Starí rodičia sú tu skôr, ako sa narodíme, ale skôr ako ostatní nám aj odídu. Ktosi múdry povedal, že možno preto nás ľúbia viac ako iní. Majú totiž na to, aby nám dali svoju lásku, menej času. A tak nám jej dávajú viac. Najnovšie to potvrdzujú aj vedecké štúdie.
Hypotéka na krku a strach o prácu, neustále naháňanie, nestíhanie a hádky s partnerom… Presne z tohto všetkého máte stres? Ak vy, tak podľa nedávnej štúdie vedcov z Rochesterskej univerzity v New Yorku aj vaše deti, ktoré rovnako citlivo ako kanárik v bani vnímajú, keď sa doma ťažko dýcha. Stres je síce bežnou súčasťou života a naše telo je naň vďaka evolúcii pripravené. Vďaka nemu sa nám totiž zvýši pulz, tlak aj produkcia adrenalínu a kortizolu, aby sme boli silnejší, rýchlejší, ostražitejší než zvyčajne a dosiahli najlepší možný výsledok. Lenže takto to funguje len vtedy, ak je občasný a krátkodobý. Vo vlaňajšom prieskume však približne každý desiaty rodič pripustil, že si u svojich ratolestí dlhodobo všíma, že nie sú vo svojej koži a zažívajú nepohodu. Stres si totiž dieťa podľa klinickej psychologičky a psychoterapeutky Mgr. Márie Jančinovej, PhD. uvedomuje už v predškolskom veku a prežíva ho aj ono, najmä ak ho pociťuje rodič. „Deti veľmi citlivo vnímajú, ak je prítomný stres v rodine, a to najmä u rodiča. Cítia ho najmä na telesnej úrovni a predovšetkým telesnými symptómami, ako sú plač či bolesť sa u nich aj prejavuje,“ vysvetľuje s tým, že predškolák ho vie dokonca už aj pomenovať, samozrejme, slovníkom primeraným veku. To, že už malé dieťa takto vníma prežívanie rodiča, podľa nej vychádza z existencia zrkadlových neurónov. „Ide o neuróny v mozgu, ktoré sú aktivované nielen pri vykonávaní činnosti, ale aj pri jej pozorovaní u niekoho iného. Rovnako sa predpokladá, že sa aktivujú nielen pri prežívaní vlastných emócií smútku, strachu, radosti, ale aj pri ich pozorovaní u druhej osoby.“ V detskom veku podľa odborníčky stres vidno veľmi rýchlo na celom telesnom prejave dieťaťa, a to nielen cez sťažnosti na jeho somatické prejavy, teda bolesť, ale aj na jeho telesnom postoji či mimike.
MÔŽE VŠAK STARÝ RODIČ POVOĽOVAŤ, ČO RODIČ ZAKAZUJE?
„Keďže deti nemajú ešte vlastné nástroje na reguláciu stresu, potrebujú dospelého, ktorý ich naučí pomenovať, čo prežívajú a pomôže sa im v tom vyznať,“ hovorí doktorka Jančinová. Pri menších deťoch hrajú, samozrejme, prvé husle rodičia. Problémy starších si doma v behu a strese však často nikto nevšíma, pritom ich tiež potrebujú dostať zo seba. Ako výborní „terapeuti“ sa však ukazujú podľa viacerých odborníkov starí rodičia. „Starý rodič môže byť pre vnúča skutočne veľmi blízkou a dôležitou osobou, ktorá mu pomáha spracúvať náročné emócie a situácie. Hlavne, keď dieťa cíti, že sa mu môže zdôveriť bez toho, aby bolo odsudzované alebo neprimerane trestané a vníma, že je prijímané také, aké je. To isté by však malo platiť aj vo vzťahu rodič – dieťa,“ upozorňuje psychologička. Uvedomuje si však, že množstvo detí doma zažíva skôr tlak na výkon. Byť najlepší je totiž v niektorých rodinách takmer zákon a na drobné radosti a vlastné záujmy zostáva málo času. Môže však starý rodič povoľovať, čo rodič zakazuje, a mať s vnúčaťom malé tajomstvá? „Ak je v rodine zdravé prostredie a vzťahy, nemá ani dedko či babička dôvod niečo skrývať alebo obchádzať výchovné postoje rodičov, aj keď sa v nich nemusia stopercentne zhodovať. Ak má však starý rodič pocit, že rodič dieťaťu nerozumie, je napríklad príliš prísny alebo, naopak, benevolentný, mal by to komunikovať najprv s rodičom a pomôcť mu nájsť vhodnejší spôsob komunikácie s dieťaťom, nie tento vzťah nahrádzať alebo vytvárať s dieťaťom koalíciu,“ radí.
