno sa svojim umelec­kým sklonom začala venovať až na dôchodku. Ale v zásade nás s bratom nikto nenútil ísť rovnakým smerom. Akurát, keď sme už začali, tak nám nedo­volili len tak sa vzdať, aby sme sa naučili v živote s vecami popasovať. Takže som chodila na klavír, brat na husle, potom na violu, lebo nás už z toho vrzúkania boleli uši, ale ani z neho nie je huslista, ani zo mňa klaviristka. On vyštudoval ekonómiu a ja som taká všehochuť… V každom prípade boli naši úžasní, aj keď sa nikdy nehrali na to, že sme kama­ráti. Stále tam bol vzťah rodičia – deti. Ale vychovali nás perfektne. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, nás oboch priviedli na tú cestu, ktorá bola pre nás správna. Človek si to však uvedomí a ocení až ako dospelý.

Vaše kroky smerovali na konzervatórium, teda školu, ktorá vyzerala byť vaším splneným snom. Alebo to tak celkom nebolo?

Ja som vlastne chcela byť speváčka, a keď som zrazu mala na hodinách herectva hrať, mala som pocit, že som tam nesprávne, že tomu nerozumiem. Bola som nervózna, hanbila som sa pretvarovať a hrať sa na niekoho iného. Nič mi to nehovorilo. Chcela som byť skôr taká Marylin Monroe alebo Madonna, skrátka byť na scéne za seba. Žiadne veľké herectvo, Národné divadlo a tak – to ma vtedy nezaujímalo.

Takže ste mali zajačie úmysly a chceli ste zmeniť smer?

To nie. Ja sa len tak nevzdávam. Navyše, ten smer bol správny. Len som nevedela zo seba vypustiť toho draka v sebe a ukázať, čo vo mne je. Obdivu­jem dnešné decká, ktoré sa hlásia do všetkých tých televíznych súťaží, že nemajú problém sa naplno prejaviť. Ja keď som mala vystúpiť pred ľuďmi, mala som pocit, že tam na mieste zomriem. Išla som sa zblázniť. Zjavne som ešte nebola na to zrelá.

Navonok to tak nevyzeralo. Úspešne ste to dotiahli na konzervatóriu až do absolutória a vzápätí ste vy­hrali konkurz do dievčenskej skupiny Štyri…

Keď som vyšla zo školy, akoby mi narástli krídla. Zo dňa na deň som zrazu bola v médiách, aj keď to bola taká smiešna „vykonštruovaná“ kapela. Mne to však bolo jedno, cítila som sa ako hviezda, ktorá bola vo svojom živle. Úplne som sa oslobodila. Vzápätí prišli ponuky na moderovanie a tak sa mi to rozbiehalo, až som začala brzdiť – ty kokos, ja sa tu ešte nemôžem usadiť, ešte chcem ísť do sveta.

Mali ste vtedy zálusk na New York. Išli ste tam s tým, že naplno to rozbalíte práve tam?

Keď som to, čo som tu dokázala, doniesla ukázať do Ameriky, prvá otázka v hereckých agentúrach bola – a načo ste tu? Keď máte takú rozbehnutú kariéru, tak ju choďte robiť. Doma som už totiž bola v novinách a vyzeralo to, že som dosť známa. Nerozumeli teda, prečo sa tam chcem trápiť s jazykom a so všetkým ostatným, keď mám možnosť hrať doma. Veď to je tá istá práca!

To je vlastne veľká pravda…

Ale pochopila som to až po rokoch. Mnohí kamaráti spoza hraníc mi totiž úprimne závideli, čo všetko tu mám možnosť vyskúšať. Herci z veľkých krajín, ako je Amerika, robia totiž vždy len jednu vec. Nemajú šancu skákať z divadla do filmu, z filmu do seriálu… V porovnaní s nimi máme úžasné možnosti – popri tom všetkom niektorí ešte aj dabujú, spievajú, kým oni sú v jednej škatuľke a nič iné si nevyskúšajú. Keď už sa dostanú k nejakej práci, je to vlastne len zarába­nie na chlieb. Samozrejme, okrem tých pár celebrít, ktoré nerátam. To je plus-mínus päťdesiat ľudí, čo sa omieľajú všade, ale to sa nedá porovnávať s väčšinou.

Na hereckú kariéru to teda nevyzeralo. Aj tak to malo pre vás za Atlantikom význam?

