MENU

Nový život dokázala začať, až keď sa druhýkrát zamilovala

Keď sa zobudila, rozplakala sa. Skúšala síce samu seba presvedčiť, že je už veľká a vydatá, ale s tým kameňom, čo jej ležal na hrudi a vtláčal slzy do očí, to ani nehlo. Nikdy v živote totiž nebola tak ďaleko od rodičov, blízkych, kamarátov, ktorých teraz nechala na opačnej pologuli, aby si jej manžel mohol splniť sen o živote na Novom Zélande. Inštinktívne teda stískala v ruke mobil, momentálne doslova zázračnú vec, ktorá jej chýbajúci domov aspoň na krátke momenty približovala. „Takto si tu nikdy nezvykneš,“ vytrhol jej ho manžel z ruky. Nechápala. Ak niečo potrebovala, tak jeho objatie. Lenže ten muž, ktorý jej pred necelým mesiacom sľúbil, že ju bude milovať, tu zrazu stál ako väzenský dozorca. „Povedal mi, že mi ho berie, aby som si rýchlejšie odvykla od rodičov,“ spomína Katka Lieskovská na moment, keď si uvedomila, že sa vydala za manipulátora.

Bol to taký záblesk. Myšlienka, ktorá jej vte­dy preletela hlavou ako strela – toto je ko­niec. Bolo to síce príliš rýchle na to, aby sa jej chytila, ale stačilo na to, aby si ju pamätala. Koniec-koncov, ak by sa v jej hlave tá myšlienka aj usadila, asi by si ju vyhovárala. Kto sa rozvádza pár mesiacov po tom, čo niekomu sľúbil, že s ním bude dovtedy, až kým ich smrť nerozdelí? Vďaka tomu, že mala ešte pracovný mobil, sa Katka mame vzá­pätí predsa len dovolala. A vyliala si srdce. Že je to na druhom konci sveta ťažšie, ako čakala, a jej čerstvý novomanžel iný, ako ho poznala… Ale čo na to dcére mala mama povedať? Jasné, mladí zis­ťujú, že svet nie je gombička, trochu nepohodlia a už si skočili do vlasov. Určite to však zvládnu… Zahrmelo, ale o chvíľu vyjde slnko. „Mama tomu vtedy vôbec nemohla uveriť. Myslela si, že sme sa len nepohodli a snažila sa ma priviesť na iné myš­lienky,“ spomína Katka. Vie však, že keby jej to takto nehovorila mama, tak by o tom presviedčala samu seba ona. Veď je to jej manžel, prvá a jediná láska. Keď začali spolu chodiť, mala pätnásť a od­vtedy prakticky neprešiel jediný deň, aby neboli spolu. Nezobrala si nikoho cudzieho, chvíľkovú známosť, z ktorej sa jej na moment zakrútila hlava. Ale človeka, ktorého poznala ako seba a ktorý jej pripadal dokonalý. A nikto jej to ani nevyhováral. „Môjho bývalého manžela mali všetci radi. Bol na­ozaj veľmi obľúbený,“ vracia sa do chvíľ, keď práve zmaturovala. „Išla som do toho vzťahu na sto per­cent. S tým, že to bude na celý život. Ako každý, kto si niekoho práve zobral,“ hovorí Katka úprimne.

HRA NA MAČKU A MYŠ

Jej muž mal nielen o štyri roky, ale najmä o množ­stvo plánov viac. A Katke s čerstvým maturitným vysvedčením v ruke sa zdalo správne, aby si ich ko­nečne začal plniť, keď na ňu tak dlho čakal. Aj keď jej sny to tak celkom neboli. Hlavne ten o živote na opačnom konci sveta. Ale rozum pripúšťal, že to nemusí byť zlý nápad – na Novom Zélande sa zdo­konalí v angličtine, oťuká na trhu práce a vôbec, postaví sa na vlastné nohy. Veď je dospelá. A po boku jej predsa bude stáť manžel. Veď preto si ešte pred cestou povedali „áno“. Aby sa mala o koho oprieť. A aj keď to tam bolo nakoniec oveľa ťažšie ako čakala, novozélandská angličtina bola omnoho nezrozumiteľnejšia, ako si myslela a zohnať a udr­žať si prácu bol väčší stres, ako si vedela predsta­viť, a ešte aj v prvé mesiace na mieste verila, že to chce len čas a ono si to „sadne“. „Možno by stačilo len objatie a pochopenie, ale to neprišlo. Manžel si myslel, že keď odídem a budem len s ním, budem šťastná, ale mne tiekli viac slzy, ako sa mi chcelo smiať. Snažila som sa to síce skrývať, aby som ho nesklamala a neskôr najmä nenaštvala, ale po toľ­kých rokoch chodenia ma mal prečítanú…“ A tak sa podľa Katkiných slov ďalšie dni, týždne a mesia­ce zmenili doslova na hru mačky s myšou. „Telefón mi vracal a zabavoval podľa toho, ako veľmi som sa mu zdala „dobrá a poslušná“ a ako veľmi sa mi cnelo po domove.“

