Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Nás s mužom chytili a deti odviedli preč

Bolo to ich bežné ráno. Svojim dvom malým škôlkarom začala práve chystať raňajky. Vedela, že sa im nebude chcieť vstávať, tak nech ich prebudí aspoň vôňa z kuchyne… Lenže v to ráno nakoniec nemusela. Z chodby sa totiž ozval taký hlasný šramot, že sa obe deti doslova strhli. Trojročný Matias a o rok staršia Vivien sa na ňu vystrašene pozreli. „Mami, čo je to?“ Eva Veszprémiová absolútne netušila, a tak zamierila k dverám, že to zistí. Musí predsa deti upokojiť. To však nemohla. V predsieni ich bytu vo švédskom Malmö stáli totiž ľudia zo sociálky, ktorí jej v sprievode polície prišli deti odobrať. Bez odpovede na otázku – prečo?

Keď Eva povedala áno svojmu mužovi, vedela, že ho hovorí aj životu na severe Európy. Hoci sa Mário narodil na Slovensku, jeho domovom bolo Švédsko, kde s rodičmi vyrastal. Ale nevidela dôvod, prečo by to nemalo byť dobré. Mali tam rodinné zázemie, byt, prácu a postupne sa im tam narodili dve deti. Samozrejme, prišli aj problémy, ale práve pri tých je Švédsko veľmi dobrým bydliskom, štát totiž okamžite človeku podá prst. Nenapadlo ju však, že keď sa ho chytia, zoberie im celú ruku. „Keď manžel prišiel o prácu, predpísal mu jeho lekár lieky na depresiu a úzkosti. Nemal však žiadny závažný stav, len nebolo pre neho jednoduché prijať, že je nezamestnaný. V tej chvíli sa však o nás začal zaujímať sociálny úrad na ochranu detí. Chodili na návštevy domov, do škôlky, kde pritom obe deti práve nastúpili. Dovtedy som s nimi bola totiž doma, ale keďže manžel prišiel o miesto, snažila som začať pracovať ja,“ vracia sa Eva o pár rokov dozadu. Stále sa všetci podľa nej tvárili, že to robia, aby deťom pomohli, akurát nebolo jasné s čím. Tie totiž podľa nej žiadne problémy nemali. A tak ich úradníci začali hľadať.

Čo si o nej budú myslieť jej deti o dvadsať rokov?

„Vivien sa v škôlke ako nové dieťa, ktoré prišlo medzi cudzích rovesníkov, ktorí navyše hovorili rôznymi jazykmi, hneď nezapojila do hry, ale stála v rohu a sledovala ich. Okamžite prišla sociálka za mnou s tým, že to, že Vivien prvý deň asi pätnásť minút stála mimo kolektívu, podľa štatistík signalizuje násilie v rodine. Neskôr som sa zase dozvedela, že zle dopadla aj bežná návšteva detského pediatra. Dcéra mala dva a pol roka a lekárka jej tam kázala nakresliť postavu človeka so všetkým, čo k nej patrí. Samozrejme, to v jej veku Vivian nevedela. Matias, ktorý má diagnostikovaný ľahký autizmus, zase celý čas plakal, čo je však pre tieto deti, ktoré potrebujú svoj systém, typické. Lekárka ale poslala na sociálku správu, že má veľké obavy o vývoj detí,“ opisuje Eva kolobeh podozrení, ktoré zrazu voči nim mali. „Nakoniec k nám domov začala sociálka chodievať dvakrát do týždňa. Dávali mi rôzne divné otázky, že čo si o mne budú myslieť moje deti o dvadsať rokov a podobne. Tak som sa ozvala, že odmietam s nimi spolupracovať, aj tak mi s ničím nepomáhajú. Na to mi oponovali, že ako rodina určite niečo skrývame.“

