„Zničil som si život, a vlastne všetkým ostatným. Nebudem môcť lyžovať, plachtiť, hádzať loptu Willovi. Nebudem sa môcť milovať s Danou. Možno by ste ma mali nechať ísť,“ pripúšťal nahlas predstaviteľ neporaziteľného Supermana, herec Christopher Reeve v novom dokumente o jeho živote po tom, čo po nehode v roku 1995 pri jazdeckých pretekoch ochrnul a bol až do svojej smrti v roku 2004 pripútaný na invalidný vozík. Načo má žiť? kládol sugestívnu otázku, ktorú si kladie aj množstvo tých, ktorým život na dve polovice rozdelila mozgová príhoda. Ten dnešný akoby nemal nič spoločné s tým, ktorý žili pred ňou. A nevládne telo im pripomína, čo všetko stratili.
„Bol som sebestačný, rodinne založený, vyšportovaný chlap a zrazu som bol odkázaný na pomoc druhého človeka. Bolo to jedno z najhorších období v mojom živote, ktoré so mnou zatriaslo,“ zdôveruje sa Ján Gombarček, pacient po cievnej mozgovej príhode, ktorému lekári po tom, čo mu praskla aneuryzma, povedali, že mal vlastne šťastie, lebo sedemdesiat percent ľudí s jeho diagnózou neprežije. On to tak však zo začiatku vôbec nevnímal. Úplne samozrejmé veci ako ráno vstať, urobiť si kávu, obliecť sa a ísť do práce boli pre neho zrazu nemožné. Bezmocnosť a vlastná neschopnosť vyvolali hnev, zlosť, smútok, beznádej. Aké je toto šťastie? O tom by mohla byť reč, keby sa mu nestalo nič. Nie teraz, keď nepochopiteľne dostal porážku. Prečo on? Dnes vie, že toto všetko, čo bežalo hlavou jemu, cítia a prežívajú aj ostatní. Preto keď sa Jánovi toto najtemnejšie obdobie podarilo prekonať, pomáha tým, ktorí sú len na začiatku. Vo svojej knihe aj v elektronickom e-booku radí, ako znova chytiť život do vlastných rúk. „Úspech neprichádza ľahko, a preto vzdať sa priskoro je vlastne to isté ako zlyhať,“ priznáva Ján, ktorý sa nenechal zlomiť.
„Bol som sebestačný, rodinne založený, vyšportovaný chlap a zrazu som bol odkázaný na pomoc druhého človeka.“
Mal som cieľ a to mi pomohlo
Aj známy moderátor Telerána Tomáš Juríček mal všetky dôvody na to, aby ho jeho diagnóza zničila. Ona to dokáže. Zoberie človeku úplne všetko. Jeho sebestačnosť, jeho nezávislosť, slobodu aj hrdosť. Bezstarostný život vtedy dvadsaťštyriročného vysokoškolského študenta odrazu prestal existovať. Hoci bol primladý, aby cievna mozgová príhoda bola logickou diagnózou, najhoršie sa potvrdilo. Kráčať, behať, korčuľovať, veci, ktoré boli také samozrejmé, zrazu nemohol. A to so psychikou mladého človeka môže poriadne zamávať. „Zo začiatku som užíval lieky na predchádzanie depresiám, ale tie som po konzultácii s lekármi neskôr vysadil. Nepotreboval som ich a ani nepotrebujem,“ hovorí Tomáš Juríček. „Mal som jasný cieľ a to mi pomohlo,“ hovorí, ako sa mu podarilo vrátiť do života.
