Mohlo by sa zdať, že je to rovnaké: svadba, manželstvo, spoločný život, spoločné radosti a spoločné starosti. Podľa psychológov sa však od seba prvé a druhé manželstvá v rôznych ohľadoch veľmi výrazne líšia. Už pred mnohými stáročiami Herakleitos tvrdil: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“
Prvýkrát to nevyšlo.
To sa podľa štatistík v súčasnosti stáva približne polovici párov, ktoré sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Možno sa k sebe partneri nehodili a nestihli to zistiť včas. Alebo stihli, ale rozhodli sa zostať spolu v nádeji, že sa ten druhý zmení. To sa však nestalo. Možno neboli na manželstvo ešte pripravení. Spoločný život ich prekvapil, nedokázali robiť kompromisy, nezvládali riešiť krízy, a tak im nezostalo nič iné ako rozvod. Možno ich to spolu prestalo baviť, odcudzili sa a nevedeli k sebe nájsť cestu späť. Alebo si jednoducho manželstvo predstavovali inak… Do druhého zväzku vstupujú partneri s pocitom, že sú poučenejší a skúsenejší a s presvedčením, že nebudú robiť rovnaké chyby ako v predošlom prípade. Aká je šanca na úspech?
Veľké sny a množstvo plánov
Do prvých manželstiev vchádzame podľa psychológov s veľkými snami, utopickými ideálmi a s množstvom plánov. Máme určitú predstavu ideálneho manželstva, ktorá môže byť v niektorých prípadoch (a to najmä u žien) silne romanticky skreslená, a túto predstavu sa snažíme zo všetkých síl napĺňať. Každú odchýlku považujú mnohí z partnerov za zlyhanie – či už vlastné, alebo partnera. Málokedy sú si ochotní pripustiť, že by mohla byť zlá samotná predstava ideálneho manželstva. Americká psychologička a sociologička Virginia Satir, zakladateľka rodinnej terapie a autorka dnes už slávneho diela „Kniha o rodine“, hovorí, že pre prvé manželstvo je typické lipnutie na predstave ideálu, čo partnerov brzdí v úsilí hľadať spoločnú reč a spoločne svoj vzťah budovať. Inak povedané – v snahe naplniť svoj ideál zabudneme na to, že aj náš partner má určité predstavy a potreby, a to sa nakoniec môže stať vzťahu osudným. Túžba po dokonalom vzťahu vedie k tomu, že sa vzťah namiesto zlepšovania začne zhoršovať, až sa rozpadne. Do druhých manželstiev podľa Virginie Satir ľudia už s takými veľkými ideálmi nevstupujú, čo by mala byť ich výhoda. Ľudia, ktorí uzatvárajú druhé manželstvá, sú starší, ako keď vstupovali do prvého zväzku, držia sa trochu viac pri zemi a menej lietajú v oblakoch, takže pády nie sú také bolestivé. Na druhej strane však druhé manželstvá negatívne ovplyvňuje množstvo takzvaných rušivých vplyvov, s ktorými býva veľmi náročné sa vyrovnať a na ktoré druhé manželstvá často doplácajú.
Rušivé vplyvy
Týchto rušivých vplyvov je podľa psychológov veľa, viac, než koľko ich zasahuje do prvých manželstiev, a je teda viac aj príčin, ktoré môžu viesť k rozpadom týchto zväzkov. Podľa štatistickej ročenky z roku 2005 druhé manželstvá uzatvárajú najčastejšie ľudia vo veku okolo tridsiateho piateho roku a v priemere päť rokov po rozvode, čo je čas, za ktorý sú ľudia schopní aspoň čiastočne sa vyrovnať s rozpadom prvého manželstva. Zatiaľ čo prvé manželstvá sa v priemere rozvádzajú približne po desiatich rokoch, v druhých manželstvách k rozvodu dochádza o dva roky skôr, teda po necelých ôsmich rokoch. Druhé manželstvá sa rozpadajú o niečo častejšie ako prvé – vydrží iba necelá polovica. Z toho vyplýva, že ani skúsenosti, s ktorými do ďalšieho zväzku vstupujeme, nie sú zárukou, že nám manželstvo vydrží. Partneri musia riešiť bežné nezhody v každodennom živote, čo majú prvé a druhé manželstvá spoločné (rovnako ako akékoľvek iné partnerské vzťahy), ale zároveň je tu ich minulosť v podobe predchádzajúceho zväzku, ktorý sa stále pripomína. Aj ľudia vstupujúci do prvého manželstva majú nejakú minulosť, s niekým chodili, potom sa s ním rozišli… Vplyv neformálnych vzťahov však nebýva taký silný, ak nejde o vzťahy dlhodobé, keď spolu partneri spoločne žili či dokonca vychovávali deti. Vplyv prvých manželstiev na ďalšie vzťahy je zásadný. Prvé manželstvo je pre to druhé úplne najväčším rušivým vplyvom.
