Obete sa často cítia za týranie zodpovedné

Začne sa to prvou fackou, nevhodnými narážkami a skončí sa fyzickým týraním. Aj takýto smutný koniec môže mať príbeh lásky s človekom, ktorému sme sľúbili, že s ním prežijeme celý život. V dobrom aj v zlom. No má preto právo nám dať sem-tam „výchovnú“? Ako to podľa psychologičky a výkonnej riaditeľky Poradenského centra Nádej Mgr. Adriany Havašovej vnímajú samotné obete a kto im môže pomôcť?

Mnohé obete si dlho odmietajú priznať, že to, čo sa u nich deje, je naozaj domáce násilie, že majú problém, ktorý treba riešiť. Neprinútia ich k tomu dokonca ani prvé fyzické útoky. Stretáva­te sa aj vy s tým, že chodia až v hodine dvanástej – dobité a skrvavené?

Chodia aj po bitke, ale v zmysle vašej otázky – to je taká predstava laickej verejnosti, že obete domá­ceho násilia sú na prvý pohľad identifikovateľné, lebo sú dobité a krvavé. Sú klientky, ktoré sú do­bité, ale vtedy väčšinou neprídu, počkajú, kým to odznie. Ženy sa totiž za túto situáciu hanbia, boja sa agresora, často sa dokonca cítia vinné za to, čo sa u nich doma deje. Veľmi často sa stáva, že agresor im vnucuje myšlienku, že sú za jeho správanie spo­luzodpovedné. Ale stretávame sa, samozrejme, aj s klientkami, ktoré prichádzajú dobité, s monokla­mi a rôznymi inými stopami fyzického násilia, mali sme napríklad klientku, ktorej muž dolámal nohu, ruku. Nie každá obeť domáceho násilia je však fy­zicky zdecimovaná. Facky, kopance či vytrhávanie vlasov často nezanechajú viditeľné stopy.

To na prvý pohľad ani psychické násilie. Stretáva­te sa aj s jeho obeťami?

Každá žena, ktorá zažíva fyzické násilie, zažíva aj psychické. Navyše je veľmi veľa klientok, ktoré sa doma stretávajú iba so psychickým násilím. Mnohí agresori si totiž uvedomujú, že fyzické násilie môže zanechať „dôkazy“, a pre niektorých je psychické tý­ranie prirodzenejšie. Partnerkám nadávajú, vyhrá­žajú sa im tým, že ich zničia, oberú ich o deti, alebo dokonca tým, že ich dajú zbaviť svojprávnosti. Poni­žujú ich, tvrdia o nich, že sú neschopné manželky a nemožné matky. Zosmiešňujú ich a presviedčajú o tom, že to, že ich bijú, je vlastne dôsledkom ich ne­schopnosti. Že nikto iný by s nimi nevydržal a nikto im neuverí.

Stáva sa teda, že týrané ženy svojho agresívneho partnera ešte obhajujú a vinia seba?

Veľmi často. Agresor ich totiž presvedčí, že sú spo­luvinníčkami. Že im musí ubližovať, lebo nespĺňajú kritériá toho, ako by sa mala správať partnerka.

Ako je možné, že mu to obeť verí?

Ak vás o tom niekto presviedča roky, ste už abso­lútne zmanipulovaná. Na domácom násilí je navyše špecifické, že má často postupný, eskalujúci nástup. Agresívna osoba vám zo začiatku nepovie všetky tieto veci, tie pridáva a nabaľuje postupne. Najskôr sú to len posmešné komentáre typu – no jasné, že si to neurobila, že sa ti zase niečo nepodarilo, ako inak to mohlo dopadnúť…, prevracanie očí, drobné strkance, pevné schytenie či zatrasenie alebo sote­nie. To viaceré ešte ani nepovažujú za nič strašné. Keď sa však nakoniec rozhodnú svoju situáciu riešiť, mnohé nám povedia, že keby od začiatku vedeli, že sa to pri tom neskončí, odišli by hneď. Navyše často toho partnera ešte milujú, alebo tam nastáva psy­chická závislosť, takže sa k nemu opakovane vraca­jú. Partnerské násilie je totiž nevyspytateľné v tom, že s tými zlými sa striedajú obdobia, keď ten partner ukazuje svoju dobrú tvár, dá žene darček, zoberie ju na výlet, večeru…

Zažívajú teda aj pekné chvíle.

