Každých štyridsať sekúnd spácha niekto na svete samovraždu. Dobrovoľný odchod zo života teda rozhodne nie je výnimočný alebo ojedinelý úkaz. Čo vedie ľudí k tomu, aby si siahli na život? Dajú sa tieto tendencie vopred rozpoznať?
Samovražda je jav radšej by som dala – skutok, ktorý sprevádza ľudstvo od nepamäti. Len jeho postoj k nej sa postupom času a naprieč kultúrami mení. Napríklad starí Kelti – ich bojovníci považovali prirodzenú smrť za zbabelú, a ak sa niektorý z nich dožil staroby, dal prednosť skoku zo skaly, pretože nemohol bojovať, a teda padnúť v boji, ako sa vtedy patrilo. Samovražda bola pre nich dôstojnejšia ako pozvoľné starnutie a prirodzená smrť. Podobne rozšírené boli samovraždy aj v starovekom Grécku a Ríme. Kto by si nepamätal príbehy Sokrata alebo Senecu, ktorí boli donútení siahnuť si na život vlastnou rukou. „Myslieť na smrť znamená myslieť na slobodu. Páči sa ti žiť. Ak sa ti to nepáči, vráť sa, odkiaľ si prišiel,“ hlásal Seneca.
Pohľad na samovraždu zmenil až nástup kresťanstva, ktoré tento čin prísne zakazovalo a trestalo. Samovražda poškodzovala nielen meno obete, ale aj celej rodiny. Tí, ktorí sa dobrovoľne pripravili o život, nesmeli byť pochovaní na cintoríne a svoje miesto trvalého odpočinku nachádzali až za jeho múrmi.
Počet samovrážd vzrástol až v čase renesancie. Cirkev strácala vplyv, spoločnosť propagovala slobodu, vrátane slobody rozhodnúť sa o svojom živote, davy sa sťahovali z dedín do miest. To všetko malo vplyv na psychiku ľudí a na ich tendenciu skoncovať predčasne so životom.
Ani v novodobých dejinách nebolo v priemere rovnako samovrahov. Napríklad v roku 1929 v čase finančnej krízy sa len v New Yorku počas troch dní zabilo viac než dvesto ľudí. Podobnú vlnu samovrážd vyvolala aj newyorská epidémia chrípky v roku 1890 alebo epidémia cholery na Sicílii v roku 1897. Strach z choroby, z bolesti a utrpenia, to všetko v ľuďoch vyvolalo paniku a beznádej, ktorým nedokázali čeliť.
Tak trochu raritou bola pieseň Temná nedeľa mladého maďarského skladateľa Ladislava Javora. Tento šláger čoskoro obletel svet a vyvolal toľko samovrážd, že ho nakoniec budapeštianska polícia zakázala hrať. Podobne bizarným popudom k samovražde bola panika, ktorú vyvolal Orson Welles rozhlasovou reláciou v roku 1938. Jeho adaptácia románu britského spisovateľa H. G. Wellsa Vojna svetov pôsobila tak realisticky, že tisícky poslucháčov skutočne uverili, že Spojené štáty obliehajú mimozemšťania a ničia Zem kúsok po kúsku. Rodiny utekali na vidiek, niektorí ľudia sa nervovo zrútili a mnohí z nich dali prednosť dobrovoľnej smrti, ako by padli do rúk nepriateľských votrelcov.
Samovražda dnes
Dnešná spoločnosť samovraždu najčastejšie spája s duševnou poruchou. „Myslím si, že sa o ňu pokúsi len človek, ktorý trpí nejakou psychickou chorobou. Zdravému človeku by predsa nikdy nič také nemohlo napadnúť,“ domnieva sa štyridsaťročná kuchárka Pavla. Podobný názor pridáva i Tomáš, študent prírodovedy: „Ak je človek v poriadku, je schopný vidieť i alternatívne riešenie, cestu ďalej. Myslím si, že samovrahovia potrebujú pomoc psychológa, je to diagnóza ako akákoľvek iná.“
Štatistiky dávajú týmto názorom za pravdu. Až osemdesiat percent tých, ktorí život ukončili samovraždou, trpeli nejakou psychickou poruchou, v polovici prípadov depresiou. Napríklad ako Alena, tridsaťšesťročná sociálna pracovníčka: „Dvakrát som sa pokúsila o samovraždu. Niekoľko rokov trpím maniodepresívnou psychózou, a keď na mňa príde depka, myslím na to skoro stále. Ťažko sa to vysvetľuje, ako by mi niekto zatiahol záves a ja som nevidela von a vnímala len tú nekonečnú tmu vnútri,“ rozpráva.