Tiene minulosti
Rušivé vplyvy väčšinou súvisia so vzťahom k pôvodnej, teraz už rozpadnutej rodine, ku ktorej obaja partneri (ak sú teda obaja partneri rozvedení) majú isté záväzky a ktorú ani pri najlepšej vôli nemôžu úplne vymazať zo svojho života. Bezdetní partneri sa s rozpadom prvého manželstva vyrovnávajú lepšie a rušivé vplyvy sú potom menšie, ale ak má aspoň jeden z partnerov deti, bývalý manžel či bývalá manželka budú určitým spôsobom v novom manželstve neustále prítomní a manžel či manželka so záväzkami nebudú podľa psychológov nikdy bezvýhradne patriť novej rodine. Hoci to noví manželia dopredu vedia a je im teda jasné, že komunikácia s pôvodnou rodinou svojou i partnerovou je nevyhnutná, v praxi to potom často nefunguje, čo sa na vzťahoch musí nevyhnutne prejaviť. Virginia Satir v „Knihe o rodine“ píše, že každý, kto bol raz súčasťou nejakej rodiny, ju ovplyvňuje aj vtedy, keď už jej súčasťou nie je. Dokonca aj v prípade, že sa bývalí manželia vyrovnali s rozpadom svojho vzťahu, do ďalšej rodiny aspoň minimálne zasahujú. Ak sa s rozpadom vzťahu nevyrovnali, potom druhé manželstvo nemá skoro žiadnu šancu na úspech. Človek, ktorý uzavrel druhé manželstvo, sa môže cítiť neistý a dezorientovaný, nedokáže sa v novom vzťahu otvoriť, reaguje občasným stiahnutím do seba a novému partnerovi tak neposkytuje jasné signály, čo vedie k tomu, že nový partner sa môže cítiť nemilovaný a v pozícii toho druhého, ktorý je len náhradou za partnerovu bývalú lásku. Podľa výskumov ešte šesť rokov po rozvode reaguje na kontakt s bývalým manželom celých štyridsať percent ľudí nepríjemnými pocitmi, napätím, zlosťou či ľútosťou a smútkom. Medzi štvrtinou bývalých manželov zasa pretrvávajú konflikty, ktoré sa odrážajú do nového vzťahu. Psychologička Marie Vágnerová v knihe Vývojová psychológia II. uvádza: „Problémy, ktoré zaťažovali predošlý vzťah a viedli k rozchodu s bývalým manželským partnerom, ovplyvnia aj prístup k ďalšiemu partnerovi. Rozvedeným ľuďom slúži skúsenosť s prvým manželstvom ako referenčné kritérium. Nový partner je hodnotený podľa schémy, základom ktorej boli vlastnosti a správanie jeho predchodcu. V rôznej miere sa s ním porovnáva a musí sa s touto skutočnosťou vyrovnať. Vlastnosti a prejavy správania, ktoré boli v prvom manželstve zdrojom konfliktov, predstavujú aj naďalej citlivú oblasť. Rozvedený človek máva v tejto oblasti zníženú toleranciu a reaguje na podobné podnety často až akcentovaným spôsobom. Považuje za dôležité, aby jeho nový partner také vlastnosti nemal.“
Tri roky a dosť
„Keď som sa vydávala prvýkrát, mala som veľké sny a množstvo plánov,“ opisuje svoje skúsenosti s dvoma manželstvami tridsaťosemročná Petra. „Keď som sa vydávala druhýkrát, nemala som veľké sny a plány som zredukovala na desatinu. Pristupovala som k manželstvu viac rozumovo, dopredu som si všetko poriadne premyslela a pripravovala sa na rôzne alternatívy, ktoré by mohli nastať. No napriek tomu ma výsledok prekvapil a ja som nevedela, čo mám robiť.