Noc, kuchyňa poloprázdneho bytu a všade okolo stopy od krvi. Mladé dievča krváca z hrudníka, napriek tomu si doň bodá ďalej. Na Netflixe nájdete filmy aj s omnoho drastickejšími scénami, napriek tomu človeka práve z tohto obrazu mrazí. Nejde totiž o žiadny scenár, ale o realitu, ku ktorej sa dokument Aneta po desiatich rokoch od smrti mladej ženy Anety Rodovej len vracia. Aj po takom dlhom čase totiž zostalo viac otázok otvorených ako zodpovedaných. Najdôležitejšou je pritom práve tá, že sa to naozaj stalo takto. S týmto záverom síce prípad uzavrela polícia, ale až príliš veľa vecí na tom nesedí. Je teda šanca, že to bolo úplne inak?
Aneta, dvadsaťtriročná mladá žena, sa práve vrátila z dovolenky. Podľa fotiek, ktoré z Dominikánskej republiky posielala blízkym, si to tam užívala, smiala sa do foťáku a bolo z nej cítiť pohodu. Či to tak bolo naozaj, však tí, ktorí ju čakali doma, netušia. S Anetou sa nestretli ani spolu nehovorili. Po prílete totiž zamierila rovno do pražského nočného klubu za kamarátkou a jej partnerom a potom všetci traja skončili v jeho byte, z ktorého už podľa konštatovania lekára zo záchranky živá nevyšla. Tú Anete zavolala vydesená kamarátka, ktorú polícia spolu s jej libanonským partnerom okamžite označila za svedkov, hoci vyšetrovanie, čo a ako sa tam vlastne stalo, sa ani nezačalo. Stačila im ich verzia, že bodajúcu sa Anetu v kuchyni len našli. A takto to už zostalo, aj keď ich výpovede výrazne nesedeli. Pre políciu z nich však vyplynul dôveryhodný záver – Aneta si ublížila sama.
BOLESŤ, KTORÁ SA NEDÁ ODLOŽIŤ DO REGÁLA
Tým prípad uzavreli ako samovraždu. Akurát sa tomu ťažko verilo. A nielen Anetinej mame, ktorá sa snažila o vyšetrenie dcérinej smrti bojovať ďalej. Práve tento podtitul dostal aj spomínaný dokument režiséra Jiřího Sádka – samovražda, ktorej nikto neverí. Podľa neho sa to zo záverov vyšetrovania nedalo vnímať inak. „Znie to totiž úplne neinštinktívne. Ako keď sa pozeráte v muzikáli Chicago na song o vrahoch, v ktorom jedna z hlavných hrdiniek hovorí: ‚Nabehol mi na nôž. Desaťkrát mi naň nabehol.‘ Ľudský mozog to vníma ako niečo úplne proti prírode, čo prirodzene vyvoláva zvedavosť,“ vysvetľuje exkluzívne pre MOJU PSYCHOLÓGIU s tým, že ju to pochopiteľne vzbudilo aj v tvorcoch filmu. „Snažili sme sa dopátrať, či je za tým viac, než ponúka prvý pohľad. A to, čo sme sa dozvedeli o fungovaní systému, je veľmi frustrujúce,“ dodáva. V ňom je prípad Anety len číslo, navyše vyriešené, zaarchivované, ktoré už ďalej malo žiť maximálne v štatistikách. Pre rodinu mladej ženy, hlavne jej mamu, však ide o nezahojiteľnú bolesť, ktorá sa nedá odložiť do regála tak ako vyšetrovací spis. O to viac, že tam toľko vecí nesedí. Dcéru jej to, že výsledky vyšetrovania odmieta prijať, samozrejme, nevráti. Ale potrebuje pravdu. Aspoň tú… A kde je? sa pýta v podstate od momentu, ako jej polícia prišla oznámiť smrť dcéry.
ČO JE PRAVDA?
