Anglický spisovateľ John Fowles napísal, že na svete neexistujú dvaja ľudia, ktorí by si pamätali jednu a tú istú udalosť úplne to-tožne. Vždy sa objavia rozdiely v tom, ako ju spätne vidíme a spra-covávame. Niektorí psychológovia tvrdia, že rozdiely môžu byť väčšie a zásadnejšie podľa toho, či na tú istú udalosť spomínajú muži alebo ženy. Aké sú vaše skúsenosti?
Jedno latinské príslovie hovorí, že vieme toľko, koľko si pamätá-me. Zároveň však vieme to, čo si pamätáme. A práve toto „čo“ býva u každého z nás trochu iné, čo znamená, že keď spolu idú partneri napríklad na výlet alebo na dovolenku, privážajú si domov viac či menej odlišné zážitky. Nemusí to byť, samozrejme, iba dejová uda-losť, počas ktorej sa v určitom časovom úseku niečo odohralo. Mô-že to byť miesto, ktoré sa snažíme opísať. Alebo človek, ktorého sme stretli. Môže to byť zviera, dom, film, obraz či krajina, ktorou sme spoločne prechádzali. Nech je to čokoľvek, naše spomienky nie sú identické.
Odlišné spomienky
Naschvál si to skúste. Spomeňte si na niečo, čo ste s partnerom či partnerkou zažili spoločne alebo pri čom ste boli prítomní obaja, a spýtajte sa svojho partnera, čo mu utkvelo v hlave. Skúseností s vybavovaním spomienok máme všetci dostatok. Stále na niečo spomíname a pripomíname si, čo sa nám udialo, čo nás zaujalo – či už pozitívne alebo negatívne, takže to určite nebude žiadny prob-lém. A nemusí ísť o žiadnu udalosť z dávnej minulosti, pretože je známa vec, že spomienky okrem iných faktorov ovplyvňuje aj čas. Opíšte si navzájom niečo, čo sa stalo v priebehu niekoľkých uply-nulých dní a vy to máte stále v živej pamäti. Zistíte, že z toho, čo si pamätáte vy, vášmu partnerovi utkvelo len málo či dokonca vôbec nič, prípadne si to pamätáte inak. A naopak. To, čo si úplne jasne vybavuje on, ste si ani nevšimli. Alebo ste tomu neprikladali žiadny význam, a tak sa vám to skrátka a dobre v pamäti neudržalo. Občas sa stáva, že sa pre odlišné spomienky partneri hádajú. Najmä keď jeden vehementne presviedča druhého, že „takto to teda rozhodne, v žiadnom prípade nebolo, preboha, čo máš takú krátku pamäť?!“. V skutočnosti vôbec nezáleží na „kvalite“ našej pamäti. Záleží na tom, čo si kto z nás všíma. A aj vedci sa zhodujú, že muži a ženy si všímajú iné veci. Ich spomienky nestoja proti sebe, hoci sa z toho navzájom obviňujú. V skutočnosti sa ich spomienky doplňujú.
Dve pravdy
Sandra má tridsaťtri rokov, pracuje ako kurátorka v múzeu a o svo-jej pamäti tvrdí, že síce nie je nijako extrémne oslnivá, ale stále je skôr lepšia ako horšia. Jej manžel má o štyri roky viac, pracuje ako programátor a ani jeho pamäť nepatrí k najhorším. Na spoločných zážitkoch sa však nikdy nezhodnú a keď príde na vec, často to me-dzi nimi poriadne vrie. Najmä ak niečo spoločne rozprávajú priate-ľom či rodine na návšteve. „Neznášam, keď o niečom hovorím a môj manžel ma preruší a začne ma opravovať so slovami, že takto to nebolo, že som splietla niekoľko vecí dokopy, že nemám pojem o časových súvislostiach a vôbec, že to za mňa dorozpráva on,“ pri-znáva Sandra. „To ma vždy ide poraziť, keď s tým začne. Nielen preto, že mi skáče do reči a robí zo mňa hlupáka, ale predovšetkým preto, že viem, že si to dobre pamätám. Viem, že mám pravdu. On však, samozrejme, tvrdí, že to mám popletené a že pravdu má on. Zdôrazňuje, že si je istý. A pretože ja som si istá tiež, nemáme k hádke ďaleko. Nechcem sa hádať a už vôbec nie pred návštevami, pretože je to trápne, ale poznáte to. Keď niečo isto viete a niekto iný vás presviedča, že máte v hlave zmätok a vôbec, že vaša pamäť nestojí za nič, rozhnevá vás to. Najmä keď trvá na svojom a nene-chá sa presvedčiť, pretože to sa potom nemáte ako brániť. Nakoniec naštvane hovorím: ´Vieš čo? Ty máš svoju pravdu, tak si ju nechaj a ja si nechám tú svoju. A ďalej sa o tom nebudeme baviť.´ Je to je-diná možnosť, ako sa nepohádať do krvi.“
O čom to hovoríš?