Okrem depresie sa so samovražednými tendenciami spájajú aj schizofrénia, ťažké úzkostné poruchy, hypochondrické poruchy, posttraumatická stresová porucha alebo užívanie návykových látok.
Suicídium čiže samovražda súvisí aj s náročnými životnými udalosťami. Úmrtie blízkej osoby, ako je dieťa alebo celoživotný partner, živelná pohroma, znásilnenie, výpoveď z práce, nevera partnera, rozvod, to všetko bývajú trápenia tých, ktorí sa rozhodnú predčasne opustiť náš svet.
Často však ide o poslednú kvapku do už plného pohára predchádzajúcich problémov. „Nad uvedeným dôvodom sa musíme v každom prípade zamyslieť a celú situáciu posúdiť komplexne. Bez takého posúdenia by sa nám mohlo zdať, že budeme brať do úvahy iba pacientom uvedenú príčinu, teda napríklad školský neprospech, a vôbec sa nebudeme zaujímať o komplikovanú rodinnú situáciu. O tej sa nám pacient pri prvom vyšetrení spontánne nezmieni, pritom však bez zložitej rodinnej situácie by sa pravdepodobne nevyskytoval školský neprospech, prípadne by školský neprospech neviedol k suicidálnemu konaniu. Veľmi často je viac motívov pre také konanie, tie sa môžu rôzne doplňovať a vzájomne sa umocňovať. Pritom si ich pacient nemusí uvedomovať v plnej miere, môže byť sám presvedčený o tom, že jediným dôvodom jeho konania je napríklad nevera partnera,“ vysvetľuje MUDr. Jiří Koutek, psychiater a psychoterapeut, ktorý sa venuje problematike samovrážd.
Nefunkčné vzťahy
Určitú rolu v tom, či sa niekto rozhodne siahnuť si na život, hrajú aj vzťahy s okolím. Konflikty v rodine bývajú motívom k samovražde u viac ako tretiny adolescentov. Podobne je to aj u dospelých. Nedostatok kvalitných, spoľahlivých a bezpečných vzťahov, slabá sociálna opora alebo chýbajúce zázemie. To všetko zvyšuje riziko samovražedného počínania.
Do nepríjemnej situácie sa človek môže dostať, keď sa presťahuje a zmení bydlisko. Rodina a starí priatelia sú ďaleko, noví priatelia ešte neexistujú. „Pred polrokom som sa chcela zabiť. Bola som na všetko sama a už som ďalej nevládala,“ zveruje sa Mariana, dvadsaťtriročná matka na materskej dovolenke. „Všetko sa začalo pred dvoma rokmi. V Čechách som si našla priateľa a prisťahovala sa k nemu od nás zo Slovenska. Doma som nechala všetko, svoju minulosť, rodinu, kamarátky. Po pár mesiacoch som otehotnela a vzala si Mirka za muža. Naše manželstvo však vydržalo len krátko. Opustil ma kvôli inej a ja som zostala s malým sama. Domov som sa vrátiť nemohla, strašne som sa hanbila. Tak som zostala sama v Čechách. S malým dieťaťom, na hranici núdze, bez priateľov, a navyše úplne vyšťavená po namáhavom vzťahu. Raz v noci som to už nevydržala a zjedla som nejaké tabletky,“ rozpráva.
Asi v dvadsiatich percentách prípadov bývajú motívom samovraždy telesné ochorenia. Odborné štúdie hovoria, že zvýšenú samovražednosť nájdeme napríklad u osôb so zhubným nádorom, Huntingtonovou chorobou, roztrúsenou sklerózou, žalúdočnými vredmi, ochorením obličiek alebo zranením chrbtice. Rizikovou skupinou sú tiež dospelí muži s diagnózou AIDS. Tých sa o samovraždu pokúsi tridsaťšesťkrát viac, ako mužov bez tejto diagnózy. Dôvody sú jasné – ide o fatálne ochorenie, navyše stále pomerne stigmatizujúce. Navyše sa predpokladá aj jeho vplyv na centrálnu nervovú sústavu.
Samovrahom zo dňa na deň?
Veľa ľudí nedokáže pochopiť, ako sa niekto vôbec môže uchýliť k rozhodnutiu pripraviť sa dobrovoľne o život. Je to preto, že ich mozog i psychika pracujú na iných vlnách ako myseľ potenciálnych samovrahov. Ani u nich sa však nápad vziať si život obvykle neobjaví ako blesk z čistého neba.
