Svetlá blikajú a zhasínajú. Zo zamknutej povaly sa jasne ozývajú kroky. Musia ich počuť všetci, ale manžel mladú ženu celý čas presviedča, že je to len v jej hlave, presne ako tie plynové svetlá. Nikto nič nezhasína. Všetko sa jej len zdá… opakuje jej dookola po tom, čo všetky obišiel a sám na nich stiahol plyn na minimum. Už teraz je presvedčená, že blázni, stačí vydržať a pripraví ju o rozum úplne, aby sa mohol zmocniť jej majetku… Toľko divadelná hra Gas Light, čiže Plynové lampy, z konca 30. rokov minulého storočia, ktorá dala názov psychologickej manipulácii človeka až do takej miery, že začne spochybňovať svoju príčetnosť a prestáva veriť vo svoju súdnosť… Presne o tom je kniha Gaslighting americkej terapeutky Amelie Kelley, ktorú do slovenčiny preložila Jana Juráňová.
Prekladom knihy Gaslighting – návod pre ženy, ako poznať manipuláciu… ste upozornili na silnú tému. Stretli ste sa s ňou v živote v nejakej forme aj sama, respektíve máte prehľad, do akej miery je u nás rozšírená?
Nie som terapeutka, takže nedisponujem nejakými štatistikami, ale ak aj nie priamo gaslighting, mnohé spôsoby manipulácie sa vyskytujú v najrôznejších vzťahoch – od rodinných a intímnych až po spoločenské. Práve preto je dobré ich rozpoznať – či už vo svojom, alebo v cudzom správaní – a naučiť sa na ne reagovať.
„Gaslighting hrozí v podstate v každom vzťahu, dokonca môžeme byť jeho aktívnymi nositeľkami.“
Hoci mu dala názov manipulácia v partnerskom vzťahu, je možné, že gaslighting prerástol aj do iných sfér spoločnosti vrátane pracovných vzťahov?
Mala som šťastie, že som veľkú časť života pracovala v mimovládnej organizácii a nemusela som sa do takej miery vyrovnávať so zaužívanými hierarchic kými vzťahmi na pracovisku. V prostredí, ktoré je viac „zošraubované“ hierarchiou, je to pre tých a tie, ktoré sa s takýmto správaním zhora musia vyrovnať, oveľa náročnejšie. Neznamená to však, že sa vyskytuje len tam. Hrozí v podstate v každom vzťahu, dokonca môžeme byť jeho aktívnymi nositeľkami.
Napriek tomu o tejto téme veľa literatúry nejestvuje. Hovorí sa u nás o gaslightingu, respektíve akejkoľvek manipulácii dosť vzhľadom na to, o aký vážny problém ide?
Venovalo sa tomu pár popularizačných článkov a vyšlo aj zopár publikácií. Navyše, dnes sa na podobné témy reaguje rýchlo vďaka sociálnym sieťam, prístupnosti jazykov aj rôznych „prekladačov“, takže kto chcel, informácie si našiel aj doteraz. Ale kniha je predsa len kniha – dáva do kontextu a súvislostí rôzne skutočnosti a táto konkrétna publikácia je vybavená skvelými kazuistikami aj metódami, ako rozpoznať manipulatívne správanie, a zároveň ako sa z traumy po takýchto skúsenostiach liečiť.
Nielen podľa v úvode opísanej situácie, ale aj mnohých, ktoré sa spomínajú v knihe, ide o také viditeľné manipulovanie, že je až nepochopiteľné, že to obeť nevníma…
Tak ako žena žijúca v násilnom vzťahu si nemusí hneď uvedomiť, že sa dostala do cyklu násilia a že jej život sa odohráva v bludnom kruhu, ktorý nie je ľahké preťať, lebo páchateľ sa rozhodne nemieni konfrontovať s verejnou mienkou, tak ani osoba žijúca v manipulatívnom vzťahu nemusí nutne hneď všetko pochopiť a dokázať riešiť. Treba brať do úvahy, že manipulovať môže nielen partner, ale aj matka alebo otec svoju dcéru alebo syna a nie je jednoduché preťať takýto vzťah. Rovnako môže dospelý potomok manipulovať svojím starnúcim rodičom, pričom môže ísť o finančnú, vzťahovú či akúkoľvek závislosť, z ktorej manipulátor či manipulátorka ťaží a zneužíva ju. Obviňovať človeka, ktorý zápasí s ťažkou situáciou, je ľahké, lebo zvonku sa nám to môže všetko javiť ako jasné a bezproblémové, ale…
Ako hovoríte, manipulátorom aj manipulovaným môže byť naozaj ktokoľvek, napriek tomu aj autorka, ktorá je dlhoročnou terapeutkou, v knihe upozorňuje, že obeťami sú väčšinou ženy. Prečo?
Tak ako v prípade násilia páchaného na ženách a deťoch, respektíve na starších osobách, aj tu ide o zneužitie moci. Nemusí to byť nutne moc fyzická, aj keď často je. Keďže patriarchát nikam neodišiel, len sa „rebrandoval“ a všelijako „klame telom“, je jasné, kto má v spoločnosti väčšiu moc a komu ľudia viac veria. Stačí si spomenúť na medializované prípady násilia, ktoré na Slovensku jednotlivé ženy neprežili, a akú rolu v nich zohrala polícia – nedostatočné školenie jej príslušníkov, ale aj zneužívanie moci cez kamarátov a podobne. Pri sofistikovanejšej forme násilia, teda rôznych manipulatívnych metódach vrátane gaslightingu platí to isté. Napokon aj v spomínanej hre, ktorá dala názov tomuto typu manipulácie, je páchateľom muž a obeťou žena.
