„Nechcem vás vyplašiť, pani učiteľka,“ prihovára sa prváčik v známom vtipe učiteľke. „…ale ocko povedal, že ak známky nebudú lepšie, niekto tu dostane výprask…“ Kým nemáme doma školopovinné ratolesti, okamžite nám zdvihne kútiky. Podľa toho, čo rodičia píšu na internete, však tých, ktorých ratolesti práve zasadli do školských lavíc, smiech okamžite prešiel. Oprávnene? Spoluautorka projektu Škola zvesela Jaromíra Bednářová len krúti hlavou. Ako teda zvládnuť školskú dochádzku svojich detí a nezblázniť sa?
Keď som si prešla pár príspevkov o nástupe do školy na rodičovskom fóre, mala som z toho, čo písali, pocit, že z nej majú väčší strach ako ich deti a už zápis musí byť horší ako trhanie zubov. Sama si však nič také hrozné zo svojich školských čias nepamätám a nemyslím, že je to len spomienkovým optimizmom. Zvýšili sa naozaj tak výrazne nároky na budúcich školákov?
Chodím na zápisy prvákov už sedemnásť rokov a jediný rozdiel za tie roky je v tom, že to, čo mali deti predtým pripravené na papieri, dnes je na interaktívnej tabuli. Takže na strach naozaj nie je dôvod. Už len preto, že urobiť z akéhokoľvek dôvodu zo školy deťom dopredu strašiaka je hlúposť. Tie totiž na svoju škodu naše obavy automaticky preberajú.
Informácie, že deti majú vedieť čísla a poznať abecedu človeku však tak či onak trochu strach naháňajú, ak ich jeho ratolesť neovláda. My sme kvôli nim do tej školy predsa šli. Prečo ich majú teda naše deti vedieť, aby ich tam vôbec zobrali?
Ono to tak ale nie je. Stále platí, že naučiť deti čítať, písať a počítať je úlohou pani učiteľky v prvej triede, takže nič z toho žiadne dieťa dopredu vedieť nemusí. Myslím, že ten humbug posledných rokov, že budúci prváci musia poznať písmenká a číslice už pri zápise, vznikol tak trochu spôsobom – jedna pani povedala… Keď jedna mamička do nejakého diskusného fóra napíše, že jej dieťaťa sa učiteľky pýtali na písmenká, má síce pravdu, no veľmi rýchlo sa z toho môže stať tvrdenie, že sa od predškolákov vyžaduje znalosť pomaly celej abecedy.
Ak sa nevyžaduje, tak prečo učiteľky budúcim prvákom tieto otázky kladú?
Určite nie preto, aby ich skúšali, či poznajú abecedu. Pomocou rozhovoru sa snažia zistiť, ako dieťa reaguje na otázky, či bez problémov odpovie, že nevie, alebo vystrašene pozerá na mamičku. Toto je to, čo učiteľ potrebuje vedieť. Znalosť písmeniek je teda nepodstatná a pred nástupom do školy naozaj nemusí dieťa poznať ani jedno jediné. A rovnaké je to aj s matematikou, v nej je tým základom, ktorý sa deťom zíde, vedieť len to, koľko je málo, veľa, menej a viac. Žiadne počty či násobilka.
Dobre teda, čítať a písať ich naučia, ak im však nešlo ani to – čo im predsa len ísť malo, majú sa to doučiť?
Určite, ale bez použitia slova – doučovať sa. Takže namiesto nudného opisovania vlnoviek na uvoľnenie ruky ich treba napríklad nechať písať v piesku alebo do peny na holenie na tácke. Ide to ľahko a ešte to aj krásne vonia. A na učenie sa toho, čoho je menej alebo viac, je zase lepšia zoologická záhrada ako vypisovanie pracovného listu. Ak budete totiž zisťovať, či je tam viac žiráf alebo zebier, hneď tá matematika bude zábavnejšia.
Keď rodičia počujú, že ich potomkovi niečo ešte nejde, mnohí ale radšej zvolia odklad školskej dochádzky. Je to lepšie riešenie?
Z odkladov sa, bohužiaľ, stal tak trochu módny hit. Absolútna väčšina mamičiek vám povie, že ho pre svoje deti chcú preto, aby sa ešte mohlo hrať. To je však absolútny nezmysel. To sa deti po nástupe do školy hrať prestanú? Myslím, že takmer každý učiteľ by sa bez problémov podpísal pod tvrdenie, že väčšina odkladov je úplne zbytočných. Navyše, ak je dieťa na školu sociálne aj intelektuálne zrelé, skôr mu uškodí ako pomôže.
Neuškodí mu však viac, ak do školy nastúpi a ukáže sa, že mu to nejde? Má význam ho vracať späť do škôlky?
Ak sú na to vážne dôvody, potom určite. Netreba sa však unáhliť a vždy myslieť na to, že adaptácia prebieha u niektorých detí až tri mesiace. Ak je však aj v decembri úplne evidentné, že dieťa školu nezvláda, je namieste poradiť sa s odborníkmi z pedagogicko-psychologickej poradne. Dnes sú totiž už aj školy, ktoré majú takzvané prípravné ročníky, takže sa dieťa nemusí vrátiť do škôlky, ale do prvej triedy odznova nastúpi odtiaľ.
V tomto prípade asi nehovoríme o opakovaní ročníka, ako je to vo vyšších triedach. Pred časom u nás prebiehala diskusia, či deti na prvom stupni vôbec nechať prepadávať? Má to pre ne vôbec nejaký význam? Nie je to skôr len nepríjemná nálepka, cez ktorú sa na nich budú pozerať už navždy?