Odborníci hovoria o takzvanom suicidálnom vývoji, teda vývoji samovražedného správania. Na začiatku všetkého stoja suicidálne nápady. Dotyčnému prebehne hlavou predstava, že samovražda by mohla byť riešením. Väčšinou ju šmahom zamietne, ale ona sa objaví znovu a znovu. Až sa v hlave usadí a prerastie v samovražedné myšlienky. Človek začne o samovražde vážne premýšľať a popúšťať uzdu svojej fantázii. Ako by som to mohol urobiť? Čo by bol najšetrnejší a najspoľahlivejší spôsob? Tieto myšlienky bývajú veľmi intenzívne, dotyčná osoba sa nimi zaoberá väčšinu dňa a často sa nemôže sústrediť na nič iné. Čím jasnejšie a konkrétnejšie sú, tým väčšie je riziko, že svoj zámer naozaj uskutoční.
Ak sa človek na samovraždu už konkrétne pripravuje, napríklad zháňa zbraň alebo zhromažďuje lieky, hovoríme o samovražedných tendenciách. Tie niekedy bývajú zakončené samovražedným pokusom, alebo dokonca dokonaným suicídiom. Zatiaľ čo v počte „neúspešných“ samovražedných pokusov prevládajú ženy nad mužmi (pokúšajú sa o samovraždu asi štyrikrát častejšie), počet dokonaných samovrážd je temer opačný – traja muži na jednu ženu. Rozdiel je spôsobený predovšetkým voľbou smrtiacich prostriedkov – ženy dávajú prednosť takzvaným „mäkkým“ spôsobom, ako je napríklad otrava liekmi, muži skôr siahajú po „tvrdých“ či definitívnych riešeniach, ako je obesenie alebo zastrelenie sa. Preto potom bývajú vo svojich zámeroch „úspešnejší“.
Niekedy sa v človeku zmobilizujú posledné zvyšky pudu sebazáchovy a svoj zámer neuskutoční. Ako pacientka MUDr. Jiřího Koutka: „Pätnásťročné dievča trpiace depresiou, ktorej obsahom sú školské neúspechy, obavy z budúcnosti, z toho, ako zvládne prijímacie skúšky, malo suicidálne nápady a myšlienky asi tri týždne. Napadlo jej, že si v lekárni kúpi lieky, zje ich, zaspí a už sa neprebudí. Postupne tieto nápady a myšlienky vykryštalizovali do rozhodnutia, že skočí z výšky. V inkriminovaný deň nešla do školy, najskôr niekoľkokrát prešla cez most, ku skoku z neho sa však neodhodlala. Potom vošla do výškovej budovy, vyšla výťahom na najvyššie poschodie a rozhodovala sa skočiť dole. Opäť to, našťastie, nedokázala, po niekoľkých hodinách zatelefonovala svojej matke na mobil a požiadala ju o pomoc,“ opisuje.
Práve pomoc druhých, pocit, že človek nie je na všetko sám, počúvanie a dôvera môžu byť gestá, ktoré dotyčnému pomôžu nájsť cestu z tmy. Najčastejšie k tomu však potrebuje aj odbornú starostlivosť a dlhodobú prácu na sebe samom. Utrpenie totiž nemusí trvať večne a, ako povedal Franz Kafka: „Kto spácha samovraždu, je ako väzeň, ktorý keď vidí vztyčovať na dvore šibenicu, myslí si, že je určená jemu, v noci utečie z cely, ide na dvor a sám sa obesí.“
Varovné signály
Ľudia, ktorí majú v úmysle siahnuť si na život, niekedy vysielajú do okolia varovné signály. Venujte pozornosť najmä tomu, keď niekto vo vašom okolí:
- Hovorí o tom, že má v úmysle spáchať samovraždu. Môžete počuť vety typu: „Chcem zomrieť,“ alebo: „Lepšie by bolo nežiť.“
- Naznačuje, že v budúcnosti sa stane nejaká významná zmena: „Čoskoro už vám nebudem robiť starosti,“ „Keby sa niečo stalo, chcem, aby ste vedeli, že…“
- Sťahuje sa do seba, je nezvyčajne plachý. Stráni sa spoločnosti priateľov.
- Cíti bezmocnosť, bezvýchodiskovosť situácie, vlastnú neužitočnosť, samotu, stroskotanie, beznádej.
- Trpí nechutenstvom a poruchami spánku.
