MENU

MÔJ DENNÍČEK alebo KEĎ PÍSANIE LIEČI DUŠU

Denník je súčasťou života mnohých ľudí. Niekomu slúži ako vŕba, ktorej môže povedať všetko. Naopak, iní sa zľaknú otvorenosti a zhodia ho zo stola s tým, že je pre pubertiakov. Nie je to pravda. Podľa psychológov je denník jedným z najúčinnejších nástrojov duševnej hygieny a dôležitým kľúčom k poznaniu seba samého.

Keď sa na denník spýtate niekoho vo svojom okolí, možno vás prekvapí, že jeho písanie nie je nič výnimočné. Veľa ľudí to aspoň raz skúsilo. Denník môže mať rôzne formy: niekto dennodenne zapisuje svoj život, druhý zase sny, veľa ľudí zaznamenáva zážitky z dovolenky a mnohí z nás schovávajú diáre alebo archivujú zaujímavé e-maily a SMS. Napriek vplyvu moderných technológií zostáva veľmi obľúbenou formou denníka osobná spoveď písaná na papier. „Prečo píšem na papier? Pomáha mi to utriediť si myšlienky a vyrovnávať sa s vlastnými chybami. Na počítači stlačím ‚Backspace‘ a mám dokonalý text. Na papieri škrtám a prepisujem a všetko je vidieť. Musím nad sebou premýšľať. Písanie tejto formy denníka je vlastne práca na sebe samom,“ vysvetľuje tridsaťjeden ročná Petra. Písať rukou na papier je osobnejšie. Na druhej strane pomocou počítačov, internetu a blogov dnes píšu denníky a rozličné záznamy i ľudia, ktorí by sa k tomu inak asi ani neodhodlali. Tieto dve formy denníkových záznamov sa dajú len ťažko porovnávať, hoci v texte sa o to aspoň čiastočne pokúsime. Vo všeobecnosti prevláda názor, že denník – v niektorých prípadoch i ten internetový – má obrovský vplyv na ľudský mozog. Zvyšuje kreativitu, prepojuje hemisféry, ujasňuje hodnoty a napomáha ľahšiemu rozhodovaniu alebo plneniu cieľov – vezmite si napríklad len obyčajné zapisovanie poznámok o jedálnom lístku pri redukčnej diéte. Písanie denníka vo veľkej miere súvisí s vekom človeka. „Skutočne sú vekové skupiny, ku ktorým písanie denníka patrí viac než k iným. Väčšinou ide buď o vek bohatý na zážitky a emócie – napríklad dospievanie – alebo, naopak, o fázu bilancovania. V každom prípade túžba zaznamenávať si život môže prísť kedykoľvek. Deje sa tak väčšinou pod vplyvom nejakej významnej udalosti,“ hovorí psychologička Martina Trojanová. Zdalo by sa, že k písaniu denníka budú mať sklony predovšetkým introvertne založení ľudia, ale podľa psychológov to nie je pravda: záznamy o živote si vedú introverti i extroverti. Rozdiely sú zjavné skôr v pohlaví: denníky si častejšie píšu ženy. „Dôvod je prostý – ženy majú všeobecne väčšiu tendenciu zdieľať zážitky i problémy. Ich denníky bývajú emocionálnejšie a intímnejšie než mužské. Častejšie popisujú svoje myšlienky a pocity, pričom muži skôr komentujú udalosti okolo seba,“ dodáva odborníčka.

