Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Môže letná láska prežiť zimu?

Sú krásne, voňavé a omamujúce… Kým svieti slnko. Ale podľa štatistík nemá význam od letných lások čakať, že budú kvitnúť aj na jeseň. To je ako keby ste z tulipánu chceli spraviť trvalku… Aj keď sú i páry, ktorým sa to podarilo.

Príbeh prvý:  TENTO ROK MI NEUTEČIEŠ, JA SOM NIKŠA!

Janke Domić trvalo tri roky, kým otvorila srd­ce príťažlivému mužovi od Jadranského mora. Bola totiž presvedčená, že Chorváti sú cez leto slobodní a cez zimu ženatí. Ono to tak často aj býva. Vôňa leta, na perách chuť mora, ľahkosť bytia a dovolen­ková láska vo vzduchu… Ale len do septembra.

Presvedčenie Janky, že jej gavalier od mora to so vzťa­hom nemyslí vážne, pramenilo z toho, že ako dlho­ročná delegátka cestovnej kancelárie dobre poznala povahu mužov žijúcich v dovolenkovom raji. Veď o nezáväzných flirtoch a láskach z pláže jej klientov by vedela písať romány. Ona ale nebola ten typ, ktorý sa cez leto bezhlavo zaľúbi, o to viac, že pre ňu Jadran nebol letným dobrodružstvom, ale pracoviskom. Na­priek tomu si ju letná láska našla. „Sprevádzala som do Dubrovníka slovenských turistov a v čase, keď mali individuálne voľno, som vždy sedávala v tej istej kaviarni a využívala čas na riešenie pracovných zá­ležitostí. Pritom ma vždy sledoval sympatický muž.“ Cítila jeho pohľady, záujem, ale neopätovala ich, hoci to trvalo roky. „Za celý ten čas som mu nedovolila, aby sa ku mne priblížil. Ani raz za tri roky som mu nepozrela priamo do očí,“ prekvapuje sympatická Slovenka. Priznáva však, že keď niekedy neprišiel, chýbal jej a bolo jej smutno. A zrejme nebola sama. Na konci tretej letnej sezóny, totiž zrazu za ňou pri­šiel a na rovinu povedal: ´Tento rok mi neutečieš, ja som Nikša.´ „Zoznámili sme sa a o pár mesiacov ma požiadal o ruku,“ spomína Janka, ktorá nakoniec bez akýchkoľvek pochybností povedala áno. „Flirtovanie je síce v prímorských krajinách povinné, ale rodina je pre nich svätá. Nepoznala som žiadneho Chorvá­ta, ktorý by kvôli letnej známosti, lebo láskou to na­zvať nemôžem, opustil manželku a deti. To, že predo mnou Nikša pokľakol, bol teda znak, že to so mnou myslí naozaj vážne.“

„Chorvátski muži to so ženami vedia, poznajú správne slová a dotyky, ale kvôli turistkám sa nerozvádzajú…“

„POLAKO“

Chorvátski muži to so ženami vedia, poznajú správne slová a dotyky, ale kvôli turistkám sa podľa Janky ne­rozvádzajú. Uvedomuje si teda, že mala to šťastie na muža, ktorý rovnako ako ona netúžil po láske, ktorá sa skončí v septembri. „Zobrali sme sa v Dubrovní­ku s tým, že urobíme všetko pre to, aby to bola lás­ka na celý život,“ usmeje sa. Najmä pri spomienke, aké náročné bolo pre ňu prispôsobiť sa jeho ,,pola­ko“, čiže pomaly. „Ja som bola zvyknutá do všetkého dávať veľa energie, riešiť a rýchlo konať, takže keď ma chytil okolo ramien a kráčal pomaly z nohy na nohu, mala som pocit, že sa vlečieme,“ opisuje jeden z drobných rozdielov medzi nimi. Musela sa naučiť nechodiť rýchlo. A on zase nežiarliť, lebo Dalmatínci to majú v krvi. Pracovať na vzťahu museli obaja, aj keď Janka prezrádza, že ona to mala o niečo ťažšie. „S manželom som si totiž brala aj svokru. Chorváti žijú vo viacgeneračných domoch, na čo my nie sme zvyknutí. Svokru som tak mala neustále za chrbtom a dookola čelila jej snahám zmeniť ma na svoj obraz hrdej Dubrovníčanky,“ opisuje prekážky, ktoré muse­li prekonať. Po sobáši s Nikšom totiž zbalila svoj slo­venský život do kufra a začala pracovať s manželom v jeho rodinnej firme. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to nefunguje. „Vrátila som sa teda do cestovnej kancelárie, a skúsili sme to spolu v Trnave, kde mám už dvadsaťsedem rokov Aerobic štúdio. Zvyknúť si na byt v paneláku na ôsmom poschodí bolo však pre zmenu pre manžela nad ľudské sily,“ priznáva Jan­ka a tak sa to rozhodli striedať. „Potom, čo zomrela svokra, o ktorú sa manžel staral, sme si povedali, že budeme žiť tak, aby nám to vyhovovalo obom. Chvíľu na Slovensku a väčšiu časť roka v Dubrovníku.“ Dnes sú Domičovci spolu už štrnásť rokov a ich vzťah je dô­kazom, že láska od mora môže trvať viac ako jedno leto. „Prešli sme si mnohými skúškami a neboli ľah­ké, no vďaka nim vieme, že to, čo k sebe cítime, je navždy.“

