Máte v sebe ukryté citové zranenia, s ktorými ste sa ešte nedokázali vyrovnať? Potom je načase vybaviť si staré účty s minulosťou – iba tak môžete žiť naplno prítomnosťou.
Či už sú to malé alebo veľké krivdy na vašej duši, všetky si so sebou nesiete, dokým nenájdete kľúč k ich prijatiu a vyriešeniu. Ako hovorí psychológ Benoit Rancourt vo svojej knihe Zbaviť sa minulosti, v mnohých ľuďoch bije srdce ublíženého dieťaťa, ktoré pri každej všednej udalosti, ktorá sa dotkne pôvodnej rany, znovu prežíva staré utrpenie. Dokážeme však rozoznať, či žijeme v minulosti alebo v prítomnosti? Dokážeme odhaliť okamih, keď sa minulosť a prítomnosť prekrývajú? Snahou by v každom prípade malo byť cvičenie, ktoré vás naučí pozerať sa na veci nezaujatým pohľadom. Len tak je možné vyrovnať sa s minulosťou.
Telo si minulosť pamätá
„Dodnes si pamätám, ako som v detstve nesmela plakať, pretože to matku rozčuľovalo. Inak to bola skvelá mama, ale keď som začala plakať, začala byť doslova hysterická a snažila sa zastaviť môj plač všetkými možnými spôsobmi. Mám to stále v sebe, asi preto som si do života odniesla pocit, že plakať sa jednoducho nesmie. Až u psychologičky som pochopila dôvod, prečo som taká tvrdá sama na seba, prečo mám problém s emóciami,“ rozpráva tridsaťtriročná Kamila z Bratislavy. Nie je jediná, ktorú sprevádzajú „rodičovské chyby“ až do dospelosti. Často sa ich naši rodičia dopúšťajú nechtiac, v mene lásky, ale v dôsledku vedú k citovým zraneniam. A vybaviť si účty s minulosťou nie je vôbec jednoduché – ale ak sa to podarí, potom môžete získať plnú zodpovednosť za svoj život. Je to ako zabuchnúť za tým všetkým dvere a otvoriť celkom nové. Ako hovorí psychologička Caroline Myssová, naše telo si pamätá minulosť a biologické zdravie sa stáva výpoveďou vyjadrujúcou silu, slabosti, nádeje aj strachy. Každá myšlienka môže vyvolať fyziologickú reakciu. Je to tak – niektoré myšlienky a citové zranenia môžu fungovať ako nálož, ktorá vyvoláva reakciu v celom tele. Zmeniť myseľ do takej miery, aby sa človek mohol vyliečiť, si často vyžaduje nesmierne úsilie. Za emočné rany z detstva skutočne nemuseli rodičia cítiť zodpovednosť, často ani netušili, že by deťom mohli spôsobiť nejaké rany na duši. Aj vy sa dnes možno dopúšťate podobných omylov na svojich deťoch – a určite nie úmyselne. „Aby sme sa mohli vyliečiť zo starých zranení, je potrebné vyslobodiť sa z pasce výčitiek zameraných proti sebe alebo proti rodičom. Je na nás, aby sme sa vyliečili, musíme sa naučiť byť sami sebe milujúcim rodičom, a to tak, že si doprajeme kvalitu prítomnosti, ktorá nám kedysi chýbala. Ak so sebou chceme prestať zaobchádzať tak, ako sa s nami zaobchádzalo kedysi, musíme sa zbaviť všetkého, čo nám škodí a čo je pre náš rozvoj zbytočné. Dovolíme tak dieťaťu v nás, aby sa opäť začalo ďalej rozvíjať a dosiahlo tak skutočnú citovú zrelosť,“ hovorí doktor Rancourt.
Pochopiť minulosť je nutné
„Dlho som sa nemohla zmieriť s tým, že ma opustil manžel a otec našich detí. Boli také malé a jeho odchod bol nečakaný. Dôvodom bola iná žena. Trvalo dva roky, kým som bola schopná nájsť si iného muža, ale až dodnes v sebe nosím ten pocit ublíženia a zrady. Je to už desať rokov a ja sa s tým stále učím žiť, hoci mám už novú rodinu a ďalšie dieťa. Myslím, že dokým sa nenaučím minulosť prijať a hlboko v sebe odpustiť jemu aj jeho milenke, dnes už manželke, dovtedy nebudem žiť naplno súčasnosťou,“ rozpráva štyridsaťročná Ivana. To potvrdzuje aj psychologička Jitka Nesnídalová, ktorá hovorí, že pre kvalitu života je najdôležitejšie prijať minulosť. „Pochopenie potom môže veľmi dobre prispieť k prijatiu,“ dodáva. Negatívne pocity má každý, ale nie každý pocit môže vyvolať chorobu či fyziologickú reakciu – to by museli prevažovať nad pozitívnymi. Veľa ľudí vie o škodlivosti svojich negatívnych myšlienok, no napriek tomu ich nechá vyplávať na povrch. „Vedela som, že musím odpustiť, ale zlosť bola vždy silnejšia. Dnes už viem, že som energiu vedome a zbytočne vynakladala na utápanie sa v minulosti, že som neustále lipla na bolestivých udalostiach, a preto som bola slabá, unavená a bola som náchylnejšia na choroby,“ hovorí Ivana. Emócie sú v živote potrebné, ukazujú nám, kde sa práve nachádzame. „Nemali by nás však viesť, len napovedať,“ hovorí psychologička Nesnídalová.