“ Petra má z prvého manželstva dve deti, a keď sa vydávala druhýkrát, mali šesť a päť rokov. S prvým manželom sa pokúsila rozísť čo najpokojnejšie, aby netrpeli deti, ale jej snaha už nepomohla, keď mu oznámila, že sa bude znova vydávať. „Vôbec sa s tým nemohol vyrovnať a po troch rokoch od rozvodu mi začal robiť žiarlivé scény. Povedal, že nedovolí, aby jeho deti vychovával nejaký cudzí chlap. Na moje námietky, že nechcem zostať sama, reagoval slovami: ‚Tak dobre, vydaj sa, ale deti budú bývať so mnou.‘ Nakoniec nepožiadal o ich zverenie do vlastnej starostlivosti, ale vynútil si, že si po ne bude chodiť častejšie a bude s nimi tráviť viac času. To som nemohla odmietnuť, veď je to ich otec a pripadalo mi správne, aby s ním boli, čím viac sa to bude dať. Pretože si po ne chodil k nám domov a vždy so mnou chcel riešiť výchovné postupy a podobne, môj druhý manžel začal postupom času strácať trpezlivosť a žiadal ma, aby som to vyriešila inak. Môjho bývalého muža vraj vo svojom dome nechce. Aby toho nebolo málo, moje deti sa neznášali s jeho deťmi, jeho bývalá žena sa na moje deti sťažovala, že ich deti učia samé hlúposti a moja svokra z prvého manželstva mi telefonovala, aby mi v dobrej viere poradila s výchovou. Po troch rokoch sme sa s druhým manželom už iba zo všetkého obviňovali. On mi vyčítal, že sa nedokážem odstrihnúť od bývalého muža, ja som sa na neho hnevala, že svoje deti viditeľne uprednostňuje. Keď sa moje deti začali báť doma povedať, ako sa mali u otca, pretože môj druhý manžel to vždy okomentoval nepríjemnou poznámkou, ktorá im ubližovala, povedala som si dosť. Momentálne som s deťmi sama a premýšľam, či má vôbec zmysel začínať ďalší vzťah.“
Nevítaní votrelci
Sú to práve deti, ktoré spolu s expartnermi zásadne ovplyvňujú ďalšie vzťahy svojich rodičov. Pre deti je rozvod traumatickou záležitosťou, s ktorou sa ťažko vyrovnávajú. Čím sú mladšie, tým menej rozumejú tomu, čo sa medzi rodičmi deje, a ak im to nikto nedokáže vysvetliť, prípadne sa o to ani nepokúsi, neostáva im nič iné, ako sa s novou situáciou vyrovnať po svojom. Virginia Satir hovorí: „Manželský vzťah funguje ako os, okolo ktorej sa formujú všetky ostatné vzťahy v rodine. Partneri sú ‚architektmi‘ rodiny. Dysfunkčný partnerský vzťah produkuje dysfunkčné vzorce rodičovského správania.“ Ďalej uvádza, že ak sa manželstvo rodičov rozpadá, deti majú potrebu hľadať vinníka a toho väčšinou hľadajú mimo svoju rodinu. Noví partneri rodičov sú pre ne prinajmenšom spočiatku nevítanými votrelcami a cudzincami, ktorí ich chcú pripraviť o rodinu. Deti im kladú za vinu rozvod rodičov a vylievajú si na nich svoju nespokojnosť. Tá sa niekedy môže premeniť v obojstrannú averziu alebo až v nenávisť, čo tiež ovplyvňuje vzťah partnerov a celkové rodinné pomery. Rovnako ako deti často nestoja o nových partnerov, tak ani títo noví partneri neprijímajú vždy cudzie deti s otvorenou náručou. Aj oni ich môžu považovať za votrelcov a môžu na nich žiarliť, najmä ak partner dáva najavo, že deti pre neho budú vždy na prvom mieste. Nová rodina je tak vystavená ťažkej skúške. Nielenže sa musia partneri naučiť žiť spolu, ale musia sa naučiť žiť aj s deťmi z predchádzajúcich vzťahov. Ak na jednej strane chýba dobrá vôľa, nie je možné túto úlohu úspešne zvládnuť.