Vtedy som strašne veľa čítala. Milovala som americ­kú literatúru, hlavne Charlesa Bukowského, fascino­vala ma atmosféra jeho kníh a hrozne som na chvíľ­ku chcela sama vyskúšať taký ten drsný život až na kožu – že nemám čo jesť, nemám kde bývať… Presne ako z jeho románu. Milujem totiž situácie, keď ne­viete, čo sa stane, keď nemáte žiadny plán. Baví ma odhaľovať, ako sa začne riešiť neriešiteľné, a zisťovať, ako vám ľudia pomôžu…

Takže ste naozaj vystúpili z lietadla a nič ste nemali?

Jedno telefónne číslo. A bolo to celkom napínavé. Ne­vedela som ani, kde budem prvú noc spať. Zo starej búdky som naň volala, či môžem prísť… Ale bolo to nádherné. Každý deň som bola zvedavá, čo sa stane a čo so mnou bude. Začala som pracovať vo francúz­skej reštaurácii, kde som postupne mala celý zástup kamošov, s ktorými sme dodnes v kontakte. Milovala som to tam. Môj otec vždy, keď sa ho niekto opýtal, ako sa mám, hovoril – ona nechodí, ona „lítá“. A keď prišli obdobia, že mi bolo všelijako, väčšinou ma tak zvykli uzemniť muži, vtedy povedal – už „nelítá“, už chodí. A teraz zase odpovedá, že už zase „lítám“, už je dobre.

V New Yorku ste „lítali“?

Úplne. Meter nad zemou. Mohlo sa diať čokoľvek – či som bola zamilovaná, či rozídená, všetko, čo len chcete. Cítila som totiž, že som tam hlavným hrdi­nom svojho života, že ho mám úplne vo svojich ru­kách. Aj keď som stále veľkú mieru zodpovednosti nechávala na Boha.

Klobúk dole. Na jednej strane ma to fascinuje, ale na druhej strane desí. Myslím, že ja by som, na-opak, od strachu z toho, čo bude zajtra, skôr nes­pávala…

Na mladosti je super, že síce nemáte peniaze, ale ste krásni a veselí a všetci sa chcú o vás postarať ako o také kuriatko. A pomôžu vám. Keď som teraz ne­dávno cestovala sama na pár dní na Island, aj som sa snažila dať s niekým do reči, ale už to nebolo ako predtým. Keď som vtedy prišla do baru, s každým som bola hneď kamoška. Teraz sú tam samí čudáci a ja už patrím k nim. Už som podozrivá – sama žena po štyridsiatke… Čo tam oxiduje? Čo chce, čo má za lubom…? S vekom to skrátka už nie je také srandov­né. Ale zase si už viete zaplatiť hotel, lebo už máte prácu a niečo za sebou.

Lietali by ste nad zemou, aj keby ste v tej reštaurácii zostali nadobro? Vedeli by ste byť šťastnou čašníč­kou?

Od začiatku som vedela, že je to dočasná vec, že sa vrátim k svojej práci. Stále som totiž dostávala z domu ponuky, ale cítila som, že ešte nie je čas, a odmietala som ich. Občas síce prišli obavy, či si tým nezatvorím dvere, ale kamoš mi raz povedal – teraz ži, čo si si vy­snívala, keď sa raz vrátiš, budeš aspoň zaujímavejšia.

Takže Amerika nemala byť vaša budúcnosť?

Ak by som sa tam smrteľne zamilovala a nebola by iná cesta, tak by som tam zostala. Ale muselo by to prirodzene vyplynúť zo situácie. Môj plán to však ne­bol. Keď som tam bola prvé tri mesiace, sama seba som sa pýtala – ešte dlhšie? A keď som cítila, že by som ešte chcela zostať, predĺžila som si víza. A potom znova a takto sa to nabaľovalo. Jediné, čoho som sa bála, bolo, či spoznám v pravú chvíľu ten moment, že sa mám vrátiť domov. V New Yorku totiž človek vidí strašne veľa takých, čo tam doslova „muklujú“ od rána do noci a život im preteká pomedzi prsty. Je to síce super mesto, super zážitok, ale vlastne sa len narobia a nič z toho. Toto som nechcela.

Prišiel nakoniec ten moment?

Prišiel a bol taký jasný, že sa nedal prehliadnuť – začali sa ťažkosti s bývaním, rozišli sme sa s priate­ľom… Prosto začali sa kopiť problémy a ja nie som človek, ktorý ide za každú cenu hlavou proti múru. Rešpektujem, keď vidím, že niečo nie je moja cesta.