PRI VNÚČATÁCH SÚ VYLADENEJŠÍ
Viaceré štúdie ale skutočne potvrdzujú, že starí rodičia majú často lepší vzťah s vnúčatami ako s vlastnými deťmi. „Vyplýva to pravdepodobne z väčšej emočnej zrelosti nadobudnutej vekom, zo skúseností, vrátane chýb z výchovy vlastných detí, väčších časových možností, odstupu a nadhľadu, keďže nie sú primárnymi opatrovateľmi dieťaťa s najväčšou zodpovednosťou,“ vysvetľuje Mária Jančinová dôvody faktu, že niekedy je starý rodič naozaj vyladenejší na potreby dieťaťa ako rodič. „Nemôžeme však všeobecne tvrdiť, že vzťah starého rodiča a vnúčaťa je lepší ako vzťah rodiča a dieťaťa. Je len špecifický. Ak sa ale dieťa cíti bezpečnejšie vo vzťahu s dedkom či babkou, môžu byť oni prví, komu sa zdôverí. Vtedy by však mali vždy pomôcť dieťaťu nájsť spôsob, ako to povedať aj rodičovi, hoci má dieťa z jeho reakcie strach.“
SO STARÝMI RODIČMI SME ŠŤASTNEJŠÍ
Mať v starých rodičoch niekoho takého podľa vedcov z Oxfordskej univerzity deťom jednoznačne prospieva. „Tie deti, ktoré majú nablízku dedka a babku, majú menej emocionálnych problémov, úzkostí a problémov so správaním. Ľahšie sa vyrovnávajú s traumatickými životnými situáciami, ako je napríklad rozvod rodičov či šikanovanie v škole,“ vyplýva z ich záverov. Starí rodičia totiž podľa amerických vedcov pomáhajú vnúčatám vidieť svet šťastnejšie a pozitívnejšie. „Určite je prítomnosť takéhoto blízkeho človeka a bezpečia vo vzťahu pre dieťa protektívnym faktorom, a to v každom vekovom období,“ súhlasí aj slovenská odborníčka, podľa ktorej nie náhodou u nás v minulosti platilo príslovie: Na výchovu dieťaťa je potrebná dedina. „Sme totiž sociálne tvory a okrem výnimiek sme spokojnejší, keď máme okolo seba viacero osôb, s ktorými môžeme cítiť blízkosť a vzájomne si pomáhať. Navyše, starí rodičia bývajú často tolerantnejší k chybám vnúčat, ako bývali k chybám vlastných detí, s pribúdajúcim vekom vedia byť láskavejší a viac akceptujúci. Pokiaľ už nie sú pracovne aktívni, bývajú aj menej vyčerpaní každodennými povinnosťami, a tak aj trpezlivejší pri riešení „neposlušnosti“ dieťaťa. Vnúčatám okrem toho môžu odovzdávať nadobudnutú životnú múdrosť a skúsenosti, učiť ich vlastným koníčkom a záujmom, pomôcť im s reguláciou emócií, zvládaním náročných situácií, čo všetko môže mať veľmi pozitívny vplyv na prežívanie dieťaťa a formovanie jeho osobnosti,“ mieni psychologička.
VĎAKA VNUKOM ŽIJÚ DLHŠIE
Oxfordský výskum však svojím spôsobom potvrdil aj ďalšie slovenské príslovie – Kto dáva, ten aj dostane. Blízkosť vnúčat totiž rovnako prospieva aj seniorom. Tí z nich, ktorí pomáhali s vnúčatami, mali totiž podľa tej istej štúdie o 37 percent nižšie riziko úmrtia, ako ich vrstovníci v rovnakom veku, ktorí žiadne vnúčatá nemali alebo sa o nestarali. Účastníci výskumu, ktorí mali v čase jeho konania sedemdesiat rokov a viac, boli totiž v rokoch 1990 – 2009 pravidelne sledovaní a každé dva roky s nimi vedci robili rozhovory. Ukázalo sa, že väčšina z tej polovice starých ľudí, ktorí strážili svoje vnúčatá, bola nažive aj desať rokov po prvom rozhovore, kým značná časť z ďalších päťdesiat percent, ktorí sa o vnúčatá nestarali ani s nimi nepomáhali, umrela do piatich rokov od prvého stretnutia. Vedci sa domnievajú, že vysvetlenie treba hľadať v minulosti, keď bola pomoc s deťmi nevyhnutnou súčasťou prežitia ľudského rodu. Seniori, ktorí sa cítia potrební, žijú jednoducho dlhšie.
