Jeden je taký, druhý vás naštval, tretí má tie a tie zlé vlastnosti. Nech už sa pozriete na kohokoľvek vo svojom okolí, nikto vám nie je dosť dobrý. Naozaj sú ľudia takí zlí, alebo je niečo v neporiadku s vami? A ako sa môžete naučiť vidieť svoje okolie aspoň trošku pozitívnejšie?
Koľkokrát napríklad za posledný týždeň ste povedali o ľuďoch vo svojom okolí niečo pozitívne, alebo ste dokonca niekoho pochválili a koľko vašich poznámok bolo vyslovene negatívnych – od ohovárania po hundranie samého pre seba, že s tým a s tým sa predsa nedá baviť, pretože…? A že tých druhých bolo vždy toľko, že ich ani nedokážete spočítať? Psychológ Petr Šmolka by sa ani nečudoval. Podľa neho žijeme v dobe, ktorá je navždy poznamenaná dôrazom na výkonnosť, vzájomné porovnávanie a určité elitárstvo, že hľadanie a nachádzanie chýb u druhých sa stalo pre niektorých pomaly každodennou náplňou života. „Akoby sme sa tým snažili zlepšiť si pred sebou nielen svoj vlastný obraz, ale aj pozíciu vo vzťahoch – mať v nich navrch. A to ako vo vzťahoch partnerských, tak aj pracovných alebo akýchkoľvek iných,“ hovorí odborník. Podobné počínanie je podľa neho charakteristické najmä pre ľudí, ktorí sa nemôžu oprieť o autentické sebavedomie. Takí majú tendenciu spochybňovať úspechy druhých, poukazovať na ich nedostatky, a ak úspechy druhých nemôžu dosť dobre poprieť, potom sa aspoň snažia spochybniť metódy, ktorými ich dosiahli. Všetci predsa poznáme reči o tom, kto sa kam dostal „po známosti“ alebo „cez posteľ“ alebo vďaka bohatým rodičom, a tak podobne…
Neznie to však príliš alibisticky – povedať, že také správanie jednoducho spôsobuje moderná doba? Psychológ Petr Šmolka pripúšťa, že za negatívnym prístupom k druhým ľuďom môže niekedy stáť aj potlačená trauma z detstva, prípadne iné neblahé skúsenosti, súčasný svet však toto negatívne nastavenie v každom z nás podporuje a vyostruje. „Bohužiaľ, podobný postoj voči okoliu má pomerne značnú silu vidieť sa lepší, než v skutočnosti sme,“ tvrdí odborník. Kto je kritický ku svojmu okoliu, býva väčšinou veľmi nekritický sám voči sebe: považuje sa za elitu, a čo je horšie – prevláda u neho pocit, že jeho hodnotenie druhých je objektívne. „Nie je to predsa moja vina, že druhí sú takí strašne nedokonalí… Keby sa len trochu snažili…, potom by v našich očiach stúpli a my by sme na nich iste našli aj nejaké pozitíva,“ načrtáva Petr Šmolka spôsob premýšľania týchto ľudí a dodáva: „Taký prístup je však väčšinou iba sebaklam, často zneužívaný predovšetkým v partnerských vzťahoch. Kritizovaná bytosť – či už muž alebo žena – sa potom snaží a snaží, mohla by sa aj roztrhať, ale stále je to málo.“ Pritom u mnohých kritikov sú podľa odborníka kdesi v podtexte zjavné hlboké vnútorné neistoty a niekedy aj značná zraniteľnosť – tým, že si nikoho nepustí k telu, pretože ho svojou kritikou odradí, cíti sa vo svojej krehkej ulite bezpečnejšie.
Hovorí sa, že kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani ostatných. Sčasti je to pravda, zároveň sa však dané tvrdenie nedá podľa Petra Šmolku chápať tak, že kto má rád sám seba, má automaticky rád aj druhých. „Je mnoho samoľúbych a do seba zamilovaných hlupákov, pre ktorých sú ostatní iba problémoví a neschopní,“ hovorí psychológ. Fakt je, že ak budete druhých považovať za zlých, neschopných, hlúpych a nehodných vášho rešpektu, budú podobne pristupovať oni k vám. Možno vás nebudú kritizovať, ale najskôr sa vám budú vyhýbať. „To je dôvod, prečo ľudia kritickí voči okoliu bývajú dosť osamelí. Niekedy však svoju osamelosť okázalo prezentujú ako prednosť – ja predsa nikoho nepotrebujem, vystačím si sám. Alebo sa uchýlia k metóde kyslého hrozna – s niekým takým hrozným by som sa predsa nezahadzoval,“ opisuje psychológ typické sebaklamné správanie. Práve absencia priateľov, nekomunikatívnosť alebo komplikované vzťahy s okolím môžu byť podľa odborníka dobrý dôvod uvedomiť si, že v našom správaní nie je niečo v poriadku, a môžu byť prvým krokom k rozhodnutiu niečo zmeniť. Psychoterapia predstavuje účinnú pomoc pre ľudí, ktorých negativita voči okoliu vzišla z nejakej traumy, ostatní si však musia pomôcť sami. „Chybami sa vraj múdra hlava učí. Ak ju máme práve na našom krku, potom máme šancu,“ dodáva psychológ. Malý návod, ako na to, nájdete v boxe.
Ako hľadať na druhých to dobré
Uvedomte si, v čom ste vy sami dobrí, čo zvládate, v čom netreba, aby ste sa neustále porovnávali s niekým iným!
Pristihnete druhých vo chvíli, keď robia niečo dobre, keď sa im niečo podarilo, a pokúste sa to okomentovať. Nahlas a bez irónie či sarkazmu.
Pripusťte, že aj vy máte nejaké slabé miesta, že si s niečím neviete rady, požiadajte okolie o pomoc. Hrebienok vám nespadne a ľudia k vám budú mať bližšie.
foto: Unsplash