Takže ste sa jedno ráno zobudili a vedeli ste, že je čas kúpiť letenku domov?

Ešte som si povedala, že pôjdem na chvíľu do Južnej Ameriky, lebo neskôr sa tam už ťažko dostanem. Tak­že som si na tri mesiace odskočila do Argentíny. Tro­chu som si našetrila, a keďže tam bolo lacno, mohla som si dovoliť prenajať bývanie a písať tam knihu. Doslova som si to užívala. Mala som pocit, že som v nebi.

Hovorí sa, že kto vysoko skáče, nízko padá. Nebol návrat do Bratislavy o to väčším pádom? Vedeli ste, čo ďalej?

Keďže som doma nakrúcala aj počas tých štyroch ro­kov v Amerike, cez leto som sa totiž vracala na prázd­niny, nešla som na Slovensko s tým, že neviem, čo bude. Veľa som robila s Filipom Renčom a postupne sa začali nabaľovať ďalšie ponuky.

Stíhali ste sa popri tomto všetkom zastaviť a len tak sa usadiť a „zahniezdiť“? Nemali muži pocit, že ste neusaditeľná?

Na to naozaj nemali dôvod. Stretla som ich mnoho a zažila úžasné vzťahy. To, že nemám partnera a ne­mám rodinu, sa jednoducho tak vyvinulo. Snažila som sa o ňu, trápila sa, ale po rokoch som pochopi­la, že to proste nie je môj osud. Som však posledný človek na svete, ktorý by bol karierista. Naopak, som submisívna žena, ktorá sa dosť podriaďovala mu­žom. A dnes si myslím, že to bola chyba.

Prečo?

Vyberala som si veľmi zaujímavých, ale dominant­ných partnerov, a dnes si uvedomujem, že som pri nich vlastne zapierala svoju podstatu. O tom by to však nemalo byť. Ak má byť vzťah úspešný, musí si vás nájsť človek, ktorý vás ustojí takú, aká ste. Keby som bola autentická so všetkým tým svojím rokenro­lom v duši, možno by som stretla presne toho, ktorý by to takto chcel, a dnes by sme v tom rokenrole lieta­li spolu. Namiesto toho som sa snažila byť iná, lebo sa to má, lebo mám zapadnúť. Počúvala som, že nemô­žem byť herečka, že nemôžem mať kabaret a furt nie­čo, len aby sa ten muž necítil zraniteľný a ohrozený. No kašlem ja na takého…! Potrebujem muža, ktorý sa necíti ohrozený, ktorý bude, naopak, na mňa pyšný.

Mal by byť na čo! Vy totiž naozaj nemáte dôvod chú­liť sa niekde na dne.

Našťastie som si to uvedomila a dnes si hovorím, že možno sa mi niečo nepodarilo, ale kopa iných vecí sa mi zase podarila. Možno už nelietam, ale žijem svoj vlastný život a mojím dieťaťom je kabaret. To ma uzemnilo, tak ako by ma bolo uzemnilo aj to, keby som mala dieťa. Nie je to náhradné riešenie za rodi­nu. Cítim, že práve toto je to, čo mám svetu dať ja. A mám pocit, že toho ešte musím urobiť toľko, že to snáď, kým zomriem, ani nestihnem.

Chcete stihnúť predsa len ešte lásku?

Kedykoľvek môže prísť. Len už chcem, aby to bol nie­kto, kto ma nebude ťahať na zem. Už nechcem zaží­vať žiadny tlak, už nechcem bojovať.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že máte po­cit, akoby to vo vašom živote bolo tak, že najviac sa vám profesionálne darí, keď ste sama. Po rozchode vznikol váš kabaret, po rozchode ste dostali aj rolu po boku hollywoodskej hviezdy Juda Lawa… Mimo­chodom, ako ste to vtedy prežívali?

Konečne! Už keď som prišla na ten konkurz, vedela som, že ho vyhrám. Cítila som to. A viem, že keby som to vtedy odpálila a nefixovala sa na mužov a na predstavu, že musím mať rodinu a usadiť sa, tak by som sa vedela vo filmovom biznise vydriapať vysoko. Nehovorím však, že by mi to prinieslo väčšie šťastie. Za všetko sa totiž platí.

