Mentorka Marta Nedvěd:  Chémia sama osebe vzťah neudrží

Odmala bola naučená, že na lásku treba čakať. Lebo teraz na ňu nie je čas. Od mamy totiž počúvala stále dookola vety – teraz na teba nemám kapacitu, tvoje emócie sú na mňa až príliš… už som pre teba urobila toľko vecí, kvôli ktorým teraz nemôžem toto a tamto… „Bola som skrátka to ‚náročné, urevané dieťa‘, pretože keď som bola tá tichá, poslušná Martička, láska sa nejako vytratila. Tak som sa ju naučila vymáhať: odporom, hnevom, výbušnosťou,“ spomína mentorka Marta Nedvěd, ktorá si do života odniesla, že lásku dostane, len keď nebude „príliš“. Nielen voči mame, ale ani voči mužom…

 Kedy ste si uvedomili, že to, čo ste si priniesli z det­stva, nie je správne, a hlavne že to nefunguje?

Nebol to konkrétny moment. Niektoré uvedomenia neprichádzajú ako blesk z jasného neba. Skôr je to také pomalé rozodnievanie, najskôr len tušíte obrysy, potom detaily, a nakoniec vidíte celý obraz tak ostro, že sa až čudujete, ako ste ho mohli tak dlho prehlia­dať. Moje najväčšie rozodnenie sa začalo po narodení dcéry. Pôrod bol pre mňa viac než len fyzickou skúse­nosťou – bol to moment zásadnej transformácie, keď som sa prvýkrát naozaj zastavila a spýtala sa: Prečo vlastne tvorím vzťahy tak, ako ich tvorím? Prečo sa mi v partnerstvách opakujú rovnaké veci – bez ohľa­du na to, či sa ten muž volal Jozef, Tomáš alebo La­dislav? Vyrastala som v prostredí, ktoré nebolo práve učebnicou zdravých vzťahov, a už ako pätnásťročná som vedela: „Toto nechcem. Toto nie je môj príbeh.“ Videla som totiž okolo seba páry a rodiny, ktoré fun­govali inak – s nehou, rešpektom, hĺbkou. A sľúbila som si, že raz nájdem cestu k takému druhu lásky.

Predtým sa vám to nepodarilo?

Skôr som na ten sľub v behu života trochu pozabudla. Ale materstvo mi ho pripomenulo. Pomenovala som si to ako tému „prvej lásky môjho života“, nie v ro­mantickom zmysle, ale ako skúsenosť, ktorá sformo­vala moje vzťahové vzorce. Kto tou láskou bol? Aké správanie som od neho prijala ako normu? Čo som si vďaka tej skúsenosti začala myslieť o tom, čo si zaslú­žim? A potom som prišla na niečo ešte hlbšie. Mala som v sebe zakódovanú mapu, ktorá hovorila: Láska tu pre teba nie je dostupná hneď. Musíš na ňu čakať. A celé tie roky som si nevedomky vytvárala stratégie, ako to čakanie prežiť, ako si tú prázdnotu zaplniť vý­konom, úspechom, schvaľovaním od druhých. Keď som tú starú mapu začala prepisovať, stalo sa niečo fascinujúce. Zmenil sa typ mužov, ktorí mi do živo­ta prichádzali. Prehĺbil sa môj vzťah k sebe samej. A zrazu som pochopila, že čakať na lásku a byť pri­pravená lásku prijať sú dve úplne odlišné veci.

Takže to, aké máme vzťahy dnes, súvisí s tým, aké sme ich zažili ako deti?

