Ak niečo nechcela, tak mať jedináčika, lebo ním sama bola. „Rodičia viac detí mať nemohli, a tak som si vysnívala, že ja budem mať aspoň tri,“ hovorí herečka Lucia Vrablicová. Keď však mala dvadsaťjeden, gynekológ prvýkrát vyslovil diagnózu endometrióza, s ktorou bola spojená prognóza, ktorú rozhodne nechcela počuť. Deti pravdepodobne nikdy mať nebude…
Čo tie doktorove slová pre vás znamenali?
Mala som vtedy naozaj dvadsaťjeden rokov, takže v tej prvej chvíli som to viac-menej neriešila. Od osemnástich rokov som sa venovala herectvu, takže môj život bol naplnený prácou. Doslova som sa ňou vtedy zavalila. A potom už s priateľom, budúcim manželom, sme si jednoducho povedali, že čo má prísť, to určite príde. Doslova som si verdikt pána doktora nepripúšťala k srdcu. Niekde vnútri som totiž stále verila, že sa predsa len môže mýliť a nad inou alternatívou som vlastne ani neuvažovala.
Odvážne na to, že liečba vás chvíľu nato dostala v podstate do prechodu.
Najskôr som absolvovala niekoľko laparoskopických operácií, ktoré vždy sprevádzalo branie množstva liekov. Pri každej ma zbavili cýst, ale nakoniec to nikdy nebolo definitívne riešenie. Zakaždým sa totiž objavili nové. Nakoniec sa teda lekár rozhodol pre injekčnú liečbu, ktorá ma približne na pol roka priviedla naozaj do stavu menopauzy. To v dvadsiatke neznie veľmi povzbudivo. Nehovoriac o tom, že to asi nechce počuť ani partner, ktorý s vami plánuje deti.
Nebáli ste sa, že vám to zničí aj vzťah?
Môj muž je úžasný človek. Vlastne sa nemení – ani on, ani náš vzťah. Odjakživa mi bol oporou a podporoval ma vo všetkom, čo som kedy robila a robím. Určite by mu bolo ľúto, keby sme dieťatko nemali. Ale nikdy som si nekládla otázku, či by nás to nerozdelilo. Myslím, že som bola vždy presvedčená, že aj v tom prípade by sme stále boli spolu.
Nakoniec ste si ju ani klásť nemuseli. Približne rok po ukončení spomínanej liečby ste napriek prvotným prognózam lekárov, ktorí hovorili o neplodnosti,totiž otehotneli.
Zaujímavé bolo, že som to presne vedela. Dvadsiateho ôsmeho novembra sme boli v Prahe a ja som jednoducho cítila, že sa to stalo. Keď som to povedala Viktorovi, začal sa smiať. Potom sme sa k tomu už nevracali. Až keď som mu 3. januára priniesla domov z vyšetrenia u gynekológa obrázok z ultrazvuku. Mala som pravdu.
Ako reagoval?
Bol na nás oboch nesmierne pyšný. Aj na mňa, aj na toho drobčeka, čo vo mne rástol.
A zatvoril vás na najbližších deväť mesiacov doma, aby sa nič nepokazilo…
Naopak. Nikdy som sa necítila lepšie, ako keď som bola tehotná. Dokonca som nemala ani ranné nevoľnosti. Jediné, čo nebolo veľmi komfortné, bolo, že som bola alergická na niektoré vône. Ale hrala som do ôsmeho mesiaca. Pamätám si jednu skúšku v divadle. Csongor Kassai si objednal klobásku s chrenom a horčicou, a tak strašne ma to lákalo, že keď bol na javisku, normálne som mu z toho odjedla. A potom som sa mu s plačom išla udať. (úsmev)
Všetky vyšetrenia boli teda v poriadku?
Do poslednej chvíle. V deviatom mesiaci som ešte behala s manželom, ktorý je hudobníkom, po hradoch aj zámkoch, kde hrávali. Spomínam si len, že syn v brušku neustále kopal a hmýril sa a ja som sa bála, či pre neho tá hudba nie je príliš hlučná. Dnes mi je jasné, že sa chcel jednoducho pridať. Aj on má totiž vzťah k hudbe a s manželom účinkuje v a’ cappella zoskupení Voising.
„Niekde vnútri som stále verila, že sa lekár mýli. Nad inou alternatívou som vlastne ani neuvažovala.“
Nebáli ste sa, že niekde pod pódiom aj porodíte?
Na konci deviateho mesiaca sme usúdili, že by bolo dobré, aby som už zostala doma. A prvýkrát, čo som s mužom nešla, som hneď aj porodila. Do pôrodnice som sa musela ešte odviezť sama, ale keďže som rodila devätnásť hodín, manžel sa stihol vrátiť a narodil sa nám ten najúžasnejší malý človek na svete!
Vy ste neuveriteľná! Vypočuli ste si, že deti mať asi nikdy nebudete, liečili vás na neplodnosť a keď ste tak trochu zázračne otehotneli, brali ste to do poslednej chvíle nekonečne zľahka. Také to bolo, aj keď sa Tomáš Benjamín narodil?
Dva týždne nato manžel prišiel o prácu a mne do dvoch hodín odišlo mlieko. Nehovoriac o tom, že bolo treba z niečoho žiť. Obvolávala som teda dabingové štúdiá, aby som čo najskôr mohla naskočiť do roboty. Nakoniec som sa vrátila aj do divadla a manžel nastúpil na pár mesiacov na „materskú dovolenku“. Síce bol rovnako dobrou „mamou“, ale aj tak sa to nezaobišlo bez slzičiek. Po trištvrte roku však zostavil novú kapelu a zodpovednosť za financie prevzal späť. Ale tie mesiace, keď som musela pracovať, mi už nikto nevráti.
Nemali ste v úmysle si to teda zopakovať? Alebo bolo vzhľadom na váš zdravotný stav od začiatku jasné, že Benjamín bude jedináčik?
Nebránili sme sa s manželom ďalšiemu dieťaťu, ale neprichádzalo. Keď som mala tesne pred štyridsiatkou, rozhodli sme sa navštíviť špecialistov, ktorí nám však po rôznych vyšetreniach povedali, že ďalšie dieťatko už mať nemôžeme. O to viac som vďačná za to jedno.
Boli ste sklamaná?
V prvej chvíli asi áno. Ale dnes viem, že všetko je tak, ako má byť. Benjamín je už dospelý, takže možno prídu čoskoro aspoň vnúčatá.
Má priateľku a naozaj im držím palce, aby im aj v tomto vyšlo všetko tak, ako si to naplánujú. Pre mňa je totiž tým najlepším a najkrajším, čo sa mi mohlo v živote stať. Som veľmi pyšná mama.