Opakovanie ročníka by dieťaťu jednoznačne malo priniesť pozitíva – viac času na zvládnutie učiva, pocit úspechu a následne zdvihnutie sebavedomia. Bohužiaľ, prax je naozaj iná, žiak, ktorý prepadol, to dokonca nemá ľahké ani medzi spolužiakmi práve kvôli tomu, že akoby tým prepadnutím dostal na čelo nálepku.
Nie je to tak aj u učiteľov?
Som presvedčená, že väčšina z nich pristupuje k deťom bez „haló efektu“, to znamená, že si vytvárajú vlastný názor a nevnímajú žiaka iba cez známky, s ktorými prišiel. Známkovanie je totiž veľmi subjektívna záležitosť. Za to, za čo u jedného učiteľa dostanete ešte jednotku, iný môže dáva pokojne trojky. Ak mám byť úprimná, nejednotné známkovanie je to, čo považujem na dnešnom školstve za najnešťastnejšie.
Odborníci navyše hovoria, že vysvedčenie – či už dobré alebo zlé – nie je len hodnotením žiaka, ale rovnako aj rodičov.
Absolútne s nimi súhlasím. Najmä v prvej triede je to, ako sa dieťaťu darí, naozaj prevažne práca rodičov. To, ako ku škole pristupujú, ako svoje ratolesti motivujú, ako s nimi doma pracujú, to všetko na nich na vyučovaní vidieť. Deti, ktorým sa rodičia venujú, idú dopredu doslova míľovými krokmi. A nemyslím tým len tie nadané. Aj tie, ktorým to ide v škole ťažšie, môžu pri správnom prístupe rodičov robiť úžasné pokroky a pri dobrej spolupráci so školou mať aj dobré výsledky.
Takže prinajmenšom v prvej triede má na dobré výsledky každé dieťa?
Keď ich budeme správne motivovať a dávať im dostatok podnetov, prípadne vyskúšame viac metód, určite ju zvládnu všetci, ale nechcime to od všetkých presne prvého decembra v prvom ročníku. Ak sa pristupuje k deťom individuálne, sú totiž ich výsledky vo finále omnoho lepšie. Bohužiaľ, väčšina škôl deti príliš porovnáva. Každé dieťa je pritom iné, tak prečo chceme, aby vedeli to isté v podstate v rovnakom termíne, a to všetci bez rozdielu. Dokázali by sme to my dospelí? Keby niekto postavil k bazénu troch dospelých neplavcov, naozaj budú pri rovnakom prístupe trénera za týždeň všetci vedieť plávať? Určite nie. Jeden možno už bude ovládať kraula, iný bude sotva splývať a tretí bude možno vystrašene ešte stále postávať na kraji bazéna. Sme, skrátka, rozdielni a potrebujeme aj rozdielne dlhý čas na to, aby sme sa niečo naučili. O to viac by sme podľa toho mali pristupovať k deťom.
Ako keby toho porovnávania nebolo dosť v škole, často sa pridá aj rodič doma – argumentujeme sebou, súrodencami, kamarátmi…
Mám dve dcéry a každá je úplne iná. Navyše som učila množstvo súrodencov, dokonca aj dvojičiek a nikdy neboli v prístupe k škole, k učeniu rovnaké, ani nemali rovnaké výsledky. Porovnávať deti teda absolútne nemá zmysel. O to viac, že, ako som už povedala, jednotka jedného učiteľa vôbec nemusí byť rovnaká ako tá od iného.
Ak teda toto nie je tá správna cesta, ako svoju ratolesť motivovať k učeniu, tak aká?
Aj keď viem, že to niekedy dá zabrať, dieťa potrebuje predovšetkým pokoj a rodiča, ktorý ho podporuje a verí mu, aj keď sa mu nedarí. Druhá vec je, že občas zabúdame, že našu pozornosť potrebuje aj to, ktorému, naopak, všetko ide. Ani pri bezproblémovom žiakovi by teda nemala domáca príprava začať aj skončiť rozhovorom typu: Čo bolo v škole? Nič! Naopak je dobré s deťmi vždy prebrať, čo sa v škole deje, čo im išlo a v čom, naopak, potrebujú pomôcť. To, ako sa rodičia potomkom venujú od prvej do tretej triedy sa im totiž v ďalších rokoch mnohonásobne vráti.
Môže teda každé dieťa zvládnuť školu „zvesela“? Alebo to pre niektoré bude v každom prípade iba drina?
Vždy niekomu učenie pôjde ľahko a inému ťažšie, ale to neznamená, že by pre neho učenie nemohlo byť veselé. Aj „drina“ môže byť totiž zábava. Keď ideme na bicykli do kopca, tiež je to ťažké a predsa nás bicyklovanie baví. Rovnako to môže byť aj s učením. Všetky deti bez rozdielu sú totiž zvedavé a rady sa dozvedajú nové veci. Akurát im to nesmieme my dospelí kaziť svojimi predsudkami. Neučme ich teda brať školu ako nutné zlo, ktoré treba prosto nejako prežiť. Ak, naopak, budú počúvať, že škola je fajn, pretože sa tam všeličo naučia, máme veľkú šancu, že ich škola len tak neomrzí. Samozrejme, veľa záleží na následnom prístupe učiteľa. Ak to však poviem drsne – toho môžete kedykoľvek vymeniť, rodiča však nie.