Dve pravdy mávajú muži a ženy bežne. Práve nedávno som bola u známych na návšteve svedkom, ako to medzi nimi zaiskrilo, len čo začali rozprávať zážitok z plesu, ktorého sa zúčastnili. „Veľmi som si to neužila,“ vykladala hostiteľka. „Bolo tam veľa ľudí a vedľa nás sedela strašne hlučná skupinka, kvôli ktorej nebolo počuť vlastného slova.“ V tej chvíli sa na ňu jej partner začudovane obrá-til. „O čom to hovoríš?“ spýtal sa. Hostiteľka odpovedala: „No predsa o tých ľuďoch vedľa nás. Mohlo ich byť tak osem a stále sa na niečom hrozne hurónsky smiali, ako keby boli v celej sále sami.“ „Ja som si nič nevšimol. Ak vedľa nás niekto sedel, tak to nemohlo byť zas také hrozné, pretože inak by som to vedel.“ V tej chvíli sa ona zarazila a premerala si ho mrazivým pohľadom. „Ako to mys-líš, že to nebolo také hrozné?“ opáčila chladne. „Čože ty si ich ne-videl? Ty si nepočul to dievča s červenou kvetinou na šatoch?“ „Ani neviem, že tam nejaká taká sedela.“ „Hneď vedľa. Mala čer-venú umelú kvetinu vedľa výstrihu a fialový rúž, čo sa bil s tou červenou farbou. Na tvári mala pehu a na nohách strieborné črievičky. A oproti nej predsa sedel taký asi päťdesiatročný muž. Už vieš? Mohol byť jej otec, ale vyzerali ako milenci. To si si mu-sel všimnúť, nie? Nehovor mi, že vôbec nevieš, o čom hovorím!“
Ženy vidia detaily, muži celok
Nevedel. Nevšimol si červenú ružu, rúž ani vzťah medzi dvoma cu-dzími ľuďmi, ktorý jeho partnerka odvodila zo vzájomných pohľa-dov a úsmevov. I keby mu popísala päťkrát toľko detailov, pravde-podobne by to nemalo význam. A ak by si nakoniec spomenul, tak preto, že by sa mu vybavilo niečo, čo sa jemu uložilo do pamäti a usilovnou snahou spomenúť si, sa mu nakoniec „rozsvietilo“. Ved-ci, napríklad americký neurológ Roger Gorski alebo evolučný bio-lóg Matt Ridley, tvrdia, že medzi ženským a mužským mozgom existujú rozdiely, ktoré okrem iného ovplyvňujú i to, čo si to-ktoré pohlavie ľahšie zapamätá. Ženy si podľa Gorskiho napríklad nepo-rovnateľne lepšie ako muži pamätajú drobné detaily. Žena je schop-ná zapamätať si nielen farbu rúžu, ale i tvar obočia neznámeho člo-veka, s ktorým sa len minula, ozdobný reliéf na kľučke dverí, na ktorú sa pozrela iba raz, temer neviditeľnú škvrnu od omáčky na kravate, je schopná opísať remienok hodiniek niekoho, kto s ňou cestoval v električke bez toho, aby sa naňho v skutočnosti zameria-vala, farbu očí, detaily na oblečení, špecifické gestá a oveľa inten-zívnejšie si všíma aj komunikáciu medzi ľuďmi – verbálnu aj ne-verbálnu. Detaily si pamätá i na výletoch v prírode alebo keď si v galérii prezerá nejaký obraz, zatiaľ čo jej môže uniknúť, že ide opačným smerom, ako mala namierené, či z ktorej strany chodby a z akých dverí do tej či onej miestnosti v múzeu vlastne prišla. Žena vám povie, kto stál v ktorom rohu, keď sa pozerala na tento kon-krétny obraz, pamätá sa, aký poťah mala odpočívacia lavica v každej zo sál, ale môže byť zmätená, keď ju požiadate, aby vám opísala cestu k východu. Toto všetko potom ovplyvňuje jej spo-mienky a prípadne i spôsob, akým tú udalosť popisuje a na čo sa v rozprávaní zameriava. Muži si oproti tomu lepšie pamätajú celok a detailom nielenže nevenujú toľko pozornosti, ale oni ich často jed-noducho skutočne nevidia. Ich mozog detaily prehliada.