Predstavte si, že ste malé dievčatko, napríklad päť­ročné, a sedíte v kuchyni. Rodičia varia večeru. A vy ich pozorujete. Ako spolu hovoria. Ako riešia, kto vynesie kôš. Ako reagujú, keď sa niečo nepodarí. Ako sa na seba pozerajú alebo nepozerajú. Ako sa dotýkajú alebo nedotýkajú. V tom veku ešte nemá­te filter. Nemáte psychologické vzdelanie, ktoré by vám povedalo: Aha, otec práve použil pasívnu agre­siu a mama reaguje stiahnutím – toto nie je zdravý vzorec! Jednoducho to prijímate. Nasávate to ako špongia. A z toho, čo vidíte, si vytvárate svoju prvú definíciu lásky. Takto sa žena správa k mužovi. Takto muž reaguje, keď je naštvaný. Takto vyzerá blízkosť. Takto sa riešia konflikty. Takto sa vyjadruje alebo ne­vyjadruje náklonnosť.

To je pravda. Neučíme sa z toho, čo nám rozprávajú, ale čo vidíme.

Detstvo nám tak dáva základné nastavenia. Je to ako operačný systém v počítači, na ktorom potom bežia všetky naše vzťahové programy. „Windows“ nášho srdca, ak chcete. A ten systém ovplyvňuje nielen to, ako sa správame v partnerstvách, ale hlavne, a to je kľúčové, aký máme vzťah samy k sebe. Pretože v tom istom období sa učíme aj niečo iné: či sme hodné lásky. Či sme dosť dobré. Či si zaslúžime pozornosť, starostlivosť, nežnosť…

Všetko závisí od rodičov, alebo sa na nás odráža aj to, ako sa k nám správali kamaráti, spolužiaci, par­tia…?

Neskôr nás formuje aj širšie okolie, pričom tu vstu­puje do hry niečo veľmi silné: potreba niekam patriť. Tú máme zakódovanú hlboko v sebe, v tej najstaršej časti mozgu. Naši predkovia žili v kmeňoch a byť vy­lúčený z kmeňa znamenalo smrť. Doslova. Sami ste neprežili. Ten softvér v nás beží dodnes, aj keď dnes „vylúčenie z kmeňa“ znamená maximálne byť nepo­zvaný na párty. Ale tá potreba patriť je taká silná, že sme ochotné sa prispôsobiť. Zmenšiť. Zmeniť. Nosiť oblečenie, ktoré nám nesedí. Smiať sa vtipom, ktoré nám nie sú smiešne. Predstierať, že nás bavia veci, ktoré nás nebavia. Len aby sme boli prijaté. Aby nás mali radi. Pritom to nie je slabosť. Len hlboko zako­renený mechanizmus prežitia. Akurát, že dnes už ne­žijeme v divočine, ale v open space kanceláriách a na sociálnych sieťach.

Vieme potom vôbec, čo chceme my samy, čo sa nám páči naozaj a čo nie?

To je presne tá zásadná vec – toto všetko nakoniec ovplyvňuje aj to, aký máme vzťah samy k sebe. Keď sa celý život prispôsobujeme, aby sme boli prijaté, tak vlastne samy sebe hovoríme: Ty taká, aká si, ne­stačíš. Musíš byť iná. Dobrá správa je, že operačné systémy sa dajú aktualizovať. Nie cez noc a bez práce ako počítače, ale dajú. Prvým krokom je uvedomiť si, aké programy v sebe máme. Pozrieť sa na to detstvo nie s obviňovaním rodičov, ale s porozumením: Aha, takto som sa to naučila. Toto bola moja škola lásky. A potom si vedome vybrať, ktoré programy si chce­me ponechať a ktoré je čas odinštalovať.

Cesta k tomuto uvedomeniu mala však aj vo vašom prípade pár zákrut. Pomerne skoro ste totiž zažili vyhorenie. Mala to na svedomí len práca?

