Na začiatku roka sa na olympiádu mohlo začať baliť zatiaľ len trinásť Slovákov, čo je najmenej v histórii. Keby sme sa však vrátili o stodvadsaťštyri rokov naspäť, keď sa v Paríži konala druhá novodobá olympiáda, ešte aj z toho mála by viac ako polovica musela zostať doma. Otec moderných olympijských hier Pierre de Coubertin bol totiž presvedčený, že na verejných súťažiach musí byť účasť žien úplne zakázaná. „Je neslušné, aby boli diváci vystavení riziku, že na vlastné oči uvidia rozbíjanie ženského tela.“
Ženy mali mať podľa historika a pedagóga Coubertina „len jednu úlohu, a to korunovať víťaza vencom“. „Nech je športovkyňa akokoľvek odolná, jej organizmus nie je prispôsobený na určité nárazy. Jej nervy ovládajú svaly, príroda to tak chcela,“ tvrdil, odvolávajúc sa na vedu. Biológovia a lekári tých čias boli totiž presvedčení, že fyzická námaha – behanie, skákanie či šplhanie môžu poškodiť reprodukčné orgány dievčat. Navyše sa verilo, že ženy majú iba obmedzené množstvo životnej energie a športové aktivity túto energiu podľa profesorky kineziológie Jaime Schultzovej z Pensylvánskej štátnej univerzity údajne odčerpávali z reprodukčných schopností. „Sláva žien správne prichádza cez počet a kvalitu detí, ktoré vyprodukuje, a vo veciach športu tkvie jej najväčší úspech v povzbudzovaní svojich synov, aby excelovali, nie v tom, aby sa samy snažili dosahovať rekordy,“ hlásil teda sebaisto Coubertin ešte aj pri príležitosti štokholmskej olympiády v roku 1912. Úplne to však neznamenalo, že by nežné pohlavie na športoviská nepustil.
Vedecký dôkaz škodlivosti behu
Už v spomínanom Paríži sa medzi mužov dostalo aj dvadsaťdva športovkýň, len nie je isté, či sa od nich očakávali aj nejaké športové výkony. Ako sa totiž neskôr posťažovala americká víťazka golfového zápasu dvadsaťdvaročná Margaret Abbottová, Francúzky ani nemohla považovať za svoje súperky. Na green totiž napochodovali na vysokých podpätkoch a v upnutých sukniach. Navyše pre zlú organizáciu hier a ich prepojenie so Svetovou výstavou Expo sa ani nedozvedela, že sa stala olympijskou víťazkou. Londýnske hry o osem rokov neskôr boli síce prvými, na ktorých bola účasť žien oficiálne schválená, ale len v tenise, lukostreľbe a krasokorčuľovaní,
teda viac-menej v „estetických športoch“, kde sa hodnotilo skôr vystupovanie ako výkon. Atletika, a vôbec disciplíny, kde sa počítali góly a body a merali metre a sekundy, zostávali pred nimi zatvorené. Poznatky o fyziológii tela sa totiž ešte stále držali svojských teórií. To, že sa netrénované dievčatá pri lekárskych testoch rýchlo zadýchali, sa napríklad považovalo za vedecký dôkaz škodlivosti behu pre ženy. A tie trénované mohlo aj poraziť.
Olympiáda natruc
Jednou z tých, ktorým z toho, ako sa muži v športe pozerali na ženské účastníčky, vrela krv v žilách, bola francúzska prekladateľka, veslárka a aktivistka Alice Milliatová. Keď v roku 1920 atletická federácia zakázala atlétkam pretekať na olympijských hrách, rozhodla sa vziať situáciu do svojich rúk a 24. marca 1921 na trávniku v Monte Carle usporiadala prvé čisto ženské hry, na ktorých súperilo sto športovkýň z piatich krajín. Monacká olympiáda natruc sa oplatila. Po tom, čo Milliatová preukázala dôveryhodnosť takejto udalosti, založila v októbri toho istého roku Medzinárodnú ženskú športovú federáciu FSFI, a to aj za účasti zástupcov Československa, a v nasledujúcom roku v Paríži usporiadala ďalšiu, tentoraz už oficiálnejšiu olympiádu, s názvom Ženské olympijské hry. Použitie slova „olympijský“ v názve ženských hier však mužom v Medzinárodnom olympijskom výbore nevoňalo, a tak sa dohodlo, že ženská olympiáda sa bude najbližšie konať pod názvom Ženské svetové hry. Ako cena útechy bolo dámam ponúknuté zaradenie desiatich ženských atletických disciplín do programu amsterdamskej olympiády v roku 1928. Lenže sľuby sa sľubujú… Ženy sa nakoniec museli uspokojiť namiesto desiatich disciplín len s piatimi, pričom jednou z nich bol aj beh na 800 metrov. Ako na potvoru po ňom však až šesť bežkýň skolabovalo, čo nechtiac nahralo na smeč odporcom ženského pretekania. Organizátori okamžite vyhlásili, že osemstovka je pre ženy príliš náročná, a obratom ju z ďalších hier vyradili, pričom späť sa dostala až v roku 1960 v Ríme.
Už žiadne zakázané disciplíny
Zásadnú zmenu pre športovkyne priniesol až olympijský kongres, ktorý sa konal po nástupe lorda Killanina na čelo Medzinárodného olympijského výboru v roku 1973 v bulharskej Varne. Jeho účastníci sa vyslovili proti akejkoľvek diskriminácii žien, a tak už v Montreale v roku 1976 debutovali ženy vo veslovaní, basketbale a hádzanej. Ďalší prudký rozmach nastal v poslednom desaťročí 20. storočia, keď boli do programu olympijských hier zaradené nielen kedysi pre ženy „zakázané“ disciplíny, ako napríklad v atletike skok o tyči či hod kladivom, ale aj celé športové odvetvia doteraz vyhradené mužom. A tak v súčasnosti hrajú ženy na olympijských hrách futbal, ľadový hokej, vzpierajú, súťažia na tatami či schádzajú ľadové korytá na boboch. Konečne tak na olympiáde dobýjajú len bránky, koše a cieľové pásky, a nie zatvorené dvere, ktoré na ňu mali.
Čo ženy na olympijských hrách znamenajú pre Slovensko?
Slovenskí športovci v ére našej samostatnosti získali 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových medailí, pričom najviac ich zavesili na krk práve ženskej reprezentantke – Anastasii Kuzminovej, ktorá počas svojej kariéry získala šesť olympijských medailí – tri zlaté a tri strieborné. A zdá sa, že napriek ukončeniu kariéry ešte nepovedala posledné slovo…
Foto Shutterstock