Výsledok evolúcie
To, že si ženy a muži pamätajú niečo iné, dokazujú nielen naše skú-senosti, ale aj výskumy. Jeden z výskumov napríklad preukázal, že keď žena vstúpi do miestnosti, kde sa nachádzajú ďalší ľudia, za-meria sa najskôr na nich a dokáže odhadnúť oveľa lepšie ako muž, ktoré páry majú problémy, ktoré sa práve pohádali, ktoré spolu vy-chádzajú dobre a podobne. Žena si okamžite všimne drobné rozdie-ly a len málokedy jej unikne rozpor medzi usmievajúcimi sa perami a smutnými očami. Muž sa – na rozdiel od svojej partnerky – naj-skôr snaží zorientovať v priestore. Hľadá schody, únikové cesty, jedným pohľadom zistí, ako je miestnosť dispozične riešená, a až potom sa zameria na ľudí. Podľa Gorskiho však nie preto, že by ho zaujímalo, aké problémy majú cudzie páry medzi sebou, ale pretože každý cudzí človek je potenciálny nepriateľ (ide o inštinkt, nie o uvedomelé konanie), a vždy je dobré vedieť, s kým sme sa ocitli na jednom mieste. Muž si nevšimne tvar obočia, skôr si všimne šírku pliec či výšku, u žien potom prehliadne detaily na oblečení, ale za-ujmú ho proporcie. Až nakoniec – ak vôbec – si muž všimne zaria-denie miestnosti, ale ani potom sa nezameria na detaily. Vedci sú presvedčení, že rozdiely v tom, čo si pamätáme, nemajú nič spoloč-né s výchovou, ale že sú výsledkom evolúcie. Úlohou muža bolo po tisícročia chrániť územia, prípadne tlupu či rodinu pred nepriateľ-mi, a preto sa naučil vnímať priestor ako celok. Z rovnakého dôvo-du sa muž dokáže v priestore lepšie a rýchlejšie orientovať. Žena to zvládne tiež, keď na to cielene zameria svoju pozornosť. Muž tak isto zbadá detaily v prípade, že sa ich rozhodne cielene vyhľadávať. Prirodzene sa však zameria na celok a priestor a žena na ľudí a de-taily. Zatiaľ čo muž chránil územie, úlohou ženy bolo starať sa o blízkych, komunikovať s nimi a rozpoznávať ich emócie. Keď žena na niečo spomína a k spomienke sa neviaže žiadna emócia, ktorá by jej pamäť oživila, pomôžu jej práve detaily. Muž napríklad povie: „Spomeň si, bolo to také veľké námestie, štvorcové, a viedli z neho tri ulice.“ Žena chvíľu rozmýšľa a odpovie. „Ja už viem, čo myslíš. Bola tam taká kovová lavička a sedela na nej staršia pani s malým psom. Tak zvláštne nakláňala hlavu na bok…“ Obaja hovoria o tom istom námestí. Ale každý z nich ho vidí a pamätá si ho inak.
Stále v činnosti
Akým spôsobom vlastne pamäť funguje? Tvrdí sa, že pamäť nikdy nespí. Jedna z definícií pamäti hovorí, že pamäť je schopnosť pri-jímať, držať a znovu oživovať minulé vnemy. Aj keď odpočívame, naša pamäť pracuje. Neprebudí sa k životu iba vo chvíli, keď si po-trebujeme na niečo spomenúť, ale nepretržite sa do nej ukladajú všetky naše zážitky, dojmy a nové poznatky. Vo vedeckom týžden-níku Science vyšli výsledky výskumu, ktorý robil tím vedcov z University of Arizona vedený Brucom McNaughtonom, a týka sa spôsobu, akým sa nám spomienky ukladajú do mozgu. Podľa vý-skumu náš mozog usilovne pracuje i počas spánku – mnohé z toho, čo sme vo dne zažili, čo sme videli, počuli a čo sme sa naučili, sa v spánku opakuje. Bez tohto opakovania by sme sa nové veci učili len s problémami a staré by sme zabúdali. To, čo vidíme, počujeme alebo vnímame ako chuť či vôňu sa premieta do vybraných centier v mozgovej kôre. Ak si máme tieto vnemy zapamätať, musia infor-mácie z mozgovej kôry vstúpiť do časti mozgu zvanej hipokampus, kde je vraj danému vnemu pridelená značka – pre bližšiu predstavu niečo ako dočasný „čiarový kód“. Takto označená informácia putu-je späť do mozgovej kôry a podľa pridelených značiek si potom mozog dokáže nájsť a znovu pospájať informácie tvoriace určitú spomienku. Pretože toho, s čím sa denne stretávame, je obrovské množstvo, mozog tieto „opakovacie lekcie“, ktoré počas spánku ro-bí, musí zvládať zrýchlene. Večierok, ktorý trval niekoľko hodín, sa tak skráti na niekoľko minút, a keď naň neskôr spomíname, vybavia sa nám iba tie veci, ktoré nás najviac zaujali. Čím dlhší čas potom uplynul od konkrétneho zážitku, tým viac sa s ostatnými v spo-mienkach líšime, pretože ich medzitým prekryli iné skutočnosti, ktoré ich tiež môžu ovplyvniť.