„Telefón mi vracal a zabavoval podľa toho, ako veľmi som sa mu zdala „dobrá a poslušná“ a ako veľmi sa mi cnelo po domove.“

KOHO CHCE OHÚRIŤ?

Niečo v hlave jej dookola opakovalo: Toto predsa nie je láska! A ani jej polovička akoby nebola se­bou samým, tým princom na bielom koni, ktorého pozná v podstate odkedy si pamätá. Stretli sa totiž dávno predtým, než z toho bol vzťah. On čerstvo dospelý chalan, ktorý robil deckám zo základnej dozor na školskom výlete v Španielsku. Hoci vtedy ho viac-menej prehliadala. Ale keď potom nastú­pila na strednú, kde sa znovu stretli – ona prváčka a on v poslednom ročníku, pripadala si ako vo sne, keď sa do nej zamiloval. A hlavne, keď jej rozprá­val, aká je krásna aj nenamaľovaná. Vlastne ove ľa krajšia, ako s mejkapom. Dokonca jej povedal, nech ho prestane úplne používať. Veď sa má pá­čiť hlavne jemu…. Ale to sa rozhodne nebude, ak bude nosiť tie svoje krátke sukne. Koho chce ohú­riť? Vlastne ani nevidel dôvod, aby vyrážala von s kamarátkami. Ony sú samy, ale ona má jeho, tak by predsa mala byť s ním. Najlepšie len s ním. „Až teraz viem, že to boli náznaky, ktoré ma mali varo­vať. Drobné manipulácie, ktorými ma odstrihával od priateľov. Vtedy to ale bolo všetko krásne zaba­lené do toho, že ma tak miluje, že ma chce len pre seba. Keď toto poviete pätnásťročnému dievčaťu, podlomia sa mu kolená…“ priznáva Katka, ktorá až na Novom Zélande začala tým slovám skutočne rozumieť. Až vo svetle toho, ako sa jej muž správal ďaleko od domova, dostali pravý význam….

POZRI SA NA SEBA, VEĎ SI ÚPLNÝ PSYCHOPAT

Pochopila, že je tam sama. Aj keď v posteli vedľa nej ležal muž, ktorý jej navliekol na prst prsteň. Tu to nič neznamenalo. „Dookola som viedla dia­lógy len sama so sebou. Povzbudzovala sa a niekde vnútri sa cítila stále odvážnejšia, ale navonok sa to dostávalo len postupne,“ spomína Katka. A tak jej manžel uťahoval opasok stále viac. Po zabavenom telefóne prišiel aj zabavený notebook a tablet, fac­ky, nadávky a ponižovanie… „ Doteraz si pamätám, ako som sa jednu noc doslova plazila po zemi po te­lefón, ktorý mal schovaný v batohu vedľa seba a on ma pri tom nachytal. Strašne sme sa tú noc pobili. Ja predovšetkým za svoje práva, on za to, aby som sa mu poddala a počúvala ho na slovo,“ opisuje zú­falé dni v cudzine, o ktorých doma nikto nevedel. Keď sa dostala k telefónu alebo skypu snažila sa síce niečo naznačiť. Boli to ale také malé a nejasné puzzle, že keď niekto netušil, do akého obrazu pat­ria, nemal šancu z nich nič zložiť. „Nechcela som rodičov strašiť a hlavne som sa bála, aby manžela neprestali mať radi. Ani ja som totiž nevedela, čo k nemu cítim,“ pripúšťa. V tom čase sa už točila v bludnom kruhu domáceho násilia so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane manipulácie. „Raz ma muž strčil pod ľadovú sprchu. Udrela som sa, pretože mi dal facku. Ležala som na zemi, a keď som na neho začala revať, zrazu sa stiahol, úplne sa upo­kojil a začal mi hovoriť: ´Pozri sa na seba, veď si úplný psychopat. Čo s tebou urobíme? Musíš sa ísť liečiť.´ Potom ma zabalil do deky a odniesol do po­stele. V tej chvíli som sa videla v zrkadle a hovorila som si, že som to naozaj ja, kto je blázon,“ opisuje Katka mužovo vymývanie mozgu. „Keď vám niekto povie že máte veľký nos, tak si najskôr poviete, že to je jeho názor, že vy to tak necítite a ste s ním spo­kojná. Keď to však povie druhýkrát, začnete o tom premýšľať. A keď to povie stokrát, potom ste o tom už presvedčená aj vy sama. Opakovaná lož sa jed­noducho stane pravdou.“