Ako sa človek v takomto projekte cíti? Je to tak, že keď si ho už vybrali, tak je rovnako dobrý ako tie hviezdne tváre tam vrátane spomínaného holly-woodskeho krásavca, alebo musí prijať všetko, čo od neho chcú, z vďačnosti, že mu vôbec dali šancu?

Ja som to brala tak, že sme všetci kolegovia, ktorí robia tú istú prácu, len sme z iných krajín. Na neja­kej párty som sa na chvíľočku rozprávala aj s Judom a zdalo sa mi to úplne normálne.

Ani na moment ste necítili, že by sa na vás zahranič­né produkcie pozerali spôsobom – to je len dievča z východu, skrátka ako na menejcennú?

To závisí od toho, ako sa na seba pozeráte vy, a ja som sa na seba nikdy nepozerala ako na nejakú ostblok chudinku.

Už ste to naznačili, že nič nie je len zaliate slnkom a v každom momente je namiešané aj dobré, aj zlé. Doslova jin a jang. Chvíľu predtým, než ste sa dosta­li do spomínanej zahraničnej snímky s názvom 360, ste prišli o maminku. Ako ste to dokázali prežiť?

Úprimne, neviem. Bolo to hrozné, ale pochopila som, že asi naozaj platí, že čo vás nezabije, to vás posilní.

Jej choroba prišla nie dlho po tom, čo ste sa vrátili z Ameriky. Akoby to niekto tam hore zariadil na-ozaj tak, aby ste boli pri nej…

Bol to naozaj taký zvláštny rok. Po tom, čo som išla z práce do práce, som práve vtedy nejaký čas nemala nič, bola som taká akoby pohodená v priestore. Veľa som žúrovala a žila tak trochu zo dňa na deň, až som sa pýtala – čo teraz? Čo mám robiť? A vzápätí mama ochorela. Odrazu som presne vedela, kde je moje miesto, že mama je moja hlavná misia. Ten rok som tam bola celý deň pre ňu. Bolo to strašne ťažké, ale bolo mi absolútne jasné, čo mám robiť.

Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť, že na kon­ci toho ťažkého prišlo to najťažšie – mama zomrela.

Bolo to hrozné. Hlavne sledovať otca, ako ostal bez nej. Mama bola totiž mladá, mala len 50 rokov.

Aké to bolo pre vás?

Paradoxne to vôbec v sebe nemám uložené ako smut­nú vec. Už roky. Mám totiž pocit, akoby sa mama prevtelila do mňa. Pozriem sa do zrkadla a vidím ju. Asi som to prijala tak, že jej život pokračuje v tom mojom. Niekedy však príde situácia, že ma trochu stisne pri srdci a je mi smutno, že sa s ňou nemôžem porozprávať.

Ani v duchu?

Myslím na ňu každý deň, každý deň sa pozerám na jej fotku, ale je to medzi nami bez slov. Nikdy však nezabudnem na moment, keď mi volali, že idem točiť ten film s Judom Lawom. Odstavila som auto na kraj­nici a nahlas som vykríkla: Mamáááá! Vedela som totiž, že ona by od šťastia zomrela. Bola moja najväč­šia fanúšička. Myslím, že sa svojím spôsobom videla v tom, čo robím ja. Asi si takisto predstavovala život inak ako v devätnástich otehotnieť a mať hneď dve deti. Hoci môjho otca úplne zbožňovala. Mala však mnoho snov a cezo mňa ich žila. Niekedy až cítim, akoby mi v duchu hovorila – užívaj si svoj život taký, aký ho máš.

Takže by stála pri vás, aj keď ste si založili Red Cat Kabaret, hoci vám všetci hovorili, že v Bratislave s ním nemáte šancu?

Ona by bola z neho úplne hotová, bola by tam každý večer.

Už chápem, prečo hovoríte, že máte starú dušu… Hoci stačí jeden pohľad na vás, jediná vaša veta, a človek má pocit, že nemôžete mať viac ako tridsať, že ste doslova večne mladá. A tým mi je zase jasné, čo vám vyhralo konkurz do pripravovaného seriálu Večne mladí, ktorý na obrazovky chystá Jojka…

Je to možné. Naozaj sa cítim oveľa mladšia, než som. Hovorím, že mám večných dvadsaťsedem. Ale záro­veň som vždy mala rada starých ľudí. Aj keď… Kedy začíname byť vlastne starí? Možno sa tí starí ľudia tiež cítia na dvadsať.

Foto: Archiv