Osamelí a spoločensky izolovaní ľudia trpia zvýšeným krvným tlakom, majú zvýšenú hladinu cholesterolu, depresie a zásadne sa znižujú ich kognitívne zručnosti. Sú teda v oveľa väčšom riziku, že sa u nich rozvinie Alzheimerova choroba. „Veľká Británia na tieto zistenia zareagovala naozaj razantne, vytvorila ministerstvo pre osamelosť, ktoré má nastaviť a riadiť stratégie napomáhajúce tomu, aby sa z osamelosti nestala celospoločenská epidémia. Netrpia ňou totiž len seniori, postihuje ľudí v každom veku vrátane detí a tínedžerov, ale starí ľudia sú zatiaľ najpočetnejšou a najzraniteľnejšou skupinou,“ hovorí socioterapeutka Lucia Skladanová z Inštitútu psychoterapie a socioterapie.
CHODIA K LEKÁROVI, LEN ABY SA MOHLI POROZPRÁVAŤ?
Ako však pripomínajú odborníci, ani vtedy, keď senior žije sám, nemusí byť osamelý. „Treba rozlišovať dobrovoľnú samotu od nedobrovoľnej. Aj seniori, rovnako ako všetci ľudia, potrebujú byť niekedy sami, usporiadať si myšlienky, oddýchnuť si, je to prirodzené,“ vysvetľuje psychologička Dominika Pasnišinová zo seniorského zariadenia Agapé Senior Park. „Byť osamote so svojimi myšlienkami nám dáva priestor zamýšľať sa a pociťovať vďačnosť za život. Na druhej strane to však môže mať, samozrejme, aj odvrátenú stránku, ak sa seniorovi so samotou spájajú subjektívne pocity osamelosti, zapríčinené chýbajúcim kontaktom napríklad s jeho blízkymi,“ hovorí psychologička. Vtedy môžu prísť pocity sebaľútosti, nepotrebnosti a straty zmyslu života, ako keby senior nemal nikoho, kto ho má rád, kto mu rozumie a s kým by sa mohol úprimne podeliť o svoje emócie, či už pozitívne, alebo negatívne. Osamelosť skrátka bolí. A nie je to výmysel ani vzletné básnické spojenie. Lekári prvého kontaktu by vedeli veľa hovoriť o tom, ako do ich ordinácií opakovane prichádzajú babky a dedkovia s tým, že ich niečo bolí. Raz je to hlava, potom brucho, medzitým kríže… Lekár urobí vyšetrenia, no krvný obraz, sonografia ani magnetická rezonancia neodhalia zásadný problém. Ako je to možné? Vymýšľajú si? Chodia k lekárovi, len aby sa mohli niekým porozprávať? „Áno aj nie. Vôbec to nie je čierno-biele,“ myslí si socioterapeutka Lucia Skladanová. „Dávno je potvrdené, že emocionálna nerovnováha a osamelosť sa po čase prejavia ako fyzická choroba. Pred niekoľkými rokmi urobili výskumníci z Brigham Young University metaanalýzu mnohých štúdií o osamelosti a izolácii. Mali k dispozícii dáta niekoľko stoviek tisícov ľudí, teda naozaj veľkú vzorku, a výsledky boli jednoznačné – spoločenská izolácia spôsobila nárast predčasných úmrtí až o päťdesiat percent.“
NÁHRADNÁ RODINA ZO ZARIADENIA PRE SENIOROV
Na Slovensku zatiaľ ministerstvo pre osamelosť nemáme a zrejme ani nevznikne. Našťastie existujú projekty zacielené na seniorov a ich kvalitu života. Problém osamelosti seniorov, ktorého dôsledkom je fyzické aj duševné chradnutie, riešia aj domovy sociálnych služieb pre seniorov. V určitej skupine seniorov dochádza k strate sebestačnosti, ktorá je dôsledkom kombinácie zdravotného postihnutia, nárokov z prostredia a sociálnej situácie. „V tomto prípade odporúčam využiť služby sociálnych zariadení pre seniorov. Tieto zariadenia dokážu seniorom poskytnúť pomoc a starostlivosť, ktorú potrebujú. Prioritou v starostlivosti seniora, ktorý už nedokáže byť sebestačný, je dbať na jeho dôstojnosť a autonómiu,“ prízvukuje psychologička Pasnišinová. V zariadení si senior môže nájsť priateľov, socializovať sa, participovať na rôznych spoločných aktivitách, ale byť aj súčasťou svojej rodiny a blízkych. „Mnohokrát sa našich seniorov pýtam, ako sa u nás cítia. Keď mi povedia, že doma by sa o nich nemal kto postarať, doma by im nikto neurobil čaj, obed alebo by si s nimi nemal kto zaspievať, zacvičiť, vtedy mám pocit, že im to, že sú u nás, dodáva silu a zmysel byť tu ešte pre svoju rodinu, pre seba, že sú potrební a dôležití,“ hovorí psychologička.
