Marcella Molnárová

Keď sme pred rokmi robili spolu prvý rozhovor, ani mi nenapadlo, že by si mohla zapamätať začínajúce novinárske ucho. Ale odvtedy sa nikdy nestalo, keď sme sa objavili v rovnakej spoločnosti, že by sme sa nepozdravili. A čím dlhšie ju poznám, tým viac si uvedomujem, že jej životom žiadny človek neprejde len tak. Dokonca ani na koncertoch nie je tou hore na vysvietenom pódiu, kým jej poslucháčov zahaľuje dole v hľadisku tma. Akoby spievala, komunikovala a vnímala každého osobitne. Taká je aj v rozhovoroch – tak ako človek o ňu sa totiž speváčka Marcella Molnárová zaujíma o neho. Život berie ako učiteľa, ktorý ju učí každým prežitým dňom, stretnutím, radosťou aj trápením. Zrejme aj preto zvláda viac, ako by človek povedal.

Kedykoľvek rozprávate o svojich rodičoch alebo o detstve, až cítiť, ako sa snažíte nájsť tie najkrajšie slová, ktoré slovenčina má. Keby som vás nepozna­la, v živote by mi nenapadlo, že ste sa im nenarodili a ste adoptovaná.

Aj ja to cítim tak, že som do tejto rodiny patrila odjak-živa. V tom obrovskom nešťastí, ako som sa na sve­te ocitla, totiž prišlo jedno velikánske šťastie v dvoch nádherných láskavých ľuďoch, ktorí brali ako svoje poslanie dať nám rodinu a domov.

Kedy ste sa dozvedeli, že si vás priniesli ako šesťme­sačnú z dojčenského ústavu, respektíve povedali vám to vôbec?

Boli to veľmi inteligentní a vnímaví ľudia, ktorí v tom­to počúvali odborníkov, a tí im radili, že deťom treba povedať pravdu, a to čo najskôr, ako to dokážu pocho­piť. Aby sa nestalo, že si to vypočujú od cudzích ľudí a nebudú na to pripravené. To totiž dieťaťu môže ublí­žiť, uteká z domu, má pocit, že nikam nepatrí. Pred tým ma chceli ochrániť.

Myslím, že sa im to podarilo. V jednom z rozhovo­rov ste totiž povedali, že vy by ste nikdy nemenili.

Okrem toho, že naši boli výnimoční, som mala výhodu aj v tom, že ešte predtým, než si ako šesťmesačnú pri­niesli mňa, si zobrali z domova môjho o štyri roky star­šieho brata Tonka, pre ktorého to už bol domov. Tak-že mne už pripadalo úplne prirodzené, že tam patrím.

Nikdy ste si nekládli ani také tie detské otázky, pre­čo nie ste ich? Prečo ste sa narodili niekomu inému?

Ale áno. Často som sa mamičky pýtala, prečo som sa nemohla narodiť v jej brušku. A pamätám si, ako ma vždy postavila pred zrkadlo v spálni, kde mala takú peknú toaletku, a vysvetľovala mi, pozri – ja som níz­ka a mám viac kíl, a ty chceš byť chudá. Keby si sa na­rodila mne, tak by si bola ako ja. Chcela by si to tak? A ja som jej odpovedala, že radšej chcem byť štíhla. A ona na to – no vidíš, takto máš aj mňa, aj si štíhla. Všetko je presne tak, ako má byť.

Ako to vnímal brat? Hovorili ste spolu o biologic­kých rodičoch, o rodine, kde ste prišli na svet?

Nikdy sa o tom so mnou nechcel rozprávať. A ja som to rešpektovala. Teraz už máme svoj vek, už sme zre­lí, občas sa vrátime k detstvu a hovoríme si, ako bolo fajn, že sme na to boli dvaja. Chápali sme sa, vedeli, sme, čo ten druhý prežíval… On sa však dodnes rad­šej pozerá dopredu ako na to, čo bolo.