„Tvrdili mi, že zomrela v dôsledku intoxikácie alkoholom a drogami, pritom s nimi dcéra nikdy problém nemala. Všetci doma sme sa teda doslova zrútili,“ zverila sa Anna Rodová v jednom z rozhovorov s tým, že pri ďalšej návšteve už policajt tvrdil, že nie je pravda, že ju zabili drogy, zabila sa sama – deviatimi bodnými ranami. „Len som sa na nich pozerala a kládla si dookola otázku, čo je teda pravda,“ dodala. Stretnutie s Anetinou mamou odštartovalo aj Sádkov film. Vplyv jej pohľadu na dcérinu smrť na scenár však odmieta. „S pani Rodovou máme taký zvláštny priateľsko-profesionálny vzťah. Raz si vykáme, inokedy tykáme, ale určite nevytváram ničiu propagandu. A v žiadnom prípade nemám v úmysle súdiť. Zároveň som však empatický voči všetkým, ktorí s nami chceli hovoriť,“ argumentuje s tým, že pri žiadnom true crime dokumente, teda snímke zo žánru skutočných zločinov, nezabúda na prezumpciu neviny. Právo vysloviť súdy zveril štvorici zahraničných expertov, ktorí v jeho dokumente vystupujú. V ich rukách tak bola aj pointa, ktorú nikto neovplyvňoval. „Aj keď empatia hrá v našom filme hlavnú úlohu, nikdy nesmie stáť v ceste expertným záverom,“ reagoval režisér na otázku, či podvedome nečakal, že znalci z Kanady, USA, Francúzska a Veľkej Británie potvrdia tvrdenia Anny Rodovej.
„Aj keď empatia hrá vo filme hlavnú úlohu, nikdy nesmie stáť v ceste expertným záverom.“
SRDCE SA STRATILO
Štvorica odborníkov na začiatok zistila, že Aneta nebola pod vplyvom takého množstva omamných látok, aby to vyvolalo psychózu, pre ktorú by nevedela, čo robí. Ich úroveň v jej krvi bola, naopak, minimálna. Ak si teda ublížila, musela to urobiť pri plnom vedomí. „Ak sa to stalo tak, ako je to opísané v policajnej zložke, potom áno. Otázka však je, čo v tej zložke je a čo v nej nie je. Experti môžu pracovať iba s tým, čo majú k dispozícii. V tomto prípade však mali k dispozícii spis, pri ktorom sa im mnohokrát zdvihlo obočie,“ prezrádza Sádek, ktorý zdôrazňuje, že expertní znalci z odboru kriminalistiky dokážu povedať kde, kedy, ako, čo a čím. „Ale bez dostatku informácií nemôžu zodpovedať to najdôležitejšie: Prečo?“ A ukázalo sa, že nemôžu odpovedať ani na otázky, ktoré súviseli s ranami na Anetinom tele. Dokonca ani na to, či je vôbec možné bodať do seba opakovane trinásťkrát. „Podľa všetkého technicky áno, záleží však na poradí rán. K tomu sa však nikto nie je schopný dopátrať. Pani Rodová si síce objednala opätovnú pitvu dcérinho tela, pretože neverila systému – čomu sa po tomto filme ani nečudujem, ale keď z nej dostala do rúk správu, nebolo v nej nič o srdci. Nakoniec sa dozvedela, že počas prvej pitvy sa srdce akosi stratilo a nebolo odovzdané na repitvu,“ šokuje režisér, ktorý to pokladá z mnohých dôvodov za veľmi alarmujúce. „Už len preto, že ide o determinujúci prvok prípadu. Nehovoriac o tom, že pani Rodová pochovala svoju dcéru bez srdca.“
ANETA RODOVÁ SA ZABILA A NEZABILA ZÁROVEŇ
Neistoty a nezodpovedané otázky, s ktorými šli tvorcovia na pľac, sa až podozrivo hromadili bez šance nájsť odpoveď. Keby chcel niekto zámerne skryť všetko, čo nezapadalo do scenára samovraždy, asi by nekonal inak. Jiří Sádek si však nedovolí súdiť. „Som v týchto veciach opatrný. Ako hovorím – nie som sudca. Ako však povedal náš expert na súdne lekárstvo, patológ Jay Radtke: ‚V tomto prípade sa stala séria chýb, ktoré vytvorili obrovskú snehovú guľu pochybností.