Nikdy nie je neskoro

Odkedy si pamätala, snívala o mori a o móde. V časoch socializmu a hraníc obohnaných ostnatým drôtom chcieť to prvé znamenalo žiadať zázrak. A ukázalo sa, že druhé tiež. Hoci si talentovaná Rožňavčanka vybrala Vysokú školu strojnú a textilnú v Liberci, veľmi rýchlo tam pochopila, že neštuduje módu, ale strojárinu. Nakoniec sa však ten zázrak stal. „V osemdesiatom deviatom som sa konečne zmierila s tým, že more nikdy neuvidím. A zrazu prišla revolúcia,“ spomína slovenská módna návrhárka Anna Kostúrová, ktorá veľmi rýchlo po promóciách zamierila do kanadského Vancouveru. A tam sa už sama postarala o zázrak číslo dva…

O tom, čo chcete v živote robiť, ste teda boli roz­hodnutá odmalička?

Módu som milovala, ale v tom čase to u nás nebolo tak, že rob, čo chceš, vyber si prácu, ktorá ťa baví, ale – musíš mať v ruke niečo, čo ťa uživí. Umenie? Si šialená? To určite nie. Ak si človek dovolil sní­vať a nedajbože vyčnievať, hneď ho zrovnali s os­tatnými. Nehovoriac o možnostiach za socializmu. Pamätám si, že sme na „gympli“ boli všetci tlačení na technické odbory – stavebníctvo, strojárstvo, elektronika. Komunisti mali totiž teóriu, že tým, že všetci budeme inžinieri, porazíme kapitalizmus. (smiech) Aj ten školský systém bol, a bojím sa, že stále je, nastavený tak, že ak ste chceli ísť na vy­sokú školu, museli sme byť dobrí vo všetkom, zo všetkého mať jednotky. To však v človeku zabije snahu byť v niečom najlepší. Nemôžete sa totiž ve­novať tomu, čo máte rád, lebo sa musí naučiť mať rád všetko.

Verili, ste, že aj toto revolúcia zmení?

Veľmi. V osemdesiatom deviatom som bola vyso­koškoláčka, naplno sme sa v škole všetci zapojili do štrajkového výboru, chodili sme po celej repub­like a snívali, že všetko bude inak. Keď som však v deväťdesiatom prvom školu skončila a nastúpila do svojej prvej práce, bola som zhrozená, ako sa nič nezmenilo. Človek robil päť dní v týždni a ne­dokázal si zarobiť ani na živobytie. Pripadalo mi to ako otroctvo. Mala som inžiniersky diplom, ale nič z toho. A hovorila som si, že predsa musí vo svete existovať niečo lepšie ako toto. Cítila som, že musím preč. K tomuto „bordelu“ sa predsa môžem vrátiť kedykoľvek. Ale najskôr musím zistiť, ako je to vo svete.

Rozhodli ste sa pre návštevu kamarátov v Kanade s tým, že to skúsite tam, a chceli ste začať post­graduálom MBA. Vaša angličtina na to však vtedy ešte nestačila a neprešli ste jazykovým testom. Museli ste si teda rýchlo nájsť nejaké živobytie…

Zamestnala som sa v miestnom bare, kde som umývala riad. Robila som tri dni v týždni, štyri som mala voľno, napriek tomu mi to stačilo, aby som zaplatila všetky účty. To bolo pre mňa niečo abso­lútne nové. Z domu som nepoznala, že môže byť aj iná práca ako na osem a pol hodiny denne. Najskôr som netušila, čo s tými štyrmi dňami voľna, ale postupne som sa začala vracať k móde. Uvedomila som si, že ma lákala, odkedy si pamätám. Keď som mala tri roky, videla som rozprávku Snehulienka a sedem trpaslíkov a tie jej šaty sa mi tak páčili, že ma to „poznačilo“ na celý život. Postupne som takto rozbaľovala vrstvu po vrstve svoje spomienky a uvedomila som si, že pod tým všetkým je stále tá moja detská láska k móde. Som presvedčená, že to, čo v sebe objavíme vtedy, je to, čo nás naozaj baví. Ešte totiž nie sme ovplyvnení tým, či nás to uživí, či budeme mať na hypotéku… Vtedy rozhoduje na­ozaj srdce. Nie strach.

Verili ste, že teraz už tú svoju detskú lásku napl­níte? Alebo rozbehnúť biznis ani za Atlantikom nie je len tak?

Keď sa ma dnes pýtajú na moje začiatky a čo bolo najťažšie, hovorím, že najťažšie bolo zistiť, kto som. Keď som na to prišla, tak ísť za tým mi už pri­padalo ako technická záležitosť. Celý môj príbeh je hlavne o tom, že nikdy nie je neskoro začať realizo­vať svoj detský sen.

„Keď sa ma dnes pýtajú na moje začiatky a čo bolo najťažšie, hovorím, že najťažšie bolo zistiť, kto som.“

Ten sa vám začal plniť, keď ste vzápätí Kanadu re­prezentovali na súťaži mladých módnych tvorcov v Londýne a vyhrali ste ju.