V tomto ste jeho opak?

To netvrdím. Len som presvedčená, že nepoznať svoju minulosť je ako nepoznať samého seba. Keď sa vám rúca dom alebo sa na ňom niečo pokazí, ťaž­ko ho opravíte, ak neviete, aké má základy a na čom stojí.

Takže ste potrebovali vedieť, komu ste sa narodili.

Vedela som, ako biologická mama vyzerala, ale nikdy som po nej nepátrala, hoci mi naši povedali, že keď budem chcieť, pomôžu mi s tým, zariadia to. Ale ja som ich nepotrebovala nájsť. Naši boli dokonalí, za nič by som ich nevymenila. Nemala som teda dôvod riešiť, ako by mi bolo s biologickými rodičmi.

Nikdy ste sa o nich teda nič nedozvedeli?

Ale áno. A nič biologickej mamičke nevyčítam. Mala svoj zložitý osud a prežila veci, o ktorých nechcem hovoriť. Bola som aj na jej pohrebe, ale necítila som takú bolesť, ako som vedela, že budem cítiť raz za našimi. Pre mňa boli rodičmi oni. V každom ohľade. Genetika je síce dôležitá, ale ja verím na epigenetiku, teda na to, že oveľa viac vás ovplyvní to, čím žijete každý deň, a mám pocit, že s našimi som sa prepojila až tak, že mentalitou som naozaj ich.

Maminka teda mala pravdu – všetko bolo tak, ako malo byť?

Stopercentne. Moje detstvo bolo nádherné. Lepšie, než by som si dokázala sama vymyslieť.

Platilo to aj potom? Nezmenilo vaše vzťahy ani do­spievanie?

Nie. Kedykoľvek som sama cítila, že som sa neroz­hodla dobre alebo som vyslovene urobila chybu, vždy sa na mňa len pozrela – chceš sa o tom rozprá­vať? A zo mňa okamžite všetko, čo som mala na srdci, vyletelo von. Vedela som, že ma pochopí. Nikdy ma ani nepoučovala. Povedala mi svoj názor a ja som ve­dela, že má pravdu. Koľkokrát si dnes hovorím, keby som ju tu mala, nikdy by som takú a takú hlúposť neurobila. Dodnes sa mi o nej sníva alebo sa s ňou v duchu rozprávam: „Mami, ty by si to určite spravi­la lepšie! Mala som sa s tebou poradiť…“ Vedela totiž výborne hospodáriť, ohromne narábala s peniazmi. Nehovoriac o tom, že obaja aj s ockom nám vždy ve­deli úžasne poradiť. Niekedy im tam hore doslova do­hováram: „Keby ste mi len naznačili….“ Vlastne ich mám doteraz pri sebe.

O oboch ste prišli relatívne skoro, pričom maminka ochorela, ešte keď ste boli malá…

Prvý infarkt dostala, keď som mala šesť rokov, a ne­skôr bojovala aj s rakovinou. Zomrela, keď som mala dvadsaťosem. Neviem, či si viete predstaviť, aké je stratiť pre vás najlepšieho človeka na svete, niekoho, s kým si rozumiete aj bez slov. Mohlo medzi nami stáť aj dvesto ľudí, stačilo, že sme jedna na druhú vi­deli, a vedeli sme, čo si tá druhá myslí. Moja dcéra sa ma často na rodičov pýta, dokonca chcela, aby som ju pripravila na to, aby to, ak by sa mi niečo stalo, zvládla rovnako ako ja vtedy. Ale ja jej hovorím, že na to, že ti navždy odídu tí najdôležitejší ľudia zo života, sa pripraviť nedá. Bolo to veľmi náročné. Nakoniec som však dokázala byť vďačná aj za ten krátky úsek života, čo boli so mnou. Nesmierne za nich osudu ďakujem, lebo som ich dostala doslova ako dar. Ako školu na celý život, pevnú pôdu pod nohami… Boli pre mňa to najviac, čo som mohla dostať.