Dajú sa emočné zranenia vyliečiť?
Ako ďaleko je potrebné zájsť do minulosti, aby človek našiel pôvod citového zranenia? A ako sa také zranenia dajú liečiť? Má vôbec zmysel prežívať zas a znovu staré rany, alebo je lepšie nechať to „plávať“? „Až keď som sa stala matkou, pochopila som, aké ťažké je byť rodičom. A že akákoľvek snaha byť dokonalou milujúcou matkou nevylučuje, že niekedy nespôsobím bolesť svojmu dieťaťu. Svojej matke som vyčítala, že so mnou skoro vôbec nebola, ja sa snažím o opak. Zrazu som si však uvedomila, že aj prehnaná starostlivosť môže vyvolať frustráciu a dieťa „dusiť“. Usilujem sa nájsť pravú mieru, ale ide mi to ťažko,“ rozpráva tridsaťpäťročná Dana. Dá sa teda nejako zahojiť dávne rany? „Rozhodne verím, že sa emočné zranenia dajú prekonať sústredením sa na pozitívne emócie či udalosti v prítomnosti. Nejde o to na ne zabudnúť, ale naučiť sa s nimi žiť. Je podstatné odpustiť tomu, kto nám tieto zranenia privodil. Pokiaľ hovoríme o rodičoch, je veľmi liečivé uvedomiť si, že rodičia tak konali preto, že to lepšie nevedeli. Napríklad s nimi sa zaobchádzalo podobne. Je veľmi dôležité prijať samého seba a dávať si sústavne lásku. Dôležité je aj sústrediť sa na to, čo skutočne chceme a nie sa stále vracať tam, kde sa necítime dobre. To, na čo sa zameriate, získava najviac sily, preto je najlepšou voľbou sústrediť sa na to dobré. Ako povedal psychológ Carl Gustav Jung, to, čomu sa vzpierate, pretrváva,“ hovorí psychologička Jitka Nesnídalová.
Žitie v prítomnosti
Zbaviť sa minulosti znamená predovšetkým dostať sa z detstva, vyliečiť sa zo starých zranení. Nie vždy to ide ľahko – minulosť je totiž veľmi často vrytá do nášho mozgu. Ako hovorí doktor Rancourt, niektoré zážitky z detstva zanechali v mozgu otlačky, ktoré potom bez nášho vedomia ovplyvňujú správanie a postoje. Ako teda vytvoriť most medzi prítomnosťou a minulosťou? „Mostom na prepojenie prítomnosti a minulosti je pociťovať svoj celý život s láskou a vďačnosťou. Ak sme schopní láskyplne prijať svoju minulosť, odpustiť sebe aj druhým, potom si láskyplne tvoríme svoju prítomnosť. Veľmi dôležitý je tu pocit vďačnosti za to, čo sme prežili – aj keď to bolo niečo, na čo nie sme hrdí, rozhodne nám to pomohlo vedieť, čo nechceme. Keď vieme, čo skutočne nechceme, sme bližšie k pochopeniu toho, čo chceme – bližšie k vytvoreniu spokojného života,“ vysvetľuje psychologička Jitka Nesnídalová. Pokiaľ si nevyriešite konflikty, ktoré ste prežili v minulosti, potom asi radostne žiť nebudete, aj keby ste stokrát chceli. „S nevyriešenými konfliktmi sa žije, samozrejme, neradostne. My sme však tí, čo držia opraty nad našimi neradostnými myšlienkami i bolesťami, a to pomocou našej sebadôvery, lásky, odpustenia a nádeje. Ak vieme, že si zaslúžime len to najlepšie, vždy sa rozhodujeme tak, že sa sústredíme len na to, čo v živote chceme, čo nám dáva dobrý pocit a nie na to, čo nám ubližuje. Nejde nám o „našu pravdu“ a o to presvedčiť o nej druhého. Najdôležitejší sme my, preto je na prvom mieste poznanie svojej hodnoty, láska k sebe samému a také zmýšľanie a konanie, aby sme sa cítili vnútorne čo najradostnejšie. Ak si budete dôverovať, budete vedieť, ako žiť,“ radí psychologička Nesnídalová. Aký je teda recept na to, byť šťastný v prítomnosti? Podľa Carla Gustava Junga najmä v navrátení sa k starým ranám, pretože v nich sa ukrýva kľúč k terapii a záleží na lekárovi, či nájde spôsob, ako sa k nemu dostať. Niekedy totiž človek na liečbu starých rán potrebuje odbornú pomoc, nie vždy sa dokáže so „starou históriou“ vyrovnať sám. Zo všetkého najdôležitejšie je totiž vnútorné uzdravenie, a k tomu musíte dôjsť len cestou pochopenia.