Syna a dcéru odviezli na neznáme miesto

Súrodenci Matias a Vivien

Ešte stále to však vyzeralo na jedna nula pre Evinu rodinu, sociálni pracovníci preto svoj dohľad nad nimi začali zintenzívňovať bez toho, aby si to rodičia Vivien a Matiasa stihli všímať. Čakalo ich totiž sťahovanie za prácou z okrajovej časti priamo do Malmö, kde dostali veľký byt v lukratívnej štvrti. Sociálka si ich, samozrejme, našla aj na novej adrese a zazvonila im na dvere skôr, než stihli všetko vybaliť s tým, že deti by sa tam radšej nemali ani zabývať. „Vraj by s nami bývať nemali, keďže manžel má depresie a ja starostlivosť o syna s poruchou autistického spektra určite nezvládnem. Ponúkli mi teda dve možnosti: buď dobrovoľne podstúpime tri mesiace vo vyšetrovacom dome, kde nás budú dvadsaťštyri hodín monitorovať kamery, čo sme odmietli, alebo nám deti odoberú,“ spomína Eva. Vydesení si okamžite našli advokáta, ktorý im radil aspoň na čas odísť z krajiny. Napríklad na dovolenku. Keďže Evina mama sa medzitým presťahovala za rieku Moravu, zamierili do Čiech. Jednoducho si od toho všetkého oddýchnuť, ale domovom pre nich stále zostávalo Malmö. „Po návrate nás však opäť zavolala sociálka na stretnutie. Bolo mesiac pred Vianocami a zas nás nútili, aby sme sa presťahovali do monitorovaného bývania. Nakoniec ale odborníci, ktorí pracovali s manželom v súvislosti s depresiou, skontaktovali úrad na ochranu detí s tým, že na to nevidia dôvod,“ pokračuje v rozprávaní mladá matka. Na prvý pohľad to vyzeralo uzavreté. Ale nebolo. Sociálny úrad sa začal totiž napriek tomu chystať na odobratie detí a bez varovania v jedno bežné ráno vtrhol s políciou do ich bytu. „Nás s manželom policajti chytili a fyzicky nás držali, deti zobrali a odviezli na neznáme miesto. Tri mesiace sme nevedeli, kde sú. Iba nám na stôl hodili papiere s dôvodmi odobratia. Zostali sme ako obarení. Vyčítali nám totiž nedostatočný očný kontakt, to, že Matias vraj mal raz špinavé ľavé ucho a podobné nezmysly…“

Nemohla deti objať ani s nimi hovoriť po slovensky

Do týždňa prebehlo prvé súdne pojednávanie, kde sa malo rozhodnúť, či proces odobratia detí bude pokračovať. „Tam sme sa dozvedeli, že ťahali deti po lekároch a pediatrická zdravotná sestra napísala, že Matias je dieťa, ktoré určite bolo svedkom veľkého násilia, že obe naše deti si bez dennodenného domáceho násilia už nevedia ani predstaviť život a manžel je narkoman užívajúci drogy,“ vypočítava desivé obvinenia mladá žena. Mário teda okamžite absolvoval test z krvi a moču, ktorý obvinenie vylúčil. „Napriek tomu súd prijal klamlivé tvrdenie sociálky a skonštatoval, že Matias má z mužov panický strach. Preto navrhli trvalé odobratie,“ roztrasie sa Eve hlas. Mário mal kontakt s deťmi zakázaný úplne, Eva ich mohla vidieť hodinu mesačne v prítomnosti sociálnych pracovníkov. „Všetko si nahrávali. Nemohla som deti objať, ani s nimi hovoriť po slovensky.“

Ich vlastná advokátka prekvapila

Eva hneď kontaktovala ombudsmana, rôzne občianske združenia, slovenskú ambasádu… „Na veľvyslanectvo som posielala aj všetky dokumenty sociálneho úradu a to okamžite žiadalo o návrat detí, bohužiaľ, so sociálkou ohľadom detí nebola možná žiadna komunikácia.“ Najhoršie podľa Evy bolo, že deti celý ten čas, keď im boli odobraté, putovali z rodiny do rodiny. „Argumentovali totiž napríklad tým, že Matias má strach z mužov, no náhradná rodina, kde bol umiestnený a ktorá sa špecializovala na týrané deti, poslala súdu vyjadrenie, že je to naopak, a Matias má mužov radšej, navyše, že ani jeden, ani druhý nejavia žiadne znaky týrania a neprežili žiadnu traumu počas spoločného žvota s rodičmi,“ spomína mladá žena na obdobie pred hlavným pojednávaním. Na ňom museli mať advokátov nielen oni dvaja s mužom, ale aj každé z ich detí. „Tých ale vyberá vždy sociálka s tým, aby išli proti rodičom,“ upozorňuje. Tí ich ale prekvapili. „Žiadali okamžité vrátenie detí s tým, že nevidia žiadny dôvod na ich odobratie. Prvý odvolací súd napriek tomu Eva s Máriom prehrali, sociálka totiž prichádzala so stále novými podozreniami. „Vivien má na brušku malé materské znamienko, ale oni začali tvrdiť, že je to rana po tom, čo otec na nej hasil cigarety. Potom zase vytiahli na mňa, že deťom nedávam jedlo, no na druhej strane tvrdili, že Vivien má na svoj vek nadváhu. Alebo nás obvinili, že sme deti izolovali od sveta a nikam sa nedostali, tak sme priamo v súdnej sieni na veľkej obrazovke premietali tisíce fotiek a videí z výletov, z prírody a zábavných parkov.“