„Pochopila, že je na druhom konci sveta sama. Aj keď v posteli vedľa nej ležal muž, ktorý jej navliekol na prst prsteň. Tu to nič neznamenalo.“

NEZAZVONIL ZVONEC

Čím viac Katka vydržala, tým ďalej jej muž zachá­dzal. Možno až sám seba prekvapoval, čoho všetké­ho je schopný. Jedno ráno, asi po pol roku v ostrov­nej krajine, ju odmietol už púšťať aj do práce. Zrazu ju držal pod krkom pritlačenú o vchodové dvere a škrtil. „V tej chvíli som mala prvýkrát naozaj strach o život. Kopala som vo vzduchu nohami ako šialená a našťastie sa mi podarilo utiecť,“ vracia sa k zlomovej chvíli mladá žena. Utekala rovno do miestnej internetovej kaviarne, aby zavolala rodi­čom. „Konečne som na to nebola sama. To bola ne­uveriteľná úľava, že to niekto vie,“ spomína. Keď ju mama poslala okamžite na políciu, aby jej pomohli dostať sa domov, zrazu – prvýkrát za celý ten čas – vedela, že to zvládne. Lenže v tom momente sa v jej konverzácii na čete s mamou z ničoho nič ob­javila veta – že to je teda rada nad zlato. „Manžel sa mi nabúral do Facebooku a celú konverzáciu čítal. V tej chvíli som mala hrozný strach z toho, čo uro­bí. Bála som sa, že mi roztrhá pas, že ma niekam zavrie, že sa nikdy nedostanem späť domov.“ Na­šťastie dobehla na políciu skôr, než ju jej muž na­šiel. Odprevadili ju domov, aby si zbalila svoje veci, a o niekoľko hodín naozaj sedela v lietadle. Akurát, že potom, čo vysadla konečne doma a hodila sa ro­dičom do náruče, nezazvonil zvonec. „Manžel sa po mesiaci vrátil tiež, prosil a sľuboval a ja som mu odpustila. Uverila som, že to doma bude také ako predtým. Že sa jednoducho všetko vráti do starých koľají.“ Ale nevrátilo. NAKONIEC SOM SA ZAMILOVALA

„Po pár mesiacoch to bolo ešte horšie ako na Zé­lande,“ prezrádza mladá žena. V najhoršom teda opäť utekala k rodičom, ale vždy sa vrátila. „Človek sa tak trochu stane otupeným a berie to tak, že už vie, čo má čakať,“ prekvapuje. Brala si ho predsa nielen na dobré časy. Navyše sám pripúšťal, že má problém. Priznával, že sa správa ako šialenec, že to tak nechce a potrebuje pomoc, ktorú však nik­dy nevyhľadal. A stačil moment a z kajúcnika bol opäť agresívny psychopat. Napriek tomu Katke pripadalo nadobro odísť nad jej sily. „Nechcela som to vzdať, domnievala som sa, že je chyba vo mne. Snažila som sa teda veľmi nehovoriť, nikam nechodiť, nehádať sa, ale vždy sa našlo niečo, čo ho rozzúrilo. A tiež vždy presne vedel, čo má po­vedať, aby som neodišla. Uvedomovala som si, že ak sa niečo nestane, zostanem s ním navždy.“ Ne­vedela si však predstaviť, čo by to malo byť. Roz­hovory s kolegom v práci, ktorý sa trápil vo vlast­nom problematickom vzťahu, jej v prvej chvíli ako záchrana nepripadali. Ale bolo príjemné môcť sa vyrozprávať, oprieť o niekoho plece… „Nakoniec som sa zamilovala. Stačilo LEN to, že bol na mňa dobrý,“ usmeje sa. Aj keď pripúšťa, že až také jed­noduché to s ňou nemal. Konečne našla dôvod, odvahu a silu na rozvod a svoju slobodu už nedo­kázala dať tak ľahko. „Nenechala som si absolútne do ničoho hovoriť a robila pravý opak toho, čo odo mňa súčasný manžel chcel alebo očakával. Naučila som sa totiž veriť a spoliehať predovšetkým sama na seba. Nemal to so mnou teda jednoduché, ale o to je to medzi nami krajšie. Načúva mi, snaží sa mi robiť radosť a miluje ma takú, aká som,“ šťastne sa rozosmeje dnes už dvojnásobná mama. „S deťmi zabúdam na všetko, čo bolo, život mi neuveriteľne uteká, ale neľutujem ani jedinú minútu. Naopak, každý deň beriem ako dar.“