ZOŠITOVÁ TERAPIA

Keď som medzi svojimi priateľmi pátrala po tom, čo ich viedlo k tomu písať si denník, najčastejšie spomínali túžbu niekomu sa zveriť: hnevá ich práca, partner, rodičia… a komu to povedať? „V tomto prípade je denník ideálny,“ myslí si Martina Trojanová a pokračuje: „Kamarát alebo kamarátka na vás nemusia mať vždy čas alebo náladu. Nehovoriac o tom, že sú veci, s ktorými sa vám nechce zverovať, ale potrebujete ich zo seba dostať. Do denníka môže napísať čokoľvek bez toho, žeby vás súdil. Aj ten najlepší priateľ môže mať niekedy tendencie vás hodnotiť alebo vám radiť, čo máte s danou situáciou urobiť. Úskalie takejto rady je v tom, že dotyčný aj pri najlepšej vôli vychádza iba zo svojich skúseností.“ I keď si to často neuvedomujeme, pri písaní denníka dochádza ku katarzii – prežitie vlastného príbehu prostredníctvom niekoho iného než je to osobne – ktorá vedie k sebareflexii. Jednoducho povedané, keď sa „vypíšete“ a po nejakom čase si zápisky znova prečítate, mali by ste na základe oboch dôjsť k reálnemu pohľadu na situáciu, ktorého nie ste väčšinou schopní v čase, kedy problém prežívate a ste pod vplyvom emócií. Prostredníctvom denníka tak dostávate spätnú väzbu sami od seba. „Písanie denníka je z hľadiska duševného života veľmi ozdravný a očistný proces. Rozhodne odporúčam urobiť si naň čas,“ hovorí psychologička Martina Tichá. No dobre, hovoríte si, ale kde ten čas vziať? To nestačí, že si dokážete nájsť chvíľku raz do týždňa na kino, knihu, cvičenie alebo len tak hľadieť do prázdna? To si ešte máte písať nejaký denník? Pravda je taká, že pri kultúre, športe alebo akejkoľvek inej forme relaxu môžete premýšľať o všeličom, ale len pri písaní denníka myslíte iba sami na seba a ste nútení myšlienky nejako sformulovať. A čo si budeme hovoriť: sadnúť a popísať stránku zošita niečím, čo má hlavu a pätu, môže byť väčšia drina než hodina v posilňovni.

STRACH Z ODHALENIA

Nikto nehovorí, že je nutné písať si denník každý deň a perom do zošita. Je to síce účinnejšie, ale i počítačová klávesnica je stále lepšia ako nič. Prostriedkom ani forme denníka sa limity nekladú. Neexistuje „vzor“ ako na to a nerieši sa „správne/nesprávne“. I keď začnete napríklad slovami ako: „Ja vlastne vôbec neviem, čo písať. Mám v sebe taký zmätok…“ Píšte, čo cítite, a to je podstatné. Písať sa má vo chvíli, kedy to potrebujete a forma má byť taká, aká vám vyhovuje. Psychologička Martina Trojanová si napríklad píše glosy – o tom, čo ju stretne, zaujme, čo jej pripadá neobyčajné. „Píšem si ich všelikde – na papier, ktorý mám práve po ruke, do diára, do zošita pripomínajúceho denník. To všetko potom schovávam v jednej zložke,“ hovorí. V každom prípade, či už má denník slúžiť len ako milá spomienka rokov minulých alebo má mať terapeutický zmysel, je tu jedna dôležitá zásada: písať otvorene a pravdivo, hoci má človek prirodzenú tendenciu svoj život trocha skresľovať, aby lepšie zodpovedal svojmu súčasnému chápaniu seba samého. Bohužiaľ, písať úplne bez zábran je pre väčšinu ľudí problém. Osobne nepoznám nikoho, kto by sa netriasol od strachu, že jeho denník sa dostane aj do iných rúk, a tak v ňom tu a tam dotyčný (niekedy i nevedomky) urobí nejakú autocenzúru. Iní ľudia zo strachu nezačnú písať vôbec. „Premýšľať o tom, či je písanie denníka bezpečné alebo nie, mi pripadá ako premýšľať o tom, či ma náhodou nezrazí auto, keď vyjdem z domu. Ak mám potrebu denník si písať, potom ho určite písať budem. Strach je väčšinou výhovorka,“ myslí si odborníčka. Pisatelia denníkov priznávajú, že zábrany miznú postupom času a s rastúcim počtom stránok. Ale nemôže byť otvorenosť predsa len za istých okolností nebezpečná? Človek môže mať odvahu priznať si svoje trápenie, ale bude mať silu sa s ním i pobiť? „Ak je toho na človeka pri písaní odrazu priveľa, postup by mal byť rovnaký ako v reálnom živote – nebáť sa a požiadať o radu odborníka,“ hovorí Martina Trojanová a dodáva: „Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu riešiť problémy sám. Do určitého momentu to človeka síce posilňuje, ale ako blúdi v kruhu, potom ho to vysiľuje. A požiadať o pomoc nie je hanba. Aj keď sa vám pokazí práčka, zavoláte odborníka.“ Je dobre vedieť i to, ako sa správať v prípade, že niekde objavíte cudzí denník. Psychologička Martina Tichá odporúča nečítať ho a ak predsa len neodoláte, rozhodne si nechať informácie pre seba. „Obozretnejšia by som bola v prípade adolescentov, kde ‚náhodne‘ zabudnutý denník napríklad na kuchynskom stole môže byť volaním o pomoc napríklad pri závislosti od drog.“

