Zmieriť sa s občasnou prehrou alebo druhým miestom? Ani náhodou! Vy potrebujete byť vo všetkom „naj“. Lenže byť najlepší je vyčerpávajúce a sebadeštruktívne. Prestaňte sa stále s niekým porovnávať a naučte sa byť sebou samými!
Martina si v pomerne nízkom veku založila vlastnú firmu a investovala do nej všetok svoj čas a energiu – presne podľa hesla: keď už niečo budujem, tak nech to stojí za to. Spoločnosť sa rýchlo rozrástla, lenže Martina nedokázala delegovať povinnosti a brala všetko na seba – od upratovania až po manažment. Bola presne typ: Všetko chcem zvládnuť, všade chcem byť prvá a neviem prehrávať. Lenže hodiny strávené prácou pribúdali, až Martina nakoniec skončila v nemocnici pre totálne vyčerpanie. Ako sa neskôr ukázalo, jej pocit nenahraditeľnosti a neschopnosť prehrávať asi pramenila z rodiny, predovšetkým od múdreho, ale uštipačného a ironického otca, od ktorého nikdy nepočula pochvalu. „Potreba víťaziť, dokazovať si, že sme lepší ako ostatní, súvisí s úrovňou našich ašpirácií. Vysoké ašpirácie môžu byť generalizované – potom sa snažíme „víťaziť“ prakticky vo všetkých oblastiach a činnostiach, ktoré umožňujú porovnávanie s druhými. Na druhej strane sú však ľudia, ktorým akoby chýbali akékoľvek ašpirácie. Napríklad preto, že sa na nich v detstve kládli také vysoké nároky, že ich neboli schopní splniť. Pre nich je potom absencia ašpirácií v dospelosti obranou pred neúspechom,“ hovorí psychológ Petr Šmolka a dodáva, že s prvkami súperenia sa nestretávame len u ľudí, ale aj u tzv. nižších živočíchov. U nich sú však obvykle spojené s reprodukčným správaním – na rozdiel od človeka, ktorý súperí aj v činnostiach na prežitie nepodstatných – napríklad v športe. „Čiastočne je na vine výchova, čiastočne aj kultúra daného spoločenstva a ním ponúkané identifikačné vzory,“ dodáva odborník. Slová „neviem prehrávať“ často počujeme z úst športovcov, ktorí neschopnosť prijať porážku prezentujú ako niečo pozitívne, čo ich priviedlo k úspechu. „Ak nás prípadná porážka stimuluje k ešte väčšiemu úsiliu, potom môžeme túto vlastnosť považovať za pozitívnu. Výnimkou však nie je ani opak, keď nás prípadná porážka na dlhý čas úplne paralyzuje; potom pôjde o charakteristiku, ktorá nám výrazne komplikuje život,“ vysvetľuje psychológ.
Umenie prehrávať sa výrazne spája s detskými skúsenosťami. Petr Šmolka preto odporúča rodičom nenechávať deti víťaziť za všetkých okolností – napríklad aj v obyčajnej hre Človeče, nehnevaj sa – a, naopak, naučiť ich prijímať porážky s tým, že neznamenajú fatálne zlyhanie a že po nich môžu prísť víťazstvá. „Na svoje deti by sme mali mať primerané nároky, ideálne len o málo vyššie, ako je ich štandardná výkonnosť. Už preto, aby museli vynaložiť aspoň nejaké úsilie vedúce k zlepšeniu, aby však zároveň mali šancu uspieť a vyhovieť našim nárokom. Za predpokladu vynaloženia primeraného úsilia by potom počet úspešných pokusov mal byť o niečo vyšší ako počet neúspešných pokusov,“ dodáva odborník. Naučiť sa prijímať porážku v dospelosti je zložitejšie, ale nie je to nemožné. Návod ako na to, nájdete v boxe.
Ako sa naučiť prehrávať v dospelosti?
Prestaňte blúdiť v húštinách talentov
Nájdite si tie oblasti, v ktorých ste naozaj dobrí a v nich sa usilujte o úspech.
Naučte sa radovať z úspechov druhých
Ich rešpekt a sympatie si tým získate ľahšie ako tým, že sa budete snažiť nad nimi vždy a za všetkých okolností zvíťaziť.
Víťazi bývajú často osamelí
Naozaj totiž nie je ľahké nájsť si blízky vzťah s niekým, kto cielene kráča od jedného víťazstva k druhému.