V tom čase ste už však boli vydatá za skvelého mu­zikanta a skladateľa Aliho Beladiča, ktorého ste si zobrali veľmi skoro po osemnástke. Ponáhľali ste sa so založením vlastnej rodiny práve preto, že ste sa celé detstvo báli o maminku a o to, že ak o ňu príde­te, stratíte rodinu, v ktorej ste vyrástli?

Nie. Aby sme sa hneď zobrali, ma presvedčil manžel. A ja som bola príliš mladá na to, aby som sa rozhodo­vala podľa seba. Bola som vo veku, keď som sa snaži­la skôr vyhovieť iným, byť tou milujúcou, všetko chá­pajúcou a ústretovou, čo, ako som sa dozvedela, keď som pred pár rokmi študovala sociálnu prácu, je pre osvojené deti typické. Nechcú sklamať. To bol aj môj prípad. Aj keď som si nebola celkom istá, nevedela som si predstaviť, že by som nepovedala áno. Veď to nejako zvládnem.

A zvládli ste? Alebo prišiel moment, keď ste v tých svadobných prípravách začali brzdiť?

Mne v tom vzťahu bolo dobre, len som to nebrala až tak vážne. Stále som si hovorila, že to bude fajn, a zra­zu mi došlo, že som vydatá. Na druhý deň po svadbe som sa sama seba začala pýtať – naozaj sa to stalo? Myslím, že až vtedy som sa trošku zľakla.

Ale nezutekali ste.

To nie je v mojej povahe. Som človek, ktorý si povie – keď si niečo začala, tak to dorob, vydrž a zvládni. Aj keď to bolo náročné.

A viem, že nielen preto, že ste boli na manželstvo mladá. Navyše ste museli počúvať, že ste doň šli kvôli kariére, kvôli ktorej ste dokonca odmietali deti.

Pritom nikto nevedel, ako to bolo. Manžel deti mať nemohol… O to viac som si povedala, že všetkým dokážem, aká naozaj som, a myslím, že som to svo­jím životom aj ukázala. Naozaj nikdy som nechcela ľahtikársky sedieť, hojdať nohami a profitovať zo ži­vota niekoho iného. Pritom mi to potom bolo trikrát ponúknuté starými rodičmi mojej dcéry. Volali ma – poď k nám žiť, tu ti bude veľmi dobre. A ja som to tri­krát odmietla. Myslím, že tomu doteraz nerozumejú. Ale ja jednoducho radšej pôjdem ťažšou cestou, zato tou svojou.

Vrátim sa ešte do minulosti. Boli ste napriek všetké­mu v tom manželstve šťastná?

Nejaký čas určite, ale postupne sa medzi nami začal čoraz viac prejavovať šestnásťročný vekový rozdiel. Ako hovoril môj otecko, strašne rýchlo som dospe­la. Vo veku, keď som mala začať rozťahovať krídla a užívať si slobodu, som si zobrala na seba náročný záväzok a povinnosti. Na druhej strane sme sa však výborne dopĺňali. Môj muž bol fantastický muzikant, akýkoľvek nástroj chytil do ruky, dokázal ho ovládať. U nás stále znel Rachmaninov, Chopin, Bachov kon­cert D-mol. Tie tóny som počula všade, aj po tom, čo zomrel…

To bola nakoniec ďalšia rana. Mali ste tridsaťšesť a už ste boli vdova. Ako na toto môže mať človek silu? Veď ja som sa plus-mínus v tom veku ešte len vydávala…

Neustále som opakovala, že takto sme sa nedohodli. Mali sme plány, práve som ho presvedčila, aby sme išli spolu do Spojených štátov, kde ma ako klavirista mal sprevádzať. Už mal hlavu plnú nápadov, čo všet­ko pre mňa napíše. A potom mi len hovorí, že je veľ­mi, veľmi vyčerpaný, že to už nestihne… Nechápala som – čo nestihneš? Z ničoho nič ho zradilo srdce. Pritom mal len päťdesiatdva rokov.