DENNÍKY NA INTERNETE

Ruka v ruke s rozvojom internetu sa stalo hitom písanie internetových denníkov – blogov alebo weblogov. I keď niektoré blogy sú čisto súkromné, u väčšiny dochádza ku zvláštnemu paradoxu – zatiaľ čo klasický denník na papier píšu ľudia väčšinou pre seba, v blogu dávajú svoje zážitky k dispozícii všetkým. „Moderné technológie nemôžu nahradiť terapeutickú funkciu papierového denníka už zo svojej podstaty – nie je to vec intímna, osobná, hoci niektorí ľudia na internete opisujú i veľmi osobné zážitky, ale vec poloverejná alebo verejná, takže i pod prezývkou má človek tendencie veci cenzurovať,“ myslí si Martina Tichá. Blogy však nevznikajú len z nutnosti „vypísať sa“, ale aj z iných dôvodov: niekto sa chce podeliť o výnimočné zážitky, iný sa túži zviditeľniť a tak podobne. Dvadsaťdvaročnú Simonu donútila k založeniu blogu túžba zistiť, aké emócie môže vyvolať názor. „Rada čítam príspevky a komentáre pod článkami na internete. Samozrejme, len tie neurážlivé, pretože zamyslenie sa nad rôznymi témami a následná diskusia je pre mňa obohacujúca. Pomáha mi utvárať môj vlastný názor a svojím spôsobom ma učí vychádzať s druhými. Preto som sa pripojila k blogerom: môžem sa ľahko vyjadriť a získať zaujímavú spätnú väzbu, ktorú by som inak nedostala.“ Ale i Simona priznáva, že blog je skôr než zrkadlo istou formou zábavy. V každom prípade, prečo ju zatracovať? I keď blogy nie sú ideálnou formou terapie, podľa psychológov vychovávajú ku schopnosti vyjadrovať sa, kultivujú písaný prejav a umožňujú zdieľať a cibriť názory, a to nie je málo. Dôležité je uvedomiť si, že rovnako ako všetky ostatné aplikácie na internete sú mincou s dvoma stranami, a preto ich treba používať s rozumom. Na blogu môžete svoj názor publikovať tak rýchlo, že niekedy ani nestihnete dopredu zvážiť všetky potenciálne dopady svojho konania. Zrejme i z tohto dôvodu zostáva papierový denník stále v hre a, navyše, dosť vysoko – je vlastne relatívne bezpečný a môžete si s ním robiť čo chcete, bez ohľadu na pripojenie k internetu: listovať v ňom, škrtať, trhať alebo ho spáliť. Či sa nakoniec rozhodnete pre čokoľvek, nič nie je zlé. Dôležité je, že sa vám uľaví a upokojí vás to.


ANKETA

Písali ste si alebo si píšete denník? Čo vás viedlo k tomu zaznamenávať si život alebo prečo to, naopak, nerobíte?

Petra (28)

Denník si nepíšem, pretože by som v ňom bola neúprimná. Mala by som tendenciu zaznamenávať udalosti inak, než sa stali.

Andrea (24)

Denník som si písala ako dospievajúca. Dôvod bol ten, že to robili všetky moje kamarátky, takže som to tiež chcela skúsiť. Čoskoro ma to však prestalo baviť. Dnes si denník nepíšem z toho dôvodu, že sa nechcem vracať k minulosti. Mám pocit, že by som sama sebe pripadala smiešna, keby som si po čase čítala svoje zápisky. A tiež mám strach, že by môj denník mohol niekto nájsť. Interné veci radšej riešim sama v sebe. Veď čo je čierne na bielom, to platí, a to je vždy nebezpečné.

Klára (32)

Každý deň si hovorím, tak, dnes si začnem písať denník. Ale nemám už silu. Sem-tam si zaznamenám postreh do diára napríklad o filme, ktorý som videla, alebo o knihe, ktorá ma zaujala, ale nikdy to nie je nič rozsiahle. Papierové diáre si schovávam posledných šesť rokov.

Peter (40)

Čím som starší, tým viac ma znepokojuje, že neviem, čo som robil pred dvoma alebo troma rokmi. Že mám o sebe – kým som bol a ako som zmýšľal – hrozne málo správ. Denník som si začal písať niekoľkokrát, bohužiaľ, nikdy mi to dlho nevydrží. Problém je v tom, že chcem zakaždým zachytiť príliš mnoho. Lenže zapísať rukou všetko podstatné trvá dlho a hneď ako sa na mňa nabalí viac povinností, neostáva mi čas. A aby som v pondelok dopisoval niečo, čo sa stalo minulý týždeň v stredu, to mi pripadá zbytočné.

 

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.