Deti a veľkú rodinu chcela mať vždy. A ešte pekných pár rokov to mal byť len sen, lenže tehotenský test stredoškoláčky hovoril niečo iné. „Keď som zistila, že som tehotná, mala som len šestnásť a bola som druháčka na strednej,“ spomína Natálie Riegrová. Zvládne to už teraz?
Ona síce ešte drala školské lavice, ale on už ten moment, keď sa stal otcom, zažil. Bol skrátka dospelý a Natália… Keď sa objavila druhá čiarka na tehotenskom teste, musela dospieť v priebehu tých pár sekúnd, počas ktorých naň s priateľom šokovaní pozerali a hlavou im dookola behala jediná otázka: „Čo teraz?“ Odpoveď totiž chcela dospelé a zrelé rozhodnutie. Ale mohla si dovoliť byť nezrelá, keď sa zamilovala do muža staršieho o osemnásť rokov? „Deti som síce vždy chcela, ale vtedy som bola jednoducho v šoku a mala som strach. Nebola som si istá, či to dokážem. Vlastne sme na tom s priateľom boli rovnako. Prekvapení a vystrašení. Od prvej chvíle mi však hovoril, že ma nebude do ničoho tlačiť. Podporí každé moje rozhodnutie, nech bude akékoľvek…“ spomína Natálie na tie momenty. Pochybnosti striedal pocit zodpovednosť za dieťa, ktoré sa hlásilo na svet, strach zase láska. A všetko nespočítateľnekrát dookola. „Bála som sa najmä reakcie rodičov. Najviac asi toho, čo povie otec, ktorý to nakoniec paradoxne vzal lepšie ako mamka. Zo šoku si otvoril fľašu rumu, hoci inak vôbec nepije. To mamka to prijímala ťažko. Chcela, aby som študovala, a zhrozila sa, že skončím bez vzdelania…“ vracia sa o tri roky naspäť mladá žena. Ak na začiatku bola jedna otázka, tak na konci ich nad ňou viseli stovky. Pokazí si život? Skončí bez maturity? Dokáže sa o dieťa postarať? Z čoho budú žiť? Chce si ho vôbec nechať? Na všetky odpoveď nemala. Kto by mal? Ale pri tej poslednej si bola čím ďalej, tým istejšia… Áno, chce ho. Veľmi ho chce.
„Bála som sa reakcie rodičov. Najviac asi toho, čo povie otec, ktorý to nakoniec paradoxne vzal lepšie ako mamka.“
„Od chvíle, keď som sa definitívne rozhodla si malého nechať, som si už tehotenstvo užívala. A bolo to pre mňa doteraz jedno z najkrajších období života. Bola som pokojná, natešená a väčšinu času vyrovnaná. Celé ma to neskutočne posunulo dopredu. Život sa mi viac vyjasnil a bola som presvedčená o tom, že idem správnou cestou,“ hovorí dnes Natálie. Aj keď to, že sa rozhodla byť mamou, znamenalo, že musí zmeniť školu. „Tam, kde som študovala predtým, nebolo materstvo možné skĺbiť s dochádzaním. Absolvovala som teda vyrovnávacie skúšky na inú, kde som mohla študovať diaľkovo, a do školy som chodila len raz do týždňa. Vďaka tomu som štúdium nemusela prerušiť a mohla som plynulo pokračovať,“ prezrádza. Aj keď pripúšťa, že žiadny svet gombička to nebol. „Celé tehotenstvo som totiž trpela nevoľnosťami, dokonca som kvôli tomu musela byť raz aj hospitalizovaná. Našťastie, iné ťažkosti sa mi vyhli.“ Bojovať však musela. S predsudkami a klebetami, ktoré sa šírili zásadne poza jej chrbát. „Nikto mi nikdy nepovedal nič do očí,“ spomína. Najviac ju trápilo, že mnohí z tých, s ktorými sa poznali roky, ju zo dňa na deň nespoznávali. „Náhly nezáujem mojich ‚kamarátov‘, ktorí zrazu už kamarátmi neboli a viac sa mi neozvali, ma občas zamrzel. Ale snažila som sa z toho nerúcať,“ dodáva s tým, že vďaka materstvu, naopak, množstvo nových vzťahov získala. „A pár priateľov z minulých čias mi predsa len zostalo a tých si teraz o to viac vážim.“
Chcela som, aby sme boli kompletná rodina
„Našťastie v rámci zdravotnej starostlivosti som sa za celý čas nestretla s jediným predsudkom, všetci sa správali profesionálne. Samozrejme, čo si povedali za zatvorenými dverami, neviem, ale to bolo v podstate jedno,“ hovorí Natálie, ktorá o to viac stála o to, aby porodila ako vydatá žena. „Svadba bola pre mňa veľmi dôležitá. Chcela som, aby sme ešte pred narodením syna mali rovnaké priezvisko a boli sme kompletná rodina so všetkým, čo k tomu patrí,“ priznáva s tým, že v jej prípade to znamenalo nielen požičať si šaty a upiecť torty a koláče, ale najskôr požiadať súd, aby ju urobil predčasne plnoletou. „Našťastie, získať povolenie na sobáš nebolo vôbec komplikované, stačilo spísať a podať žiadosť na súd, ktorý nás na jej základe pozval na vypočutie. Musela som sa dostaviť ja, manžel a moji rodičia, pričom celý ten súdny proces trval približne tridsať minút. Rodičov sa pýtali, či s tým súhlasia, mňa, aký mám na to dôvod, či som pripravená a zvládnem sa starať o domácnosť,“ vymenúva Natálie otázky súdnych úradníkov. „Priznávam sa, že sa mi to zdalo trochu úsmevné, ako keby svadba mala ovplyvniť, či budem variť alebo nie. Ako by asi znel verdikt, keby som vtedy odpovedala, že nezvládnem…“ usmeje sa. Má totiž dôvod. „Povolenie sme dostali a svadbu sme stihli ešte dva mesiace pred pôrodom. Bola čarovná.“
„Chcela som, aby sme ešte pred narodením syna mali rovnaké priezvisko a boli sme kompletná rodina so všetkým, čo k tomu patrí.“
Neľutujem
V lete malému Lukáškovi u Riegrovcov piekli už tortu s dvoma sviečkami. Natálie sa vtedy na moment vrátila späť k tým dvom čiarkam na svete, ktorými sa hlásil na svet. Tak veľmi sa bála a pochybovala, ale… Zvládli to. Aj keď v čase, keď sa jej syn učil prvé kroky a slová, sa musela učiť s ním. Na maturitu. A vyzeralo to úplne inak, ako to prežíval zvyšok jej ročníka, ktorý pri tom neriešil vychádzajúce zúbky, plienky a nočné budenie. Napriek tomu Natálie tvrdí, že nič neľutuje. „Naopak, som skutočne vďačná za to, čo mám, ako môj život vyzerá dnes. Tým, že som bola nútená rýchlejšie dospieť, som si totiž uvedomila oveľa skôr veci, na ktoré by som prichádzala ďalších desať rokov. Vážim si rodinu, ktorú sme s manželom vybudovali. Náš domov aj všetkých najbližších, že sa s nami delia o radosť z nášho syna. A vážim si tiež samu seba za všetko, čo som zvládla a ďalej zvládam.“
Foto: archív N. R., Unsplash