Už nechcem…
Sú však aj takí, ktorí nedokážu čeliť realite krutej diagnózy, ktorá ich oberie o schopnosť robiť úplné bežné veci. Preto sa väčšina ľudí po cievnej mozgovej príhode utiahne do seba, strácajú záujem o spoločnosť, nebaví ich ďalší život. Kým obmedzenia v pohybe sú na prvý pohľad pri tejto diagnóze zrejmé a viditeľné, problémy so psychikou sú skryté. Pritom podľa odborníkov práve so psychickými problémami bojujú títo pacienti najviac. Cítia podráždenie, nervozitu, zlosť, hnev, nechuť žiť… 
Prežívajú mix pocitov, ktoré signalizujú duševnú nepohodu. Sú nervózni a cítia sa smutní, či už nemajú nikoho blízkeho, kto by sa o nich staral, alebo naopak, sú presvedčení, že sú svojmu okoliu na ťarchu. Akoby sa nemali z čoho radovať. Prevláda u nich teda pocit smútku, hnevu a pochybnosti o tom, či sa vôbec oplatí žiť. Tieto zmeny v prežívaní chorých sú síce pochopiteľné, ale neznamená to, že by s tým nemali nič robiť. Zásadná je pomoc psychológa. „Pri svojej práci sa často stretávam s tým, že pacienti zažívajú depresiu, úzkosť, strach a chýba im motivácia,“ hovorí Mgr. Annamária Szevecsek, psychologička Špecializovanej nemocnice FBLR Vitalita, n. o., Lehnice, jedinej špecializovanej nemocnice na Slovensku pre pacientov po náhlej cievnej mozgovej príhode, kde na jednom mieste dostávajú pomoc všetkých odborníkov potrebných na návrat do života. Podľa nej je dôležité identifikovať a spracovať emócie a ponúknuť pacientom nástroje na zvládanie stresu. „Snažím sa pacientom poskytnúť podporu pri spracovaní traumatických udalostí, pomôcť nájsť motiváciu na pokračovanie v rehabilitácii a dodržiavanie odporúčaní týkajúcich sa liečby a cvičení. Motivačná podpora je podľa mňa kľúčovým faktorom pri dosahovaní úspechu v neurorehabilitácii,“ vysvetľuje psychologička z Vitality.
Drobné úspechy
Najmä blízki vedia, že nie je ľahké sa o nevrlého pacienta v zlej nálade starať. Je náročné motivovať ho k tomu, aby cvičil a robil mnoho ďalších úkonov, ktoré sú pre neho náročné. „Motivovanie apatických a deprimovaných pacientov na spoluprácu je niekedy naozaj ťažké,“ potvrdzuje aj hlavná fyzioterapeutka neurorehabilitačného zariadenia Levita Lehnice Bc. Anita Hrdlovics. Podľa jej skúseností je to však možné. „Osvedčilo sa mi stanovenie dosiahnuteľných cieľov, pri ktorých pacient postrehne aj menšie pokroky. Často práve úspech býva kľúčom k adekvátnej spolupráci.“ Rodinným príslušníkom pacientov po cievnej mozgovej príhode odporúča motivovať chorého drobnými, na prvý pohľad možno bezvýznamnými pokrokmi. V skutočnosti totiž bezvýznamné nie sú. Akýkoľvek pokrok, aj ten najmenší, je podľa nej totiž vždy pokrok. Samozrejme, nielen pre pacienta, ale aj pre jeho blízkych je náročné pochopiť, že veľkým úspechom a motivačným momentom je napríklad aj znovunadobudnutie schopnosti prehĺtať sliny – voľakedy taká samozrejmá vec, dnes výzva hodná Sizyfosa. „Ochorenia znižujúce sebestačnosť pacientov sú obrovským zásahom do života pacienta a jeho rodiny. Náhla zmena zdravotného stavu a sociálneho statusu je totiž úder, ktorý si my zdraví len ťažko dokážeme predstaviť,“ hovorí zo svojich skúseností fyzioterapeutka. Za takýchto okolností je preto logicky ťažké uveriť, že zlepšenie celkovej situácie je možné. A že niekedy sa dokonca dejú zázraky. Ale naozaj sa dejú. „Len čo sa podarí prekonať prvotnú frustráciu a beznádej, začne sa nová životná etapa, ktorá bude plná nových životných situácií a výziev. Neváhajte sa obrátiť so žiadosťou o pomoc na odborníkov, ktorí vás dokážu správne usmerniť a poskytnúť nielen profesionálnu, ale aj emocionálnu podporu,“ uzatvára.
foto: archív, Unsplash