- Má veľmi nízke sebavedomie, nereaguje na pochvaly.
- Správa sa inak, ako je uňho obvyklé.
- Stráca záujem o koníčky, štúdium alebo prácu.
- Zbavuje sa vecí, ktoré sú mu najdrahšie.
- Prestáva sa starať o svoj výzor.
- Dáva do poriadku svoje veci, lúči sa s priateľmi.
- Nadmerne pije alebo užíva drogy.
- Myslí si, že už nemôže ďalej žiť.
- Neustále myslí na smrť.
- Plánuje, ako so všetkým skoncuje.
- Počuje hlasy, ktoré ho nabádajú k niečomu nebezpečnému.
- Stratil niekoho blízkeho.
- Má závažné problémy v medziľudských vzťahoch a nevidí žiadne uspokojivé riešenie.
Mýty a skutočnosti o samovraždách
Mýtus prvý: Kto o samovražde hovorí, ten ju nikdy nespácha.
Opak je pravdou. To, že niekto o samovražde hovorí, je dôkazom toho, že na ňu myslí a že sa touto témou intenzívne zaoberá. Deväť z desiatich ľudí, ktorí spáchali samovraždu, sa so svojimi myšlienkami predtým niekomu zverilo.
Mýtus druhý: Ak sa niekto rozhodne, že sa zabije, nikto mu v tom nemôže zabrániť.
Mnoho ľudí, ktorí sa pokúšajú o samovraždu, majú ambivalentné pocity. Na jednej strane nevidia iné východisko ako smrť, na druhej strane často túžia žiť, ale iný život než doposiaľ. Skôr ako zomrieť sa snažia uniknúť bolesti, ktorá sa im zdá byť neznesiteľná a bez viditeľného konca. V tom im môže pomôcť včasná a primeraná liečba.
Mýtus tretí: Samovražda prichádza bez varovania.
Mnoho ľudí dlho predtým, ako sa pokúsia siahnuť si na život, vysielajú takzvané varovné signály. Môžeme u nich pozorovať aj rôzne známky psychického napätia, telesné ťažkosti, poruchy spánku, nechutenstvo a ďalšie príznaky takzvaného presuicidálneho syndrómu.
Mýtus štvrtý: Ľudia, ktorí sa pokúšajú o samovraždu, nechcú pomoc druhých.
Je dokázané, že väčšina ľudí, ktorí sa pripravili o život, hľadali počas posledného polroka pred svojou smrťou lekársku pomoc. Dávali svoje pocity najavo pred okolím. Samovražda býva nezriedka nevypočutým volaním o pomoc.
Mýtus piaty: O samovraždu sa pokúšajú len blázni.
Mnoho tých, ktorí sa pokúsili o samovraždu, nie sú blázni ani šialenci. Mohla ich zachvátiť epizóda depresie alebo mohli vnímať situáciu ako bezvýchodiskovú. Často ide iba o určité obdobie života.
Mýtus šiesty: Reči o samovražde môžu k nej podnietiť osobu, ktorá o nej už uvažovala.
Naopak. Podľa skúseností môže rozhovor o samovražde s človekom, ktorý o nej uvažuje, znížiť riziko jej realizácie. Tiež nám poskytne cenné informácie o tom, ako na tom dotyčná osoba je, a pomôže odhadnúť výšku rizika, že si skutočne siahne na život.
Ako sa (ne)správať k samovrahom
Čo robiť (ak sa dá):
– zachovať pokoj
– zavolať pomoc – políciu alebo záchranku
– nadviazať kontakt s dotyčným
– udržať kontakt čo najdlhšie
– zaviesť rozhovor na tému, ktorá dotyčného zaujíma
– vžiť sa do jeho situácie
– nechať ho čo najviac hovoriť, pýtať sa bez nátlaku, povzbudzovať k rozhovoru: „A čo bolo ďalej?“ „Čo ste robili potom, ako vám bolo?“
– pružne reagovať, napríklad na výrok: „Nemyslite si, že mi to vyhovoríte,“ odpovedať: „To je v pohode, len si chcem vypočuť váš príbeh.“
– prejavovať pochopenie.
Čo nerobiť a nehovoriť:
– brať celú vec ako kovbojku
– zbytočne „šalieť“ a dramatizovať
– prvoplánovo ho odrádzať od samovraždy: „Nerobte to.“
– moralizovať: „Život ste si nedali, nemôžete si ho vziať.“
– bagatelizovať starosti dotyčného: „To nie je také strašné, to ja…“, „…a preto sa chcete zabiť?“
– upokojovať štýlom: „Zase bude lepšie,“ „Ráno je múdrejšie večera.“
– provokovať výčitky svedomia: „Čo vaše deti/manželka/rodina? Hrozne im ublížite.“
– povzbudzovať k dokonaniu samovraždy – niekedy to síce môže odradiť, ale toto si môžu dovoliť len vyškolení odborníci, ktorí poznajú vhodnú situáciu.