Na prvý pohľad to vyzeralo ako klasické kariérne vyhorenie. Príliš veľa práce, príliš málo odpočinku a telo povedalo dosť. Príbeh, ktorý sa dnes opakuje v každom druhom článku o work-life balance. Keď som sa na to však pozrela hlbšie, zistila som, že to nikdy nie je len o práci. Chcela som byť skrátka dosť dobrá. A „dosť dobrá“ pre mňa znamenalo: dosť úspešná, dosť výkonná, dosť viditeľná, dosť zarába­júca. Čím viac, tým lepšie – ešte jeden projekt, ešte jedna zodpovednosť navyše, ešte jeden krok hore…

Čo vás takto hnalo?

Maminka mi celé detstvo hovorila, že som problémo­vá. Pýtala sa, prečo nemôžem byť ako sestra. Ona bola v jej očiach tá lepšia. A tak som verila, že keď budem dosť schopná a úspešná, bude mať moja staršia sestra dôvod konečne ma milovať. Bude ku mne vzhliadať, bude na mňa pyšná. Možno mi povie: Teda, Marta, to je úžasné, čo dokážeš! Znie to možno zvláštne – do­spelá žena, ktorá sa derie k úspechu, aby si získala lásku súrodenca… Ale presne tak to bolo. Jasné, bolo tam aj ego. Tá časť mňa, ktorá si chcela dokázať, že to zvládne. Poklepať sa na rameno a povedať: Vidíš? Aj napriek tým podmienkam, v ktorých si vyrástla, aj napriek všetkým pádom si dokázala byť úspešná. Tá potreba satisfakcie tam bola, to nepopieram. Ale to jadro, to hlboké prečo, bolo inde. Bolo o túžbe patriť niekam. Byť milovaná. Byť dosť.

Nakoniec, dosť! – povedal váš organizmus…

V istom zmysle to bol dar. Bolestivý, vyčerpávajúci dar, ktorý ma donútil zastaviť. Nie spomaliť, ale úplne zastaviť. A položiť si otázku, ktorej som sa dlho bála: Pre koho vlastne žijem tento život? Čie sny plním? Čie očakávania napĺňam? A odpoveď nebola príjemná. Ale bola pravdivá. A pravda, aj keď bolí, oslobodzuje.

Vtedy ste sa rozhodli vydať na púť do Santiaga de Compostela. Čo vás k tomu priviedlo?

Niekedy musíte prejsť stovky kilometrov, aby ste sa dostali tam, kde ste vždy mali byť – k sebe. O Santia­gu som snívala od šestnástich rokov. Bola som vtedy vo veľmi náročnom období svojho života, v takom, o ktorom sa nehovorí na rodinných oslavách, a vtedy sa mi do ruky dostala kniha Paula Coelha Alchymista. Prečítala som ju jedným dychom a niečo sa vo mne pohlo. Ten príbeh o ceste, o hľadaní vlastného pokla­du, o dôvere v proces. To vo mne zasialo semienko – a sľúbila som si, že sa raz na takú púť vydám. Ten sľub vo mne však opäť čakal niekoľko rokov.

Nakoniec prišiel ten čas práve vo chvíli vyhorenia?

Bolo to predovšetkým vo chvíli, keď som cítila, že musím ukončiť jednu kapitolu svojho života. Bola som v práci, ktorá ma priviedla k vyhoreniu. Bola som v identite ženy, ktorá si dokazovala hodnotu vý­konom. Ktorá verila, že lásku si musí zaslúžiť. Ktorá potláčala seba, aby vyhovela druhým. Ktorá hovorila áno, hoci si myslela nie. Ktorá sa zmenšovala, aby sa zmestila do očakávania ostatných. A potom tam bola ešte jedna vec. Možno tá najťažšia. Pokúšala som sa stať mamou a prešla som niekoľkými stratami. Sa­movoľnými potratmi. Tým druhom bolesti, o ktorom sa veľmi nehovorí, s ktorým zostávate sama, v tichu, a svet okolo beží ďalej, akoby sa nič nestalo. Išla som na tú púť aj s tým, že možno nikdy mamou nebudem. A potrebovala som prijať, že aj tak budem dosť. Dosť celistvá. Dosť hodnotná. Dosť žena. Takže som mala dva zámery. Rozlúčiť sa so starou identitou tej výko­novej, prispôsobivej, od uznania závislej ženy. A pri­jať sa ako plnohodnotná, aj keby materstvo nikdy neprišlo.