Kompromisy nestačia
„Nová rodina zahrnuje veľké množstvo kombinácií rozmanitých rolí s často protichodnými nárokmi a potrebami,“ vysvetľuje Marie Vágnerová. „Všetky sa nedajú uspokojiť, a preto je nutné niektoré preferovať na úkor iných. Usporiadanie novej rodiny musí brať ohľad na potreby detí z predchádzajúcich manželstiev. Nedá sa podliehať ilúzii, že deti budú zdieľať pocity uspokojenia z nového vzťahu svojho rodiča. Partner ich matky či otca je cudzia osoba, ktorá zaujíma rolu ich biologického rodiča, a už preto sa im môže javiť negatívne alebo aspoň ambivalentne. Dieťa si tohto človeka samo nevybralo a v najlepšom prípade ho môže dodatočne akceptovať. Reakcie detí môžu pôsobiť destabilizačne a zvyšovať riziko rozpadu aj tohto partnerského vzťahu. Deti žijúce v doplnenej rodine môžu trpieť odchodom vlastného otca, obmedzením kontaktu či jeho symbolickou stratou (ak by bol vzájomný kontakt minimalizovaný či úplne redukovaný). Nový partner matky pre ne väčšinou nepredstavuje uspokojujúcu náhradu, ich vzťah k nemu sa pohybuje v rozmedzí od tolerancie až po vyhrotené odmietanie a nenávisť.“ Súdy u nás pri rozvode v úplnej väčšine prípadov zverujú deti ženám, a to má okrem iného za následok, že ženy a muži majú vo svojich druhých manželstvách navzájom rozdielne postavenie. Žena má svoje deti u seba a nový partner matky je v situácii, že vychováva cudzie deti, ale zároveň do ich výchovy nemôže príliš zasahovať, pretože mu to matka ani deti samotné nedovolia. Pretože jeho vlastné deti s nimi nežijú, ale chodia len na návštevu, druhá manželka ich ani zďaleka nemusí prijať v takej miere, v akej on musí prijať jej deti, ak má ich vzťah fungovať. Pretože si druhá žena k partnerovým deťom nevytvorí pevný vzťah, často jej prekáža, že nový partner chce svojim deťom odlúčenie nejako vynahradiť. Väčší záujem otca o vlastné deti ako o deti druhej manželky je podľa Marie Vágnerovej logický, ale partnerka ho pociťuje ako nedostatok lásky a prejav nezáujmu o novú rodinu a reaguje naň podráždene. Na jej správanie zasa reaguje podráždene nový manžel a partneri sa ocitajú v povestnom začarovanom kruhu. V prvom manželstve sa síce naučili robiť kompromisy a zahodili nereálne ideály, ale pre úspech druhých manželstiev to nestačí. Keď sú „v hre“ deti, je potrebné mať oveľa viac tolerancie a pochopenia ako v predchádzajúcom zväzku.
Hranice rodiny
Ešte v niečom sa líšia prvé a druhé manželstvá. Problémom druhých manželstiev sú totiž nejasné hranice a absencia výlučnosti, ktorá je pre partnerský vzťah veľmi dôležitá. Hranice druhej rodiny narúšajú spomínané bývalé vzťahy a nie je teda celkom jasné, kto vlastne patrí do najužšieho kruhu novej rodiny a kto nie. Druhá rodina tak nie je pevne zakotvená v takzvanej sociálnej sieti príbuzenských vzťahov. S novou svadbou síce získavajú obaja partneri aj nových príbuzných – svokry, svokrov, švagrov, švagriné a podobne, ale vôbec nie je isté, že širšia rodina prijme nového člena s otvorenou náručou. Ak mali rodičia s bývalým partnerom (partnerkou) svojho dieťaťa dobré vzťahy, nová nevesta (nový zať) pre nich môžu byť aj votrelcom. Okrem toho, dedkovia a babičky dajú vždy prednosť vlastným vnukom pred cudzími deťmi, a to ich bude navždy spojovať s bývalými partnermi svojich detí, čo tí súčasní môžu znášať veľmi neradi a zle. Virginia Satir radí, aby do druhých manželstiev ľudia nevstupovali s príliš veľkými očakávaniami a predovšetkým s príliš veľkými nárokmi na partnera. Druhé manželstvá môžu fungovať len vtedy, keď sa zmierime s partnerovou minulosťou a nebudeme od neho vyžadovať, aby nás uprednostnil pred svojimi deťmi.