Áno, ale sú krátke. No partnerka má pocit, že koneč­ne sa zmenil, že toto je jeho pravá tvár. Snaží sa ho teda ospravedlňovať.

Spozornieť treba teda už pri prvých náznakoch. Čo za ne však môžeme považovať? Facku?

Facka nie je prvý náznak, dlho pred ňou sa už urči­te objavovali signály, ktoré boli prehliadané. Kedysi sme robili preventívne aktivity v školách a našou snahou bolo mladé dievčatá upozorniť, aby si dáva­li pozor, napríklad keď sa chce partner veľmi skoro zblížiť, poistiť si ženu dieťaťom, svadbou. Alebo keď veľmi žiarli, snaží sa ju nejako ovládnuť, oddeliť od priateľov a byť s ňou stále. Keď jej dáva množstvo argumentov, aby sa s nikým nestretávala, aby boli iba oni dvaja. Samozrejme, keď sú zo začiatku ľu­dia zaľúbení, chcú byť väčšinu času iba spolu, ale postupne sa prinavracajú k svojim vlastným so-ciálnym vzťahom. Agresor má však tendenciu ich u partnerky zamedzovať. Nemusí to byť len explicit­né zakazovanie, keď má niekam ísť, presviedča ju napríklad, že mu je zrazu zle a chce, aby pri ňom zostala. Manipuluje ňou, pretože väčšinou práve okolie upozorňuje ženu na neštandardné správa­nie partnera. Nechce teda, aby existovali nejakí „svedkovia“ a dávali rozumy jeho žene. Keď už príde k prvej facke, jednoznačne treba prehodnotiť, či zo­trvávať v takom partnerstve. Fyzické násilie vo vzťa­hu nemá čo robiť.

Sú však aj prípady, že blízka rodina týranú ženu nepodporí, naopak, označí ju za precitlivenú…

Stáva sa, že ju dokonca presviedčajú, že musí vy­držať – v dobrom aj v zlom. Tu by som však rada podotkla, že v dobrom aj v zlom neznamená, že sa mám nechať biť alebo ponižovať, ale že partnera ne­opustím, keď ochorie, príde o majetok. Neobstoja ani argumenty typu, že deti potrebujú otca. Dcéry agresívnych otcov si totiž často potom vyberajú partnera, ktorý má sklon k rovnakému správaniu. Jednak sú na to zvyknuté a jednak nedostali dosť lás­ky na to, aby boli sebavedomé a verili si. Podľahnú teda prvému mužovi, ktorý im potiahne okolo nosa medové motúzy, v čom sú agresori, mimochodom, majstri. Okrem toho deti, ktoré sú svedkami domá­ceho násilia páchaného na matke, sú dnes už samy definované ako obete domáceho násilia.

Kam až domáce násilie môže zájsť?

Stretla som sa s tým, že klientku dal vlastný manžel nakoniec zabiť alebo sa ju sám pokúsil zavraždiť.

Práve tomuto sa snažíte všemožne zabrániť a po­dávate tým ženám ruku, aby sa od agresora do­ stali preč. Stáva sa, že napriek vašej pomoci sú po čase tam, kde boli, a vracajú sa s tým istým problémom?

Samozrejme, dokonca veľmi často. Len čo sa žena vráti do násilného vzťahu, ide o pravdepodobnosť hraničiacu s istotou, že to bude rovnaké. Jedna pani sa k nám vrátila po desiatich rokoch, keď už situácia bola veľmi zlá, partner totiž zmanipuloval proti nej deti, ktoré boli už skoro dospelé, odmietali ju a ne­mali ju za nič. V podstate o ne prišla.

Viem si predstaviť, že žena muža často opustiť nechce, chce len, aby sa zmenil. Je to však reál­ne? Stretli ste sa s tým, že by sa to niektorej po­darilo?