Nebol to príliš veľký náklad na niekoho, kto chvíľu predtým padol pod ťarchou povinností, ktorých si na seba bral čoraz viac a viac?

Bol. Stovky kilometrov. Deň za dňom. Pľuzgiere, bo­lesť, únava, ktorú som nepoznala. Prišli teda aj chvíle, keď som chcela prestať. Aj chvíľa absolútneho mieru, keď som išla a plakala, nie zo smútku, ale z úľavy. S každým krokom som odkladala kúsok tej starej identity. Akoby som vyzliekala vrstvy oblečenia, kto­ré mi nikdy nesedelo, ale nosila som ho, pretože som si myslela, že musím. Na konci cesty som sa rozlúčila v takej malej osobnej ceremónii so všetkým, čím som už nebola. A domov som sa vrátila prázdna, ale tým najkrajším spôsobom. Prázdna ako plátno, na ktoré môžete namaľovať čokoľvek. Mala som priestor. Mala som na čom stavať.

Odišla manažérka, ktorá pracovala dvadsaťpäť ho­dín denne, a mohla prísť mama…

Áno, stal sa malý zázrak. Mesiac po návrate som ote­hotnela. Dodnes verím, že to nebola náhoda. To hlbo­ké prijatie toho, že budem dosť aj bez dieťaťa, akoby otvorilo dvere tomu, aby dieťa prišlo. Moja dcéra je dnes mojou najväčšou učiteľkou. Tá cesta skrátka ne­bola o kilometroch. Nebola o Španielsku. Bola o tom rozlúčiť sa s tým, čo bolo. Až potom mohlo prísť to nové.

Takže ak to správne chápem, aby sme mohli milo­vať iných, musíme mať najskôr rady samy seba. Čo to však znamená prakticky?

Je pravda, že slovo „sebaláska“ dnes nájdete všade. Na hrnčekoch v darčekových obchodoch. V hashta­goch na instagrame. V motivačných citátoch na pla­gátoch v kaviarni. Znie to krásne, ale máte pravdu, otázka znie, čo to znamená v praxi. Čo to znamená, keď stojíte v kuchyni, deti plačú, práca volá, partner sa tvári, akoby ste mu niečo urobili, a vy máte pocit, že nezvládate absolútne nič? Ako máte v tej chvíli samu seba „milovať“? Pre mňa sa sebaláska začína pri jednej zásadnej veci: prestať hľadať potvrdenie svojej hodnoty u druhých ľudí. To je to, čo sa nám často deje. Nemilujeme samy seba vo všetkých svo­jich podobách, aj tých nepekných, aj tých, za ktoré sa hanbíme, aj tých, ktoré schovávame. A pretože tam potom máme dieru, potrebujeme, aby ju niekto zaplnil, aby nám tú lásku dával niekto zvonku. Potre­bujeme neustále uisťovanie: Si dosť dobrá. Si krásna. Si múdra. Si milovaná. A potom je tu problém. Nik­to z tých ľudí totiž nevie čítať naše myšlienky. Nikto z nich nevie presne, ako chceme byť milované, akým štýlom, akými slovami, v akých chvíľach. A tak nás nevyhnutne raz sklamú. Nie preto, že by boli zlí ľu­dia. Ale preto, že čakáme niečo, čo nám nikto iný nemôže dať.

Vy ste upozornili, že ženy podvedome túžia po muž­skej energii. Znamená to, že sú v nás stále „Popo­lušky“, ktoré túžia, aby si ich našiel princ na bie­lom koni? Alebo dnes už to chceme byť my, kto si vyberá, hľadá na zoznamkách, pozýva na rande či dokonca žiada o ruku?