‘ Napríklad prečo neboli v byte odobrané všetky vzorky krvi? Prečo tam neboli vyšetrovatelia z oddelenia vrážd? Prečo nebol byt, kde sa to stalo, zapečatený? Prečo neboli stiahnuté zábery z kamier okolo? Prečo chýbalo srdce? Je tam jednoducho celá séria chýb, ktorá naznačuje, že ide o amaterizmus, lajdáctvo, únavu alebo naozaj o zámer,“ konštatuje s tým, že je na každom, aby si urobil svoj obraz. „Divák má, samozrejme, právo povedať, že sme to my, kto nemá pravdu, a polícia áno. Tento prípad je totiž perfektný príklad kriminalistickej Schrödingerovej mačky. Aneta Rodová sa zabila a nezabila zároveň. A škatuľa je zatvorená,“ dodáva režisér, ktorý naráža na experiment rakúskeho fyzika Ervina Schrödingera. V ňom je do nepriehľadnej a nepriedušnej škatule umiestnená pomyselná mačka spolu s rádioaktívnym nuklidom a nádobou s jedovatým plynom. Podľa princípov kvantovej mechaniky sa nuklid môže nachádzať zároveň v stave „rozloženom“ aj „nerozloženom“. Z toho vyplýva, že aj celá sústava by sa mala nachádzať v superpozícii stavov – rozpadnutý nuklid, mŕtva mačka a nerozpadnutý nuklid, živá mačka. Avšak pokiaľ škatuľu otvoríme a pozrieme sa do nej, uvidíme iba jeden z týchto stavov – buď živú mačku, alebo mŕtvu mačku. Lenže v tomto prípade škatuľu s prípadom Anety nikto neotvoril poriadne…
„Experti môžu pracovať iba s tým, čo majú k dispozícii. V tomto prípade však mali k dispozícii spis, pri ktorom sa im mnohokrát zdvihlo obočie.“
JEDNA NEZODPOVEDANÁ OTÁZKA
V jednej chvíli chcel režisér od Anny Rodovej vedieť, čo by sa spýtala dcéry, keby jej mohla dať jednu jedinú otázku. Jej odpoveďou bolo – prečo sa stretávala s takými ľuďmi, ako bola dvojica, v ktorej byte prišla o život. Hoci polícia z ich výpovedí vychádzala, Ahmed, libanonský partner Anetinej kamarátky Kataríny, neprešiel v otázke, či boli v byte, kde Aneta umrela, len oni traja, detektorom lži a kamarátka, ktorá samu seba považovala za Anetinu blízku dušu, si za rozhovor pred kamerou vypýtala zase peniaze. Ostatní sa rozhodli mlčať. „Toto je pre mňa sklamanie, ktoré si z natáčania odnášam. Oslovili sme niekoľko desiatok ľudí, ktorí Anetu poznali, a nikto o nej nechcel hovoriť. Všetci nám vždy povedali: ‚Bolo to úžasné, milé a usmievavé dievča,‘ ale potom sa vyhovorili, že nechcú ísť pred kameru. Buď sa báli, že sa nezabila a že vonku behá možný páchateľ, alebo sa báli, že sa zabila, a tým by len predlžovali trápenie maminky,“ uvažuje nahlas režisér, podľa ktorého to mnohí z nich majú v sebe už jednoducho uzavreté a viac to nechcú otvárať. „Možno niekto, kto by vystúpil a povedal nám niečo o Anete, existuje, ale my sme ho skrátka nenašli. K hrobu Anety sme pritom dali na dva roky fotopascu a neverili by ste, ako veľa ľudí tam chodí.“ Svojím spôsobom je aj to odpoveďou na to, kto bola Aneta. Keby sme totiž rovnako ako česká polícia vychádzali zo svedectiev Ahmeda a Kataríny, dojem, že to bolo milé a usmievavé dievča, by sme rozhodne nenadobudli. Aneta zomrela v roku 2014 a už sa nemôže brániť a jej mama bojuje celé desaťročie s tým, že ju nikto z kompetentných nepočúva. Jiří Sádek to urobil, ale aj jemu zostala jedna otázka. Zhodou okolností rovnaká ako tá Anny Rodovej – čo Anetu s týmito dvoma ľuďmi mohlo spájať? Na ostatné, na ktoré mohol, odpoveď dostal, kladie si však ďalšie. „Čo si o tom nakoniec myslím ja, nie je podstatné. Dôležité je, ako celý prípad pôsobí a ako sa z neho môže spoločnosť poučiť, aby sa už nič podobné nikdy nestalo.“
FOTO: ARCHÍV J.S. , UNSPLASH