Samovraždy slávnych
O samovraždu sa pokúsili (alebo im dokonca ukončila život) i mnohé známe osobnosti. Tu sú niektoré z nich:
Brigitte Bardot
Kurt Cobain
Rudolf Habsburský
Ernest Hemingway
Bohumil Hrabal
Sergej Jesenin
Kleopatra
Jack London
Vladimír Majakovskij
Marilyn Monroe
Edith Piaf
Jakub Jan Ryba
Jiří Schelinger – bola to samovražda? Zdá sa, že sa to doteraz nevie
Robert Schumann
Karel Svoboda
Miroslav Tyrš
Vincent van Gogh
Virginia Wolfová
Stefan Zweig
Môj život so… samovražednými sklonmi
Pavol má štyridsať päť rokov. Nedávno sa vrátil z psychiatrickej liečebne, kde sa vyrovnával so životnou krízou. Tá ho pred niekoľkými mesiacmi skoro stála život.
Pred pár mesiacmi ste sa pokúsili o samovraždu. Ako sa cítite teraz?
Som úplne iný človek. To, že som sa vtedy pokúsil otráviť, malo aj pozitívne dôsledky. Priviedlo ma to do liečebne a možno prvý raz v živote sa o mňa niekto zaujímal a pokúsil sa mi pomôcť. Dnes by som už, samozrejme, nevolil takú nebezpečnú cestu – navyše som si pri tom čiastočne poškodil pečeň – a radšej by som šiel hneď k psychiatrovi. Vtedy mi však táto možnosť ani nenapadla. Nenapadalo mi vlastne žiadne riešenie. Bol som ako v tuneli a teraz som z neho už zase vonku na slobode, to je asi ten hlavný rozdiel.
Čo vás vtedy priviedlo k takému definitívnemu rozhodnutiu?
Vlastne všetko. Čo sa dalo, to sa rúcalo, a ja som už nevládal, bál som sa, že by mohlo byť ešte horšie. Mal som problémy s alkoholom a aj preto odo mňa odišla manželka s deťmi. Do práce som chodil podľa nálady, ako programátor so zabezpečeným teplým miestečkom som si to mohol dovoliť. Väčšinu dňa som sedel doma, pil a utápal sa v sebaľútosti. Vrchol bol, keď som išiel firemným autom opitý do práce a roztrieskal som ho. Samozrejme som nafúkal, všade sa rozkríklo, že pijem, bol som zadlžený až po uši. Jedného rána som sa prebudil s ťažkou opicou a cítil sa vážne dosť mizerne. Bolo mi zo seba zle. A tak som bežal do kúpeľne a nahádzal do seba všetky lieky, čo mi prišli pod ruku. Bolo to viac ako tridsať tabletiek.
Čo sa dialo potom?
Ľahol som si do postele a pokúšal sa zaspať. Asi o pol hodiny ma však chytili príšerné kŕče v žalúdku. Motala sa mi hlava a srdce búšilo ako o preteky. Bežal som zazvoniť na susedov a pred ich dverami skolaboval. Potom si len matne pamätám príchod záchranky a prevoz do nemocnice. Hneď ako ma dali trochu dokopy, nastúpil som do liečebne. Po mesiaci a pol som sa cítil ako vymenený.
Myslíte, že keby ste boli zase v kríze, pokúsili by ste sa znovu pripraviť o život?
Som presvedčený, že nie. Teraz už viem, že existujú aj iné riešenia. Keď už nič iné, tak si zavolať záchranku a nechať sa odviezť do blázinca. Znie to šialene, ale aspoň sa tam o vás postarajú a zabránia vám urobiť niečo, čo už nejde vziať späť. Ja som dopadol ešte dobre, ale stretol som sa napríklad s jednou pani, ktorá je po skoku z okna ochrnutá na polovicu tela, to si potom človek musí vyčítať asi celý život. Tiež si uvedomujem, že by som mal žiť aspoň kvôli deťom. Ako by k tomu prišli, keby som sa na ne jednoducho vykašľal, ako som mal vtedy v pláne?
foto: Unsplash.com, Pixabay.com
