Na konci sveta tvorí kúsky, za ktorými cestujú klienti z Bratislavy aj Viedne. Z metropoly do malej dediny na východe Slovenska. Módna návrhárka Mgr. art. Mišena Juhász zbalila život v Bratislave, presťahovala sa do Lastomíra, kde to v jej dome vonia modrotlačou, tradíciou a ručnou prácou. Rovnakú cestu za ňou dnes merajú jej klienti nielen z celého Slovenska, ale aj spoza jeho hraníc. A neľutujú – okrem šiat totiž ponúka aj výhľad na východniarske polia…
Ľudia sa bežne vydávajú presne opačnou cestou – z východu na západ. Ty nie, opustila si Bratislavu a presunula si svoj ateliér do Lastomíra. Čo ťa k tomu viedlo?
Úprimne? Láska – k rodine aj k východu. Bratislava mi veľa dala, študovala som tam módu na VŠVU a bola to krásna etapa života. Ale keď sme s manželom mali dve deti, veľkomesto začalo pôsobiť príliš stiesnene. A tak sme sa jedného dňa rozhodli zbaliť kufre a presťahovať sa. Bojím sa, že ak všetci z východu odídu, nezostane tu nič. Preto som sa ja, naopak, rozhodla zostať tu a tvoriť. V starom dome po prababke Aničke som si s pomocou rodičov urobila ateliér, ktorý má teraz aj showroom, priestor na šitie, workshopy aj ukážky modrotlače. Má to dušu. A s ňou prichádzajú aj nové nápady.
„Keď látku vložíte do indiga, čakáte na zázrak. Občas to vyjde, občas musíte začať odznova.“
Nie je podnikanie na východe, ktorý je pre mnohých „koncom sveta“, príliš náročné?
Udržať si zákazníkov dnes nie je jednoduché nikde. Modrotlači a autorskej móde sa však venujem už roky, takže mám svoju stálu klientelu, ktorá je kvôli mojim šatám ochotná cestovať za mnou z Bratislavy aj z Viedne. Tým, že moja tvorba je odlišná, ručná a veľmi osobitá, je niečím výnimočným a nevšedným, za čím sa oplatí prísť dokonca aj zákazníkom spoza hraníc. A, samozrejme, teším sa aj z každého nového zákazníka, ktorý si ma našiel už priamo tu. Či by to bolo v Bratislave lepšie, neviem – ale viem, že som spokojná tam, kde som.
Myslím, že je to tu pre teba aj inšpirujúcejšie. Motívy pre modrotlač, ktorej sa venuješ, prichádzajú určite ľahšie uprostred vidieka a prírody… Mimochodom, čím si ťa práve modrotlač získala?
Bola to láska na prvý pohľad. Ručná, storočia stará technika, zapísaná aj v UNESCO. Je v nej niečo magické – nikdy presne neviete, ako látka dopadne. Každý krok je ručný: tlačím si látky sama, polohujem vzory tak, aby sa pri šití neporušili. A keď látku vložíte do indiga, čakáte na zázrak. Občas to vyjde, občas musíte začať odznova. Ale tá práca stojí za to. A neustále skúšam nové veci – farebnosť, materiály, vzory, kombinujem tradičné s moderným.
Ako vlastne celý ten proces prebieha?
Začínam inšpiráciou – často v ľudovej architektúre, umení, kostoloch. Najnovšiu kolekciu som napríklad vytvorila podľa stropných malieb z artikulárneho kostolíka v Dúžave. Vytvorím skice, tie graficky upravím a následne tlačím špeciálnou technikou – nie klasickými formami, ale pomocou sieťotlače. Vzory sa na látku nanášajú ručne a sušia sa. Následne sa farbia v indigu – tam, kde bol vzor, sa farba nedostane, a tak vznikne negatívny obraz. Celý proces je pomalý, precízny, no výsledok je vždy jedinečný. Modrotlač je pre mňa viac než technika – je to vášeň a poslanie.
Nielen modrotlač, ale aj folklórne motívy, ktoré používaš, patria k slovenským tradíciám. Čím si ťa získal?
Som dieťa folklóru. Teta tancovala v súbore, babky vyšívali, rodičia sú z Pozdišoviec, známych svojou keramikou. Aj keď som folklór nikdy aktívne netancovala, bol všade okolo mňa. Neskôr sa pretavil do mojej tvorby. Vzory z pozdišovskej keramiky som preniesla na látku cez modrotlač. Moje šaty sú spôsob, ako tradície oživiť a preniesť do dnešného sveta. Ak to nemôže žiť samo, nech to žije aspoň cez moju módu.
FOTO: ARCHÍV M. J.