Stáli nad posteľou, v ktorej uspávala deti

Na to už podľa Evy protistrana nenašla argument, aj tak však dokázala súdne pojednávanie natiahnuť na neuveriteľných deväť a pol hodiny. Napriek tomu im to nepomohlo. „Nikdy predtým sa nestalo, že by v priebehu jedného dňa súd vydal aj rozsudok, v našom prípade ho však vyhlásili priamo na pojednávaní a nariadili sociálnej službe okamžitý návrat detí ešte v ten deň,“ prvýkrát sa odvážna mama jemne usmeje. Vyhrali bitku, ale ako sa ukázalo, ešte stále nie vojnu. „S advokátkou detí a advokátom sme síce okamžite kontaktovali sociálny úrad, kde však najskôr nikto nedvíhal, a keď sa právnička detí nakoniec dovolala, že máme v rukách rozsudok, ktorým im súd nariaďuje návrat detí domov, vypočula si akurát, že to v žiadnom prípade neurobia,“ opäť Eva bojuje so slzami. „Rovno ma aj s deťmi zatvorili do pozorovacieho domu, kam nás chceli dostať od začiatku, pritom som mala povolenie okamžite opustiť krajinu,“ opisuje ďalší úhybný manéver švédskeho sociálneho úradu. Na radu právnika sa však protestov vzdala. Na sto percent by ich podľa neho použili proti nej a všetko by sa začalo odznova. „Dvadsaťštyri hodín denne som musela mať otvorené dvere na izbe, lebo ma stále obviňovali z násilia, hoci sa na súde všetko vyvrátilo. Keď som uspávala deti, vždy nad nami stáli tri pracovníčky a sledovali nás, ako ležíme v posteli, rovnako keď som ich prezliekala, umývala im zuby… A všetko si zapisovali.“ Bez sprievodu nemohla s deťmi vyjsť ani na ulicu. Ale vedela, že to musí vydržať. Aj najmenší náznak nesúhlasu s tým, čo s nimi robia, by bola totiž voda na ich mlyn. „Zaťala som sa, zahryzla si do jazyka a nejako sme to pretrpeli,“ hovorí Eva. Po týždni sa stalo nemožné – pustili ich domov. Všetkých troch. Stretnutie s otcom im ale zakázali. V tej chvíli sa tak všetci štyria pobalili a okamžite opustili Švédsko. „Po tomto všetkom som si nevedela predstaviť, že by som tam zostala.“

Našli ich aj za hranicami

Keď prekročili české hranice, verila, že si môže konečne vydýchnuť, že všetko zlé je už za nimi. Cítila sa v bezpečí, doma. Až kým sa aj za dverami maminho bytu neobjavila sociálka. „Prišli českí sociálni pracovníci s tým, že sú tu na príkaz švédskej sociálnej služby, lebo Švédsko chce informácie o našich deťoch.“ A kolobeh návštev sociálky začal odznova. „Po roku síce skonštatovali, že deti majú všetko a na kontrolu nie je dôvod, ale upozornili ma, že ak Švédsko o ňu požiada, budú musieť prísť znova.“ Ani jedno z detí, rovnako ako ich rodičia, pritom nie sú švédskymi štátnymi občanmi. Napriek tomu severská sociálka do ich života stále zasahuje. Až natoľko, že vzťahy v rodine viac-menej rozbila. „Manžel je naozaj milujúci otec, keď sme chodievali s deťmi von, celé hodiny s nimi dokázal behať po ihriskách. Strašne mi ho bolo ľúto, keď ho pred súdom brali ako násilníka, ktorému zakazovali ich vidieť. Jeho depresia bola totiž vec, ktorej sa mohli chytať, kým proti mne nič nenašli,“ hovorí o svojej polovičke, ktorá sa napriek tomu cíti doma vo Švédsku. Tam sa ale Eva s deťmi napriek rozhodnutiu súdu bojí vrátiť. Nechce pokúšať tigra bosou nohou. „Nikdy doteraz sa nikomu nepodarilo nad sociálkou vyhrať. Ja som bola prvá matka, ktorej to vyšlo. A nemienim to zahodiť.“

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.