Príbeh druhý: ŠŤASTNÁ EGYPŤANKA

Cesta do Egypta bol vlastne jeden veľký omyl. Po­trebovala síce dovolenku, doslova reset, ale celý čas s kamarátkou hovorili o Emirátoch. Dodnes vlastne Barbora Aref nevie, prečo na poslednú chvíľu všetko zmenili a rozhodli sa pre krajinu slávnych pyramíd.

Nakoniec jej to, kam odídu, bolo jedno. „Len som si niekde na konci sveta chcela oddýchnuť od všetkých starostí a bolestí. A potom začať nový život. Bola som totiž ako unavený vojak po nekonečnej vojne medzi našimi, kde som sa stala korisťou, o ktorú sa bojovalo. Dvaja ľudia, ktorých som nekonečne milo­vala a s ktorými som prežila to najkrajšie detstvo na cestách v tatkovom kamióne, ktorí plnili moje det­ské sny, mi nakoniec pripravili nočnú moru,“ vracia sa o pár rokov dozadu mladá žena. Dovolenka bol teda pokus o záchranu. „Keď sme sa však mali s ka­moškou ubytovať v hoteli, len sa potvrdzovalo, aký omyl ten Egypt bol. Bol strašný a odmietla som tam zostať čo i len jedinú noc. Našťastie sme našli hneď niečo lepšie, a keď sme sa tam po niekoľkých hodi­nách šialene unavené dostali, pri recepcii sa objavil sám generálny manažér, aby zistil, či je tentokrát už všetko v poriadku,“ objavil sa na Barborinej tvá­ri úsmev. Svoje urobilo to, že pracovala pre jednu z cestoviek, takže nechcel riskovať pokazený imidž hotela ani krajiny a na druhý deň sa znova prišiel uistiť, či je spokojná. „Nakoniec z toho bol jeden príjemný večer s jedným príjemným, vzdelaným, inteligentným a vtipným mužom.“

„Hneď na začiatku mi Aref povedal, že v okamihu, ak čo i len trošku nebudem v jeho krajine šťastná, alebo nebudem chcieť byť s ním, sám mi kúpi letenku, vyprevadí ma na letisko a popraje mi veľa šťastia.“

ZABUDNÚŤ NA EGYPT?

Z dovolenky sa síce vrátila domov, ale aj keď si to chvíľu odmietala pripustiť, niečo z nej v Egypte zo­stalo. S Arefom. S tým úžasným sympaťákom z hote­lového manažmentu, ktorý jej nečakane ukázal, že život je predsa len krásny. „Lietala som tam teda zas a znova, hoci niekedy len na krátke tri dni, aby sme mohli byť aspoň chvíľu spolu. Aref ma do ničoho viac ani nenútil. Tým ma však, paradoxne, presved­čil najviac.“ Keď počúvala iba svoje vnútro, nebolo by nič ľahšie, ako odísť za ním natrvalo. „V Egypte som sa cítila dobre, cítila som, že je to moja nová cesta, životná výzva a všetko vo mne prikyvovalo: Áno, toto chcem. Hneď na začiatku mi navyše Aref povedal, že v okamihu, ak čo i len trošku nebudem v jeho krajine šťastná, alebo len čo nebudem chcieť byť s ním, sám mi kúpi letenku, vyprevadí ma na le­tisko a popraje mi veľa šťastia do života,“ prekvapuje Barbora. Napriek tomu si jej rozum dookola dokázal nájsť milión dôvodov, prečo s ním nezostať. „Keď som ich však pretriedila, uvedomila som, že zostali hlavne predsudky – čo ťa to napadlo žiť s moslimom a ešte v moslimskej krajine? Musíš byť fakt zaslepe­ná, zúfalá, hlúpa, naivná, zmanipulovaná a neviem čo všetko… Dnes sa čudujem, že som im dávala vo svojich myšlienkach vôbec priestor, že som im nechala rozožierať náš vzťah,“ hovorí po rokoch o vetách typu: Azda neveríš, že spolu zostanete do smrti? Je na teba príliš starý, príliš tmavý… Máš na viac…! „Pamätám si na chvíľu, keď som mala pocit, že moja hlava je ako práčka, kde sa to stále dokola melie. Doslova zúfalo som sa v duchu prihovárala vesmíru: „Pane Bože, má toto všetko význam?! Ukáž mi, že to, čo cítim, je správne, pomôž mi všetko po­chopiť a vyhnať tieto myšlienky z hlavy.“