Myslím, že v nás žije oboje. A nie je to rozpor – je to naša komplexnosť. Väčšina žien, ktoré za mnou pri­chádzajú, by vám povedala, že chce byť nezávislá. Že nepotrebujú muža. Že všetko zvládnu samy. A je to pravda – zvládnu. Sú silné, schopné, úspešné. Vy­budovali kariéry, vychovávajú deti, platia hypotéky. Ale keď sa rozprávame hlbšie, často zistíme, že tá prehnaná nezávislosť nie je vždy prejavom sily. Nie­kedy je to ochranný mechanizmus. Múr, ktorý sme postavili, aby sme sa chránili. Vznikol zo skúseností s mužmi, ktorí tú starostlivosť používali ako zbraň. Po takých skúsenostiach je úplne logické, že žena po­vie: Radšej byť sama. Alebo radšej 50 na 50. Radšej si urobím všetko po svojom, než aby som potom bola niekomu zaviazaná.

Znamená to, že mužom neveríme?

To je tá vec. Keď sa tých istých žien, tých, ktoré hovo­ria, že mužov nepotrebujú, spýtam: A keby si stretla muža, ktorý by sa o teba staral bez podmienok? Kto­rý by ti dal priestor byť silná aj zraniteľná? Ktorý by ťa podporoval, nie kontroloval? Ich oči sa rozžiaria. Pery sa málinko pozdvihnú a povedia: To by bolo krásne. Túžime však po mužskej energii, ktorá je oporou, nie väzením. Po partnerovi, ktorý vedie, ale netlačí. Ktorý chráni, ale neovláda. Ktorý je lojálny a oddaný. Ktorý nám dáva priestor byť tým, čím sme, vo všetkých našich náladách a podobách.

Nájdeme však takého, ak samy aktívne prevezme­me pri hľadaní v podstate jeho tradičnú úlohu?

Samozrejme, že môžeme byť aktívne. Zoznamky, so­ciálne siete, spoločné záujmy – to všetko sú legitímne cesty. Ja nie som zástankyňa toho sedieť doma a ča­kať, až mi princ na bielom koni zaklope na dvere. Môžeme si ísť naproti. Môžeme otvárať príležitosti. Ale – a to je to dôležité – keď chcem mať vedľa seba muža v silnej, zdravej mužskej energii, potrebujem vedieť, ako sa v tom procese správať – nemáme lo­viť, ale otvárať priestor. Čo to znamená? Napríklad si môžem založiť profil na zoznamke a hľadať tú ihlu v kope sena. Ale potrebujem vedieť, na čo sa pozerať. Ako si to filtrovať. Na čo sa pýtať na prvých rande. Pretože na prvom rande je mi nanič vedieť, či má radšej sviečkovú alebo guláš. Potrebujeme vedieť, na akých hodnotách stavia svoj život. Čo je preňho nao­zaj dôležité? Ako rieši konflikty? Aký je jeho životný príbeh – a čo sa z neho naučil? Aký má vzťah k penia­zom, k práci, k rodine?

Nie sú to príliš ťažké otázky?

Áno, možno to znie na prvé rande ako veľmi hlbo­ké témy. Ale veľa z nás sa k nim nedostane ani po roku vzťahu. A potom sme šokované, keď zistíme, že ten človek má úplne iné hodnoty ako my. Že má iný prístup k životu. Že sme si vlastne mysleli, že s ním chodíme, ale v skutočnosti sme chodili s tým, čo sme si samy doňho naprojektovali. To, aké základy položí­me na začiatku, bude definovať celý vzťah. A tá dyna­mika sa potom ťažko prepisuje.

A mne sa zdá, že my sa zase rýchlo vzdávame. Prvá prekážka, a veľmi rýchlo ideme od seba, dokonca aj keď sme si už sľúbili, že budeme pri tom druhom stáť, až kým nás smrť nerozdelí. Prečo?