 „Manžel sa mi nabúral do Facebooku a celú konverzáciu s mamou čítal. V tej chvíli som mala hrozný strach z toho, čo urobí. Bála som sa, že mi roztrhá pas, že ma niekam zavrie, že sa nikdy nedostanem späť domov.“

NAKONIEC SOM SA ZAMILOVALA

„Po pár mesiacoch to bolo ešte horšie ako na Zé­lande,“ prezrádza mladá žena. V najhoršom teda opäť utekala k rodičom, ale vždy sa vrátila. „Človek sa tak trochu stane otupeným a berie to tak, že už vie, čo má čakať,“ prekvapuje. Brala si ho predsa nielen na dobré časy. Navyše sám pripúšťal, že má problém. Priznával, že sa správa ako šialenec, že to tak nechce a potrebuje pomoc, ktorú však nik­dy nevyhľadal. A stačil moment a z kajúcnika bol opäť agresívny psychopat. Napriek tomu Katke pripadalo nadobro odísť nad jej sily. „Nechcela som to vzdať, domnievala som sa, že je chyba vo mne. Snažila som sa teda veľmi nehovoriť, nikam nechodiť, nehádať sa, ale vždy sa našlo niečo, čo ho rozzúrilo. A tiež vždy presne vedel, čo má po­vedať, aby som neodišla. Uvedomovala som si, že ak sa niečo nestane, zostanem s ním navždy.“ Ne­vedela si však predstaviť, čo by to malo byť. Roz­hovory s kolegom v práci, ktorý sa trápil vo vlast­nom problematickom vzťahu, jej v prvej chvíli ako záchrana nepripadali. Ale bolo príjemné môcť sa vyrozprávať, oprieť o niekoho plece… „Nakoniec som sa zamilovala. Stačilo LEN to, že bol na mňa dobrý,“ usmeje sa. Aj keď pripúšťa, že až také jed­noduché to s ňou nemal. Konečne našla dôvod, odvahu a silu na rozvod a svoju slobodu už nedo­kázala dať tak ľahko. „Nenechala som si absolútne do ničoho hovoriť a robila pravý opak toho, čo odo mňa súčasný manžel chcel alebo očakával. Naučila som sa totiž veriť a spoliehať predovšetkým sama na seba. Nemal to so mnou teda jednoduché, ale o to je to medzi nami krajšie. Načúva mi, snaží sa mi robiť radosť a miluje ma takú, aká som,“ šťastne sa rozosmeje dnes už dvojnásobná mama. „S deťmi zabúdam na všetko, čo bolo, život mi neuveriteľne uteká, ale neľutujem ani jedinú minútu. Naopak, každý deň beriem ako dar.“

Slobodomyseľná

Hoci prvý polrok po Katkinom rozvode bol zaliaty slnkom, odžité roky strachu a násilia sa nestratili a ozvali sa úzkosťami a depresiami. Mala síce tisíc dôvodov na šťastie, napriek tomu ju minulosť sťahovala na dno. „Nevedela som, čo robiť, manžel bol zúfalý, že mi nevie pomôcť. Navrhol mi však, aby som začala písať blog. Keď som na ňom po čase zverejnila článok o mojom nevydarenom manželstve, prišli mi stovky reakcií a príbehov od žien, ktoré si niečím podobným prešli alebo prechádzajú. A tak som sa rozhodla všetko spísať do knihy, ktorá sa stala akousi mojou terapeutkou. Kiež by sa aspoň jednej z nich vďaka mojej knihe Slobodomyseľná, podarilo ten svoj príbeh rozpliesť k šťastnému koncu.“

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.