„JA TU UMRIEM, NEZVLÁDNEM TO…“

Odpoveď prišla. Ale spôsobom, ktorý nečakala. Uprostred mora, keď si s Arefom chceli len oddých­nuť, šnorchlovať, vypustiť starosti… „On sa mi však zrazu stratil z dohľadu, a keď som ho konečne zba­dala, videla som jeho červené oči a počula zrýchlený dych,“ opisuje sekundy hrôzy mladá žena. Aref lapal po dychu a viditeľne to vzdával, dokonca Barboru posielal preč, aby aj ju nestiahol ku dnu. „Vrieskala som na neho, že neumrie, že to spolu zvládneme. Našťastie sme sa naozaj o chvíľu dostali na plytčinu. A keď sa nám podarilo dostať z vody, došlo mi, že toto bola odpoveď. Stále vystrašená a unavená som sa na seba hnevala – čo mi to napadlo sa tak hlúpo pýtať? Prečo som čakala, že na tie strašné otázky do­stanem inú ako strašnú odpoveď? Definitívne som sa ich však zbavila. Všetko zo mňa opadlo, zmizlo a ja som začala byť len úprimne vďačná. Vďačná za to, že je môj priateľ živý, že sedí predo mnou a dý­cha!

NAŠLA SOM SAMU SEBA

Dnes si Barbora uvedomuje, že keby jej cesta ne­viedla cez všetky tie zákruty, asi by všetky tie po­chybnosti neustála, nedokázala by ísť za láskou do inej krajiny s inou kultúrou a náboženstvom. Nebo­la by schopná Arefovi, a vlastne ani svojim vlastným citom k nemu, dôverovať. „Skrátka, keby ma život neprinútil stať sa silnou, nemala by som odvahu byť šťastná. A to dnes som. Šťastná Egypťanka, ktorá na­šla samu seba. Pritom doma ani nikde, kde som do­teraz bola, som to nedokázala. Stále som totiž šťastie hľadala niekde vonku – v nových šatách, partnerovi, zamestnaní a vôbec mi nenapadlo, že by som si ho mohla nosiť sama v sebe.“


Majú budúcnosť?

ČASTO SÚ BLÁZNIVÉ A NEČAKANÉ. SÚ VŠAK LETNÉ LÁSKY PODĽA PSYCHOLOGIČKY Mgr. LUCIE DODEKOVEJ Z PSYCHOLOGICKEJ PORADNE POČÚVAM VÁS V ŽILINE KVÔLI TOMU INÉ?

„Bez ohľadu na to, v akom prostredí lásku zažívame, začína sa fázou, keď sa objavia povestné motýle v bru­chu. V prežívaní vnímame ľahkosť, radosť až eufóriu. Je to stav, ktorý môžeme prirovnať k stavu pod vplyvom omamných látok. Navyše sa počas dovoleniek cítime uvoľnenejší. Objavuje sa v nás túžba po dobrodružstve, nových zážitkoch, sme spontánnejší… Dôležité je však napriek očareniu zachovať si zdravý rozum. Pozrieť sa na situáciu, v ktorej sme sa ocitli, čo najviac triezvo. Uvedomiť si dôvody, pre ktoré vzťah vznikol. Či išlo len o vášeň, flirt, alebo naozaj vnímame, že vzťah s touto osobou je perspektívny a chceme ho spolu budovať. Dôležitú úlohu v tom má aj naše vlastné nastavenie a to, ako pristupujeme ku vzťahom. Či sa na ne pozeráme romantickým spôsobom, keď je pre nás dôležitý pocit zamilovanosti, ľahkosti, bezstarostnosti, a nič iné nechceme. Alebo sme už dostatočne zrelí na to, aby sme si uvedomovali, že trvalý vzťah je občas náročný. Je dôležité si tiež uvedomiť, že dovolenkové prostredie je iné, nemáme takmer žiadne povinnosti, naopak, máme množstvo času, ktorý mô­žeme venovať jeden druhému. To je luxus, ktorý väčšina z nás vo svojom prirodzenom prostredí nemá. Partneri si preto musia zložiť ružové okuliare dovolenkovej zamilovanosti a byť pripravení vidieť aj svoje chyby a vlastnosti, ktoré im môžu prekážať. Láska v dlhodobých vzťahoch je totiž z veľkej časti racionálna. Je postavená na spo­ločných hodnotách, rešpekte a porozumení. Je teda potrebné na nej vedome pracovať a pestovať ju. Otvorená a čestná komunikácia je preto základ.

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.