Žijeme v čase okamžitého uspokojenia. Dva kliky v mobile a máte jedlo pred dverami. Swipe (potiah­nutie prstom na online zoznamke – pozn. red.) do­prava a máte rande na piatok. Jeden klik na sociál­nych sieťach a môžete sledovať tisíc životov, ktoré vyzerajú lepšie ako ten váš. Tá rýchlosť je úžasná, ale aj nebezpečná zároveň. Keď totiž potom príde prvý väčší konflikt, a ten príde vždy, v každom vzťahu – máme tendenciu hľadať rovnako rýchle riešenie. A čo je rýchlejšie ako odísť a nájsť niekoho nového, s kým tá chémia bude znova čerstvá, vzrušujúca, nekomplikovaná? Sociálne siete nám ukazujú doko­nalé vzťahy, dokonalé svadby, dokonalých partnerov. A my si tak už po svojej tretej hádke tento týždeň hovoríme: Možno som si vybrala zle. Možno je ten pravý ešte niekde tam vonku. A odchádzame, aby sme našli niekoho nového. A prvé mesiace sú zase krásne. A potom – prekvapivo – príde zase konflikt. A zase hádka. A zase tá myšlienka: Možno som si zase vybrala zle. No tu je ten háčik, ktorý nikto nehovo­rí nahlas – problémy si nesieme so sebou. To, čo sa nám deje vo vzťahoch, nie je len o partnerovi. Veľká časť je o nás. O našich vzorcoch správania, o našich zraneniach a očakávaniach. A tie si vezmeme do kaž­dého ďalšieho vzťahu, aj keby sme partnerov strieda­li ako ponožky.

Dá sa tento začarovaný kruh preťať?

Samozrejme, ale nikto nás nenaučil komunikovať. Naozaj komunikovať. Nie bojovať, nie ustupovať. Ale otvorene, zraniteľne, s rešpektom povedať: Toto cí­tim. Toto potrebujem. Čo cítiš ty? Čo potrebuješ ty? A potom spolu hľadať riešenie. Ono to znie jednodu­cho, ale je to čertovsky ťažké. Pretože byť zraniteľný je strašidelné. Ukázať partnerovi, čo ma naozaj bolí, čo sa ma dotýka, čoho sa bojím, to vyžaduje odvahu, dôveru. A potom je tu ešte jedna vec – tie základy. Veľa vzťahov sa skončí skoro, pretože nikdy nemali pevné základy. Na začiatku sme riešili, či je to roman­tické. Či má pekné oči. Či nás vie rozosmiať. Či je ché­mia. Ale chémia sama osebe vzťah neudrží.

Čo áno?

Spoločné hodnoty. Podobný pohľad na to, čo v živote chceme. Zhoda na tom, ako chceme tvoriť rodinu, riešiť peniaze, tráviť voľný čas či čeliť výzvam. Keď sa na prvých rande pýtam: Na čom ti v živote naozaj záleží? Ako reaguješ, keď sa niečo pokazí? Čo si sa na­učil zo svojich minulých vzťahov? – tak staviam zák­lady. Zisťujem, či máme na čom stavať. A ak zistím, že nemáme – že máme úplne iné hodnoty –, tak je lepšie to vedieť hneď, nie po troch rokoch a jednom dieťati.

Ak tie základy máme, je šanca zachrániť vzťah aj pri problémoch, ktoré nám pripadajú obrovské?

Spoločná cesta vždy vedie cez otvorenú, rešpektujú­cu komunikáciu. A tú sa môžeme naučiť. Je to zruč­nosť ako každá iná. Vzdať sa, to je vždy to najjedno­duchšie. Ale prísť na to, prečo sa mi niečo deje, prečo sa správam tak, ako sa správam, čo to v tom partne­rovi spúšťa, to si vyžaduje prácu. A ochotu pozrieť sa na seba. Ale keď ju obaja máme a zhodujeme sa na hodnotách – tak je šanca, že spolu zvládneme všetko. Nie bez bolesti, bez konfliktov. ALE SPOLU.

