„Každý deň ďakujem za to, že robím, čo ma baví…“ Už len táto jeho veta stála za spoznanie toho, kto za ňou stojí. Kto to totiž môže o sebe povedať? A vôbec kto je ten muž, na ktorého módne kúsky stoja rady hviezdne Andrea Verešová, Monika Absolonová či Simona Krainová? Úspešný módny návrhár Michael Kováčik začal svoje sny snívať v Čiernom Balogu, aby s nimi po pár rokoch dobyl Prahu…
Otázku, ako chalan z dediny v strede Slovenska nájde cestu do najvyšších módnych kruhov v českej metropole, dostávate často. A vaša odpoveď sa vždy začína detstvom…
Keď si pozerám fotky z toho obdobia, vidím, že som naozaj vždy inklinoval k móde. V predškolskom veku som sa hrával so sestrou s bábikami a obliekal ich. Na základnej škole som ich zase vymenil za sestrine kamarátky, ktorým som sa pravidelne zaujímal o šatníky. Potom prišla stredná a tam som už mával na lavici častejšie položené české vydanie magazínu Elle ako učebnicu matematiky…
A okrem toho ste vraj premiestňovali doma nábytok, lebo vás lákal všeobecne dizajn. Nedvíhali ste rodičom tlak?
Premiestňoval som si nábytok a doplnky len vo svojej izbe, takže to bolo v pohode. Neskôr som zase neustále triedil šatník a snažil sa o niečo nové, čo by ma vyjadrovalo. Chvalabohu, som jeden z tých šťastných, ktorého celá rodina vždy podporovala. Dizajn a estetika je totiž zameranie, pri ktorom vám rodičia veľmi nemajú čo vyčítať, nie je to nič nebezpečné ani divoké. Takže, naopak, možno boli aj radi.
Nakoniec ste však nešli študovať ani jedno, ani druhé. Vybrali ste si Prahu a novinárčinu. Nebolo to neplánované odbočenie?
Naopak, odchod do Prahy znamenal doteraz najväčšiu zmenu v mojom živote. Našiel som tam totiž niečo ako pevnú pôdu pod nohami a hlavne ľudí, ktorí mali podobný pohľad na dizajn a estetiku a rozumeli tak môjmu videniu. Hneď prvý rok sme s kamarátmi začali organizovať amatérske fotenia. Hľadal som na internete fotografov a dizajnérov, s ktorými som sa snažil nadviazať spoluprácu. Vtedy ešte ľudia sociálne siete používali skôr na súkromnú komunikáciu, takže objaviť ich a dostať sa k nim nebolo dvakrát jednoduché. Prelom prišiel, keď som sa zoznámil s víťazkou Miss Českej republiky Anetou Vignerovou, ktorú som začal obliekať. „Módne polície“ nás zakaždým hodnotili pozitívne, čo bola nečakaná reklama, takže som ani nevedel ako, a klientky sa mi začali nabaľovať.
Stále to bol však „iba“ styling. Hľadali ste pre nich oblečenie od iných tvorcov. Potom prišiel moment, keď ste nič vhodné nenašli a núdza vás prinútila navrhnúť im niečo sám. Kde ste na to nabrali odvahu? Nezľakli ste sa zodpovednosti?
Dôležité bolo, že sa nezľakla Aneta a dala mi šancu. Vtedy som mal na finále obliecť nielen ju, ale aj ďalšie dve víťazky českej miss, no nenašiel som veľa možností im šaty požičať. Takže navrhnúť im niečo sám sa ukazovalo ako jediná možnosť. Veľmi mi pomohlo, že sa z nás s Anetou strašne rýchlo stali priatelia, dokonca sme v tom čase bývali spolu v jednom byte. A práve ten spoločne strávený čas a hodiny našich rozhovorov o mojich snoch a ambíciách mi nakoniec dali odvahu skúsiť to. Navyše podporu som cítil od celého okolia.
Zjavne vedeli, čo robia. Hneď prvými návrhmi ste totiž bodovali. Boli ste sám so sebou spokojný aj vy?
Možno prvých päť minút (smiech). Vždy je totiž čo zlepšovať a vždy je kam sa posúvať. Myslím, že práve tá „nespokojnosť“ a určitá sebakritika ma posúvajú ďalej. Zároveň si však dávam pozor, aby mi neprerástlo cez hlavu to, ako ma posudzujú iní. Móda je totiž niečo, čo je na očiach, čo je hmatateľné, a preto platí, že koľko ľudí, toľko názorov. Vtedy stavím na svoj inštinkt. Nechcem totiž stratiť identitu.
„Na strednej škole som mával na lavici častejšie položené české vydanie magazínu Elle ako učebnicu matematiky…“
Prišlo naopak aj sklamanie?
Veľakrát. Ale to je dobre. Sú to momenty, keď si uvedomíte, že musíte oddeliť robotu od súkromného života. To, čo je v práci, nechať v práci. Musíte sa naučiť odosobniť, nepripúšťať si všetko a hlavne si vytvoriť akýsi pomyselný ochranný plot, cez ktorý len tak hocikoho nepustíte. Módny biznis totiž nie je pre slabé povahy.