Život vás vtedy naozaj skúšal – v priebehu pár ro­kov ste totiž prišli o oboch rodičov, a hneď nato aj o manžela.

A vždy v tie najťažšie dni som mala vystúpenie, kto­ré sa nedalo odrieknuť. Keď mi zomrela mamička, musela som spievať, rovnako ako keď zomrel otec­ko, a potom aj môj manžel… Pritom som si nevedela predstaviť, ani ako otvorím ústa. Zároveň som však cítila, ako ma v tom všetci vždy podporovali, a aj vte­dy akoby som ich počula hovoriť: „Marcellka, spievaj, spievaj!“ Na jednej strane to bolo šialene ťažké, ale na druhej ma to zachraňovalo.

Akoby vám osud od narodenia všetko len bral? Ne­mali ste naň zlosť a chuť kričať, prečo vám to robí?

Keď zomrela maminka, doslova som ušla do Spoje­ných štátov a pamätám si, ako som sedela na brehu mora v Mexickom zálive a presne toto som sa pýtala – tak mi teraz, Bože, ak si tu, povedz, prečo sa mi to muselo stať. More ten večer doslova burácalo. A zra­zu zostalo ticho. Bičujúce ticho, až sa človeku zdalo, že bolo hlasnejšie ako to burácanie predtým. Na prvý pohľad mi nikto neodpovedal, ale ja som počula, ako mi Boh tým tichom hovorí, že sa musím stíšiť aj ja. Že ešte mnohokrát príde burácanie a obrovské duniace vlny, lebo život je taký, ale nakoniec sa vždy hladina vyrovná. Život totiž ide zakaždým ďalej a človek vždy nájde spôsob, ako sa postaviť znova na nohy.

Presne tak to aj bolo. Ďalej išiel aj ten váš život. Do­konca vám splnil aj to, čo už vyzeralo nesplniteľné – stali ste sa mamou.

Keď som dcéru čakala, stále som sa v duchu pýtala, aké bude mať oči, ústa, vlasy… Dvadsať rokov pred­tým, než sa narodila, sa mi totiž snívalo o dievčatku v červených šatočkách princesového strihu, ktoré po mne skákalo, jašilo sa a malo hnedé vlásky a hnedé oči. A presne to dievčatko zo sna sa mi narodilo. Do­konca jej babička kúpila presne také šatôčky. Až som si vtedy hovorila: Je toto vôbec možné? Obliekla jej ich raz na Vianoce, Sophie pobehovala po dome aj po vonku, s dedkom zdobili vianočný stromček a ja som sa na ňu nevedela vynadívať.

Síce vám vzťah s jej otcom nevydržal, ale rodič­mi, ktorí sa majú radi a rešpektujú sa, ste zostali dodnes, a to je zo Sophie už vysokoškoláčka. Dá sa povedať, že napriek všetkému žijete svoj sen?

Čo sa týka dcéry, oveľa viac, ako som dokázala snívať. Ale áno, mnohé sny sa mi splnili. Pamätám si, ako som ako malá sedela pred telkou, kde spieval Karel Gott, a hovorila som si, že raz tam chcem byť a spie­vať s ním. A naozaj sa to stalo. Ale v podstate vždy, keď som sa rozbehla, prišla strata, ktorá ma zastavi­la. Spadla som na dno a musela sa znovu vyhrabať. Po jednej vernisáži, kde som spievala, mi výtvarník Daniel Bidelnica daroval svoj obraz z názvom Uro­bos. Je to had, ktorý požiera sám seba, a potom sa zo seba znovu narodí. Často sa teraz naň doma pozerám a hovorím si – to som ja.

FOTO: ARCHÍV M. M.