Ako sa naučiť milovať samu seba?

PRVÝ KROK: Prijať to, čo cítim tu a teraz. Nebojovať s tým. Neanalyzovať to, nehľadať desať dôvodov, prečo by som to cítiť nemala. Jednoducho to nechať tak: Som smutná.O. K., som smutná. Som naštvaná. O. K., som naštvaná. Cítim sa ako stroskotanec. O. K. Prijatie totiž neznamená rezignáciu. Nezname­ná, že sa máme váľať v tom smútku naveky. Zname­ná to prestať s tým bojovať. Pretože čo potlačíte, to zosilnie. Ale čo prijmete, to môže prejsť. A ešte jedna dôležitá vec: prijať neznamená byť obeťou. Vety ako „To je teda hrozné, ja za nič nemôžem, to život je krutý…“ nie sú prijatím, to je sebaľútosť. Prijatie je: „Toto je teraz moja realita. A ja mám zodpovednosť za to, čo s tým urobím ďalej.“ Zodpovednosť je veľká vec. Dáva nám silu.

DRUHÝ KROK: Pozrieť sa na svoje hlboké „prečo“. To je kľúčové. Uvediem príklad, ktorý počúvam často. Žena mi povie: Chcem schudnúť. Chcem chodiť do fitka. Skvelé, hovorím. A prečo? No, chcem sa cítiť dobre vo svojom tele. Chcem mať viac energie. Super. A prečo ešte? A tu to často začne drhnúť. Pretože pod tým povr­chovým „chcem sa cítiť dobre“ je niekedy úplne iná správa: Myslím si, že muž, ktorého by som chcela, chce mať vedľa seba štíhlu ženu. A kým taká nebu­dem, nebude o mňa stáť. Cítite ten rozdiel? Jedna vec je chodiť do fitka, pretože ma to baví, pretože sa tam cítim dobre, pretože mám rada ten pocit po cvičení, pretože tam mám kamarátky. A vedľajším efektom je, že schudnem. Úplne iná vec je chodiť do fitka, pretože verím, že pokiaľ nebudem nejako vyzerať, nikto ma nebude milovať. To nie je sebalás­ka. To je sebaubližovanie v prevleku. Pri všetkom, čo chceme zmeniť, sa pýtajme – aké je moje hlboké prečo? Robím to pre seba? Alebo preto, aby som dostala lásku, prijatie, uznanie od niekoho iného?

TRETÍ KROK: Dávať sa na prvé miesto – bez pocitu viny. „Ale to je sebecké!“ počujem často. Nie je. Dá­vať sa na prvé miesto znamená vnímať svoje potreby, svoje emócie. To, čo mi robí dobre a čo mi robí zle. A potom postupne minimalizovať to, čo mi škodí, a podporovať to, čo mi prospieva. Znie to jednodu­cho. V praxi je to však jedna z najťažších vecí, ktoré treba urobiť.

ŠTVRTÝ KROK: Naučiť sa hovoriť nie. Toto je ob­rovská úloha – vedieť povedať nie. Bez vysvetľovania, ospravedlňovania, bez pocitu, že musím oznámiť pät­násť dôvodov, prečo nemôžem. Pretože zakaždým, keď poviem „áno“ niečomu, čo vlastne nechcem, hovorím sama sebe: Tvoje potreby sú menej dôležité. Tvoje hranice sa dajú prekročiť. Ty nie si priorita. Áno, môj mozog, moja amygdala, môže mať strach – čo keď sa na mňa druhí budú hnevať? Čo ak o nich prídem? Čo ak ma nebudú mať radi? Možno sa naozaj niekto naštve. Možno niekto odíde. Ale tí, ktorí nás majú radi naozaj, nie tú verziu nás, ktorá všetkým vyhovuje, tí zostanú. A ich láska bude stáť na pevnej­ších základoch. Sebaláska nie je o tom, byť sebecká. Je o tom, prestať byť neustále posledný v rade. Je o tom konečne si povedať: Ja tiež stojím za to.