Ak aj áno, nemáme o tom vedomosť, lebo už by ne­prišla. Veľmi to však nepredpokladám. Z prípadov, o ktorých viem, že sa žena k násilníkovi vrátila, máme takú skúsenosť, že sa to vo väčšine prípadov ešte zhoršilo. Človek, ktorý má problém s agresivi­tou, si to totiž musí priznať a mať vôľu to zmeniť. Zároveň je potrebné, aby dochádzal na psychote­rapeutické sedenia. Nie však raz-dvakrát, ako si to mnohí predstavujú. Ide o dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje niekedy roky, aby sa človek naučil držať agresivitu pod kontrolou. Často sa však stáva, že sa k odborníkovi objednajú len preto, aby sa žena vrá­tila domov. Len čo to dosiahnu, prestanú. Násilník totiž väčšinou nemá pocit, že má problém.

To je veľmi podobné ako v prípade závislostí. Aj tam je obrovský problém priznať si, že človek potrebuje pomoc. Do akej miery býva dôvodom domáceho násilia alkoholizmus?

Tak alkohol, ako aj drogy väčšinou zhoršia situá­ciu, ktorá tam je už prítomná. Nie sú však dôvodom domáceho násilia, aj keď sa na to zvykne tak poze­rať. Môžu byť spúšťačom. Ale u muža, ktorý nemá tendenciu sa k žene správať agresívne, ani pár po­hárikov nič nezmení. Násilné správanie spôsobujú skôr osobnostné rysy agresora, pričom nemusí ísť ani o poruchu osobnosti. Často sú to ľudia, ktorí sú ovplyvnení určitými predstavami a dogmami. Ne­raz ide o veci prevzaté z rodiny v zmysle, že takto sa má správať správny otec alebo správna žena.

Na mnohých by to pritom okolie vôbec nepove­dalo. Na verejnosti sú slušní, k žene sa správajú pekne, no keď sa za nimi zavrú dvere domácnos­ti, začína sa násilie…

To je veľmi časté. V podstate by sme agresorov mohli rozdeliť na dve skupiny. V prvej sú ľudia všeobecne konfliktní, ktorí sa násilne správajú ku všetkým, respektíve odsúdení kriminálnici. Obetiam takých­to agresorov nemá okolie problém uveriť. Horšie je to s druhou skupinou, takzvanými rodinnými ag­resormi, ktorí sú navonok ideálni, v spoločnosti sa správajú romanticky, partnerku bozkávajú, držia za ruku. Často sú to ľudia, ktorí sa angažujú v komu­nitných či cirkevných spolkoch. Skrátka prezentujú sa ako dokonalí muži a okolie ich tak aj hodnotí. Za zavretými dverami sa však menia na despotov.

Dá sa ich obetiam pomôcť, keď tušíme, že niečo také sa deje v rodine alebo za stenami nášho bytu u susedov? Ako ich presvedčiť, aby to riešili?

Prinútiť k tomu nikoho nemôžete. Je však vhodné na­smerovať ich k odborníkom, ktorí obetiam dokážu pomôcť nájsť v sebe silu a odvahu, a vôbec pochopiť, že v ich prípade už ide o psychickú závislosť a mali by s tým niečo urobiť. Takéto sedenia poskytuje aj Centrum Nádej. Pred tromi rokmi na Slovensku na­vyše vznikli v každom kraji intervenčné centrá. Ich kompletný zoznam je na stránke ministerstva spra­vodlivosti a akákoľvek osoba, ktorá sa cíti ohrozená, ich môže kontaktovať a dostane bezplatné služby. V tejto súvislosti by som chcela povzbudiť ženy, ale týka sa to aj mužov, seniorov a detí, ktorí sú obeťami domáceho násilia, aby sa nebáli a prišli sa o svojej situácii minimálne porozprávať. Nikto ich nebude do ničoho nútiť ani nebudú tlačení do rozhodnutí, ktoré nechcú. Môžu sa však poradiť o možnostiach, ktoré majú. Zároveň treba pripomenúť bezplat­nú linku pre ženy zažívajúce násilie, ktorej číslo je 0800 221 212.

foto: Unsplash