Všeobecne sa má za to, že pribúdajúce roky sú pre mužov milosrdnejšie ako pre ženy. Muži vraj zrejú a vek ich tak nestresuje… Ako je to v skutočnosti? Snažia sa muži nejako „pozastaviť“ čas? Všímajú si, ako sa im rokmi mení telo? Kedy si začnú uvedomovať, že starnú? Aj o tom píše Pavel Maurer.
Ešte nikdy som to verejne nepriznal, ale ja mám k svojmu telu nedôveru vlastne už od mladosti. V puberte som rýchlo vyrástol vyše 193 cm, bol som dlhý a veľmi kostnatý, veľké chodidlá, neohrabané dlhé ruky. Hanbil som sa, že som chudý, namiesto toho, aby som sa radoval, že som vlastne štíhly. Tiež mi nikdy veľmi nerástli fúzy a chlpy na prsiach. Ťažko som niesol pohľad na niektorých svojich vyspelejších spolužiakov na gympli, ktorí sa už pravidelne holili. Skúšal som pádlovať na pretekárskom kajaku, skúšal som orientačný beh, dokonca som bol aj párkrát v posilňovni, pretože som túžil mať veľké svaly, široké ramená a „pekáč buchiet“ na bruchu. To sa nepodarilo. Nikdy som to veľmi dlho nevydržal.
Nemám v sebe ani za mak športového ducha, takže sa vlastne sám sebe čudujem, že už skoro štyridsať rokov hrám pravidelne tenis. Tento šport je trochu jednostranný a skôr mi spôsobuje vyhodené platničky a bolesti za krkom. Milujem ho však, a dokiaľ sa udržím na nohách, budem stále utekať do nášho romantického klubu na okraji Stromovky. Až neubehnem single, určite nájdem pár dôchodcov na double!
Posledných dvadsať rokov, čo vydávam sprievodcu po najlepších a najzaujímavejších reštauráciách, sa moja váha nezmenila ani o kilogram. Stabilných 96 kg na 196 cm výšky. Nech som jedol, čo som jedol, večer, v noci, veľké porcie, tučné mäso, váha bola stále stabilná. Až vlani som nečakane skončil na 102 kg a ani za nič sa z toho nemôžem dostať!
„Vzhľadom k výške na mne to brucho veľmi nevidieť, ale je tam – a cítim ho!“
Štve ma to, asi ako každého. Vzhľadom k výške na mne to brucho veľmi nevidieť, ale je tam – a cítim ho! Vnímam, že som zrazu pomalší, niektoré nohavice nezapnem, a keď si navliekam ponožky, príde mi to niekedy, akoby som sa potápal pod vodu. Nádych, výdych.
Musím povedať, že svoje telo teda skutočne nemilujem ani neobdivujem. Snažím sa nejako vyjsť s tým, čo mi rodičia a osud nadelili. V žiadnom prípade však nedržím žiadne diéty a dúfam, že k tomu nikdy nedôjde. Veď si predstavte ten paradox – tento chlapík, čo organizuje food festivaly a vydáva sprievodcov po gastronómii, je stále na nejakej diéte! To by som asi musel tú svoju kulinársku profesiu celkom zabaliť. Nemôžem predsa „vodu kázať a víno piť“… Okrem toho, diétam neverím. Verím len tomu, že každý z nás máme svoj špecifický spôsob spracovania potravy. Niekto potrebuje viac mäsa, iný skôr smeruje k zelenine a ovociu. Som si istý, že na vývoj našej postavy, nálady, kondície a zdravia má obrovský vplyv, čo jeme, v akom rozpoložení, v akom rytme, čase a, samozrejme, obsahu a hmotnosti.
Raz som videl dokument s nejakou ženou, ktorá bola hrdá na svoje telo. Bola to skutočne atraktívna blondína skvelých tvarov a vyzerala takmer rovnako ako jej dcéra. Mala desiatky operácií všetkého, čo sa len dalo vylepšiť. Nebola veľmi bohatá, ale namiesto dovolenky alebo auta radšej investovala do svojho vlastného dizajnu. Bez problémov balila mužov, ktorí boli o 15-20 rokov mladší než ona. A potom na konci svojej filmovej prezentácie priznala, že jej telo síce funguje skvelo, vyzerá mladšia ako je, ale že mozog sa jej nezmenil. Nemala si s tými zajačikmi čo povedať a ich nápady, myšlienky, príbehy ju vlastne nudili a nezaujímali.
Tak to si myslím tiež. Že totiž môžeme vďaka technológiám na sebe všeličo vylepšiť, pomyselne si ubrať roky a na nejaký čas aj trebárs málinko oklamať svoje okolie, ale dokiaľ nám nevymenia aj mozog, myšlienky, spomienky a túžby, tak je to len napoly a na iba vyprchajúcu a krátku „chvíľku šťastia“. Je to, ako hovorí klasik: „Múúúška len zlatá!“
foto: unsplash.com