Poďme späť k úspechu prvých návrhov. Čo to vlastne znamenalo? Začalo vás navrhovanie živiť?
Venujem sa navrhovaniu už dvanásť rokov. A prvé roky to rozhodne nebolo o uživení sa. Stále som bol hlavne študentom, ktorého podporovala rodina. Začal som si však budovať meno a značku. Ak chcete, aby fungovala, musíte tvoriť nové kolekcie, prezentovať ich, celkovo sa venovať imidžu. Až potom to začal byť plnohodnotný biznis, ktorý ma živí. Aj keď, samozrejme, ako pri každom podnikaní, aj v móde platí, že raz si hore, raz dole. Je to ako na horskej dráhe. Sú lepšie a horšie obdobia. O to som vďačnejší za svoju pevnú základňu klientov, ktorí sa ku mne opakovane vracajú.
O tom, že sa vaše meno stalo naozaj značkou, koniec koncov svedčí aj to, že prišla ponuka, aby ste na Slovensku riadili súťaž krásy. Prekvapilo vás to?
V podstate nie. Bol som súčasťou projektu Miss Slovensko už niekoľko rokov pred tým, ako som sa stal riaditeľom. Najskôr ako hosť, potom ako porotca, dokonca som mal som na finále vlastnú prehliadku. Takže keď neskôr prišla ponuka stať sa riaditeľom súťaže, cítil som sa tam už tak trochu ako na domácom ihrisku a prijal som ju.
Mnohí majú pocit, že podobné súťaže pomaly strácajú zmysel. Vy nie?
Stále vidím ich význam, aj keď pripúšťam, že to povedomie a kultúra spojená s miss sa v jednotlivých krajinách mení.
V zahraničí hlavne začínajú mať súťaže krásy bizarných víťazov – dievčatá s výraznou obezitou, respektíve obéznych chlapcov, ktorí sa identifikujú ako dievčatá… Nakoniec, aj vy sám ste posledný ročník Miss Slovensko pripravili pod heslom – nehľadáme krásu, ale osobnosť. Nie je to už viac politika ako súťaž krásy?
V našom prípade to politika rozhodne nebola. Už som to vysvetľoval mnohokrát – ako projekt sme sa snažili byť hlavne autentickí a odzrkadľovať súčasnú dobu. V tej totiž už žiadny ideál krásy neexistuje. Samozrejme, keď sme s touto novou filozofiou vyšli pred verejnosť, očakával som rôzne reakcie. Musím však povedať, že ľudia to prijali viac než pozitívne. Počet prihlášok, mediálna podpora a sledovanosť boli rekordné. Som rád, že ľudia ocenili zmeny, ktoré sme urobili.
Nakoniec ste súťaži dali po štyroch rokoch zbohom. Sklamanie v tom teda nebolo…?
Určite nie. Bola to veľká skúsenosť, za ktorú som vďačný. Uvedomil som si však, že nemôžem donekonečna sedieť na dvoch stoličkách. Už to totiž šlo na úkor môjho zdravia. Prakticky som nespával. Neustále som bol na ceste medzi Prahou a Bratislavou, jeden deň som riešil kolekciu a klientky a druhý deň som rýchlo cestoval do Bratislavy, aby som sa venoval miss. Jednoducho prišiel moment, keď som si musel vybrať.
„Venujem sa navrhovaniu už dvanásť rokov. A prvé roky to rozhodne nebolo o uživení sa. Stále som bol hlavne študentom, ktorého podporovala rodina.“
Prednosť dostalo návrhárstvo. Máte sa v ňom však ešte kam posunúť? Mám pocit, že ste v ňom dosiahli vrchol, aspoň čo sa Česka a Slovenska týka…
Ja sa rozhodne na vrchole necítim. V móde je stále kam sa posúvať – expandovať do zahraničia, rozširovať svoje portfólio, pracovať na značke… Verím, že v tomto všetkom ešte môžeme s mojím tímom dosiahnuť viac a to, čo sa podarilo, ešte ani zďaleka nie je naše maximum.
Mimochodom, keď sa úspešný mladý muž vracia domov do Balogu, čo prežíva? Máte pocit, že ten malý chalan, ktorý sníval o móde, vyhral?
Keďže máme v rodine veľmi blízke vzťahy, cestujem domov dodnes každý mesiac. A, pravdupovediac, nerozmýšľam o svojom živote v tom zmysle – čo všetko som už dokázal. Skôr mi niektoré veci, momenty a miesta pripomínajú, o čom som sníval a aké som mal plány do budúcnosti. A pripúšťam, že môžem povedať, že tie pracovné sny mi vyšli.
Kto je?
Slovenský módny návrhár Michael Kováčik svoju kariéru začínal ako úspešný stylista. V roku 2013 sa rozhodol založiť vlastnú módnu značku charakterizovanú jednoduchosťou, minimalizmom a eleganciou. „Spájam pohodlie a ženskosť. Zároveň je pre mňa veľmi dôležité, aby boli kolekcie nadčasové a nepodliehali módnym trendom,“ hovorí o svojej tvorbe, ktorú módna kritika hodnotí ako „sexi a nositeľnú“.
Foto: archív M. K.