Po dlhom čase som pocítila niečo také, že toto som ja. Bolo mi jedno, či som vyhrala alebo nie, pre mňa to bolo, akoby som bola dlhý čas pod vo­dou a konečne som sa vynorila a mohla sa voľne nadýchnuť. Od prvého ročníka na základnej ško­le som totiž mala pocit, že nič neviem. Bola som ľaváčka a vtedy vás hneď v prvé dni začali viesť k tomu, aby ste prešli na pravú ruku, ale mne to nešlo. Cítila som sa neschopná, nemala som žiad­ne sebavedomie. A celé detstvo som rozmýšľala, čím sa budem živiť. Ako prežijem, keď mi to nejde, keď nič neviem…? Už ako školáčka som žila doslo­va v existenčnom strachu, čo so mnou bude, a toto bolo, akoby som konečne odhodila tie reťaze, ktoré ma odvtedy zväzovali.

Nakoniec ste sa pustili do legendárnych háčkova­ných plaviek, ktoré boli svetovým hitom sedem­desiatych rokov. Bolo to preto, že ste háčkovanie ovládali ešte z domu?

Vôbec nie. Ja som človek nápadov, ale na ich re­alizáciu nemám dosť trpezlivosti. Háčkovať síce viem, ale smejem sa, že ak by z toho malo niečo vzniknúť, trvalo by mi to tristo rokov. Veľmi dobre som si uvedomovala svoje limity, preto som sa vždy spájala s tými, ktorí vedia to, čo ja neviem. To platí dodnes. Keď najímam niekoho do firmy, nechcem kópiu samej seba. Mám dosť problémov so sebou, nechcem mať starosti ešte aj s kópiou. Potrebujem niekoho, kto prináša niečo nové. A takisto to mám aj vo vzťahoch. Nechcela by som žiť s niekým, kto sa tiež pohybuje v móde. Môj partner je finančník, pohybuje sa v oblasti filmu a je to pre mňa inšpira­tívne, lebo jeho rozmýšľanie je úplne iné než moje. Priťahujú ma skrátka protiklady, tí, ktorí prinášajú to, čo ja nemám.

„Dodnes sa smejem, že súčasťou mojich začiatkov bolo prežívanie na instantných polievkach. Skrátka, kým som sa rozbehla, chcelo to nejaké obete.“

Viem, že o úspechu rozhodla tak trochu náhoda, keď ste si sama spomínané plavky navrhli a dali vyrobiť na dovolenku do Austrálie…

Strašne som ich chcela priniesť späť na trh v mo­dernom štýle. Ako ja hovorím, až ma z toho bole­li kosti. Takže som si pre seba dala vyrobiť jedny s flitrami. Keď som si ich obliekla, leskli sa na sln­ku tak, že som na tej austrálskej pláži bola viditeľ­ná na sto míľ. Začali ku mne prichádzať ľudia – kde som si ich kúpila? A ja hovorím – to je môj návrh.

A úspech bol na svete?

Povedala by som, že som si uvedomila, že som na správnej ceste. Reakcie neznámych ľudí sú totiž dobrým znamením. Hovorila som si – aha, zjavne nie som jediná, komu sa to páči.

Začali ste ich teda navrhovať a ponúkať vo veľ­kom. Nebola to však zložitejšia cesta ako tvoriť šaty? Tam by totiž stačilo nakúpiť látky a nebolo by treba nič vyrábať…

Práveže nie… Jednak som to vnímala tak, že látka je už niečo hotové, niečo, čo som nemohla sama vytvoriť, a ja som chcela byť originálna. A navyše boli pre mňa, naopak, drahé, keďže som začínala doslova od nuly. Dodnes sa smejem, že súčasťou mojich začiatkov bolo prežívanie na instantných polievkach. Skrátka, kým som sa rozbehla, chcelo to nejaké obete. Ale tým, že som robila, čo ma baví, tak mi to nepripadalo až také ťažké.

Nakoniec prišla odmena, o ktorej sa vám nesní­valo ani v najdivokejšom sne. Modelom vašich šiat bol totiž oblepený celý svet po tom, čo sa v nich objavila herečka Jennifer Aniston na pla­gáte k filmu Skús ma rozosmiať…

Pamätám si, ako som práve vystúpila z lietadla na newyorskom Letisku J. F. Kennedyho a utekala na taxík, a tam bol nenormálne veľký bilbord s Jenni­fer v mojich šatách. Keď som to videla, mala som pocit, že nemôžem dýchať, že na mňa ide infarkt… (smiech)

Vôbec ste netušili, že sa objavili v tom filme?

Raz som zachytila v bulvári fotku so správičkou, že Jennifer práve nakrúca na Havaji… Myslím, že sa točilo najmä na ostrove Maui, kde je niekoľko buti­kov, ktoré mali naše kolekcie, a filmoví kostyméri ich tam objavili. Už vtedy mi skoro vypadli oči: Je­žišmária, to sú moje šaty! Už to bolo neuveriteľné, ale keď sa objavili na tom plagáte, z toho som sa ne­vedela spamätať. A myslím, že sa neviem dodnes, hoci je to už šestnásť rokov. Od tej chvíle sme tie šaty nestíhali vyrábať a do dnešného dňa je to náš najväčší bestseller.

FOTO: JUSTIN MACALA A AMANDA SKUSE