Kompas na cestu k láske podľa Marty Nedvěd

PRESTAŇTE LÁSKU HĽADAŤ. ZAČNITE ŽIŤ ŽIVOT, KTORÝ VÁS BAVÍ.

Znie to paradoxne, veď ako nájdem lásku, keď ju nebudem hľadať? Keď však celý váš život krúži okolo otázky „kedy už konečne stretnem toho pravého?“ – vysielate do sveta energiu nedostatku. Prázdnoty, ktorú potrebujete zaplniť. Zúfalstva, hoci nevedomého. A energia nedostatku priťahuje ľudí, ktorí tú prázdnotu radi využijú – nie vyplnia. Ale keď žijete život, ktorý vás baví – robíte veci, ktoré vás napĺňajú, budujete priateľstvo, pestujete koníčky, rastiete – vyžarujete niečo úplne iné. Plnosť. Spokoj­nosť. Magnetizmus. A to priťahuje iných ľudí. Tých, ktorí tiež žijú plné životy a hľadajú niekoho, s kým sa o ne deliť.

MILUJTE SA.

Celá, aj s nedokonalosťami. Žiadne – „budem samu seba milovať, až keď schudnem, až keď budem úspešnejšia, až keď budem mať vzťah…“. Milujte samy seba tu a teraz. So všetkým, čím ste. S kilami navyše. S prácou, ktorá nie je vaša vysnívaná. S mi­nulosťou, ktorá nie je dokonalá. So všetkými tými zvláštnosťami, ktoré vás robia vami. Pretože ako chcete, aby vás niekto miloval celú, keď sa vy sama celá nemilujete?

SNAŽTE SA POROZUMIEŤ DYNAMIKE ME­DZI MUŽOM A ŽENOU.

Nie preto, aby ste hrali nejakú hru. Nie preto, aby ste manipulovali. Ale preto, aby ste vedeli, čo chcete, ako to budete komunikovať a ako dokážete rozpo­znať, či ten človek naproti vám chce to isté. Snažte sa pochopiť, ako funguje mužská a ženská energia, čo priťahuje, čo odpudzuje. Čo buduje napätie a čo ho zabíja. A potom si nájdite svoj vlastný koktail. Svoju jedinečnú zmes tej mužskej časti – cieľa­vedomosti, disciplíny, akcie – a tej ženskej časti – jemnosti, intuície, prijímania. Oboje je vo vás. Oboje je dôležité.

OTVORTE SA.

Ale rozlišujte. Choďte medzi ľudí. Hovorte áno pozvánkam. Skúšajte nové veci. Pokojne buďte na zoznamke, ale nestraťte sa v tom. Vyberajte. Klaďte dôležité otázky – nie hneď prvý večer, ale postupne. Pozorujte. Všímajte si, ako sa ten človek správa. Nie, čo hovorí, čo robí. Muži majú tendenciu klamať nás slovami, pozerajte sa primárne na konzistentné činy. A keď niečo nesedí – dôverujte tomu pocitu. Vaša intuícia je ten najdôležitejší navigačný systém, ktorý ste dostali.

A nakoniec – pamätajte: Vy ste už teraz plnohod­notná. So vzťahom alebo bez neho. S mužom alebo bez muža. Partnerský vzťah je čerešnička na torte, ktorá už je aj tak výborná. Nie záchranný čln zo života, ktorý sa potápa. Keď toto prijmete, naozaj, nielen v hlave, ale v tele, stanete sa magnetickou. Pretože tá energia plnosti, sebalásky, spokojnosti… tá je neodolateľná.

Foto: Unsplash, archív