Platí na každého, alebo sú typy, ktoré sú odolnejšie, či už medzi mužmi, alebo ženami?
Určite sú niektoré osoby – vzhľadom na svoju výchovu, sociálne prostredie, rôzne zážitky, ktoré ich robia zraniteľnejšími – náchylnejšie na takýto typ manipulácie. Ale to, že mal niekto šťastie na rodinu, prístup rodičov, školu, okolie, sociálne prostredie, neznamená, že má právo kritizovať tých, čo také šťastie nemali a ľahšie sa stávajú obeťami rôznych nekalých prístupov. Navyše, v princípe si myslím, že nikto nie je v tomto ohľade nezraniteľný.
Má šancu obeť precitnúť?
Vždy je šanca a práve táto kniha tie šance rozši ruje tým, že dáva návod všetkým, ako gaslighting rozpoznať, ak nie u seba, tak vo svojom okolí. Zároveň však treba povedať, že tak ako pri násilí páchanom na ženách či na deťoch, nemá význam ísť s bubnom na zajace, ak nechceme viac ublížiť ako pomôcť.
V súvislosti so situáciou žien ako takých u nás ste pred takmer desiatimi rokmi v jednom rozhovore skonštatovali, že sú v našej kultúre v istom zmysle druhoradé občianky. Platí to podľa vás stále?
Zdanlivo oveľa menej ako pred desiatimi rokmi, ale platí. Odvtedy sme prešli skúsenosťou s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Môžeme sa síce skusmo pozrieť na rôzne oblasti života, ale po jej skúsenostiach nemá zmysel si niečo nahovárať. Brutalite útokov, akým musela čeliť, sa len tak niečo nevyrovná. Iste, dnes už viac mužov zostáva na rodičovskej dovolenke, mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, ale oblasti, ktoré sú platovo, a teda aj statusovo poddimenzované, zostávajú prefeminizované. Naopak, v oblasti literatúry, kde sa pohybujem, už neplatí, že ak sú vo finále prestížnej ceny štyri ženy, kritici to komentujú ako nepatričné, čo sa ešte pred tými desiatimi rokmi dialo. Víťazkami sú v súčasnosti častejšie alebo rovnako často ženy ako muži. V oblasti umenia sa vo všeobecnosti do popredia dostávajú najmä mladšie ženy. Veľa zmenilo hnutie MeToo, ale treba povedať, že nám – Slovensku – nastavilo zrkadlo v zmysle, že v malej krajine sú jeho nástroje prakticky nepoužiteľné. Obrátili by sa práve proti ženám. A pokračovať by sa dalo ešte dlho…
To je dôvod, pre ktorý sa hlásite k feminizmu? V čom je dodnes potrebný? Mnohokrát sa totiž objavujú názory, že dnes už stratil zmysel – ženy majú volebné právo, možnosť vzdelania, kariéry, uplatnenia, tak načo…? Tak načo?
Mne feministické spôsoby reflexie vždy pomáhali nadobudnúť zdravý vzťah k prirodzeným aj umelým autoritám a vyrovnať sa so stereotypnými očakávaniami. A na tom sa nič nezmenilo. Pomáhalo mi to v mladosti, v strednom veku a pomáha mi to aj po šesťdesiatke. Vždy je totiž v spoločnosti čo reflektovať. Spoločnosť v rôznych desaťročiach mala a má rôzne problémy a výzvy. Ani dnes rozhodne nemôžeme povedať, že je to lepšie, než to bolo, aj keď porušovanie práv žien nie je u nás na úrovni Iránu a podobných krajín, ale to neznamená, že sa máme tešiť. Ani pracujúci sa netešia z toho, že nemajú pracovné a životné podmienky ako v 19. storočí.
Máte pocit, že sa zmenilo aspoň vnímanie feministiek? Ženy, ktoré sa takto označovali, boli dlhodobo vnímané ako tie, ktoré nemajú, nechcú či nedokážu mať vzťah a sú proti mužom…
Už dávno sa nezaoberám tým, ako je vnímaná „feministka“ zvonku, pretože to nevypovedá nič o feminizmoch, feministkách, ale o tom, kto hodnotí. Napokon ženy, ktoré sa venujú rodovým otázkam, sú také rozmanité už aj na Slovensku, že sa nikomu nemôže podariť napchať ich do jedného beztvarého vreca. Prestala som sa tým zaoberať už v 90. rokoch, keď v tomto smere do veľkej miery zlyhali a sklamali intelektuálne mužské elity na Slovensku, ale aj v Česku a napríklad aj v Poľsku. Našťastie, generačne sa to zmenilo k lepšiemu. Ale ako povedala Irena Brežná, slovensko-švajčiarska spisovateľka – s mužmi, ktorí sú sexistickí, mačistickí a podobne, je ťažké mať akýkoľvek vzťah – pracovný, priateľský, nedajbože ešte niečo viac.
Čo cíti obeť gaslightingu?
- je zmätená a neustále spochybňuje samu seba, má pocit, že jej asi „šibe“,
- prestala dôverovať sebe aj iným,
- je pre ňu náročné robiť aj jednoduché rozhodnutia,
- často sa pýta samej seba, či nie je precitlivená,
- prestáva mať chuť stretávať sa s ľuďmi,
- stále sa manipulátorovi za niečo ospravedlňuje a zároveň ospravedlňuje jeho správanie pred inými,
- cíti sa bezmocne, bez chuti do života, nekompetentne alebo bezcenne.
Zdroj: www.zaseba.sk
FOTO: ARCHÍV J. J. A Unsplash