Počúvajte a porovnávajte
Ako už sme vyššie spomenuli, to, čo si pamätáme, nesúvisí iba s tým, akú máme dobrú pamäť. Množstvo našich spomienok pamäť ovplyvňuje, ale ich podoba závisí od toho, ako vnímame prítom-nosť. Už vo chvíli, keď niečo s niekým prežívame, vnímame každý rovnakú situáciu trochu inak. Okrem rozdielov medzi mužským a ženským mozgom sú tu i ďalšie okolnosti, ktoré už s pohlavím ne-súvisia. Záleží napríklad na tom, či nám scéna niečo alebo niekoho pripomína, na našom aktuálnom psychickom rozpoložení, na našich asociáciách, na tom, čo všeobecne uprednostňujeme, a podobne. Jeden z vás napríklad zaregistruje, že sa okolo mihla žena s kočiarikom, druhému sa do pamäti zapísal pes bežiaci cez ulicu. Niekto vníma viac zrakové vnemy, druhý sluchové a tretí si pamätá vône… Hádať sa pre odlišné spomienky však nikam nevedie. Zau-jímavejšie je porovnávať, čo utkvelo v pamäti vám a čo vášmu partnerovi. Uvidíte tak svet očami toho druhého a lepšie sa po-chopíte.
Pre lepšiu pamäť
Aby sme si vôbec niečo pamätali, je dobré pamäť cvičiť. Kto ju ne-chá zaháľať, nemôže sa čudovať, že sa mu pamäť začne zhoršovať. Jitka Suchá v knihe Trénujte si pamäť (Portál) uvádza: „Čo sa týka pamäťových schopností, nezáleží na veku, ale najmä na stupni ‚tré-novanosti‘. Ak svoju pamäť pravidelne zaťažujete, ste duševne ak-tívni a snažíte sa robiť v tomto smere maximum, ste na tom často lepšie, ako niektorí ľudia o generáciu mladší. Veľký význam pre vštepovanie určitej informácie do pamäti má pozornosť a sústrede-nie. Pozornosť spočíva v zameraní duševnej činnosti na to, čo má byť uchované, pomocou sústredenia je informácia usporiadaná a zaradená medzi ostatné informácie. Aby sme sa čo najlepšie mohli sústrediť na nejakú činnosť, je potrebné byť k nej čo najviac pozi-tívne motivovaní. Je samozrejmé, že to, čo nás baví, k čomu máme výrazne kladný citový vzťah, sa naučíme oveľa ľahšie ako niečo, čo nás nezaujíma. Pre čo najlepšie sústredenie je dôležité aj vhodné prostredie. Väčšine ľudí bude asi vyhovovať pokojné prostredie s minimom rušivých vplyvov, niekto pri ‚učení‘ rád počúva hudbu… Niekomu zasa vyhovuje striedať prostredie, v ktorom sa snaží danú informáciu dostať do pamäti. Pri vybavovaní tejto informácie si neskôr presne uvedomí, kde napríklad sedel, prípadne rôzne iné okolnosti.“ Jitka Suchá napríklad odporúča odkladať si staré diáre, kde mávame zaznamenané všetky svoje pracovné povinnosti, schôdzky, prípadne iné udalosti. Ak sa vraj pozrieme do starého diáru, čo sme v určitý konkrétny deň robili, je pravdepodobné, že sa nám ľahko vybavia i rôzne iné udalosti alebo drobnosti, ktoré sa nám v ten konkrétny deň prihodili. O niečo lepším variantom je pí-sať si denník. Ďalej odporúčame, aby sme využili každú možnosť, ktorá sa ponúka na precvičenie pamäti. Skúste ísť na nákup bez zoznamu, prestaňte používať kalkulačku a vyskúšajte potrebné ma-tematické operácie spočítať z hlavy alebo na papieri, naučte sa ob-čas naučiť niečo spamäti, napríklad básničku alebo citát, buďte ak-tívni, choďte na výlety na rôzne miesta, čítajte, choďte za kultúrou, môžete lúštiť matematické hádanky, a keď niekam pôjdete, nechajte občas vypnutú navigáciu a riaďte sa podľa mapy. Je to možno me-nej pohodlné, ale musíte pri tom premýšľať. V staršom veku môže spôsobiť vážnejší problém, ak si nebudete takmer nič pamätať. Pre pamäť je najhoršia nečinnosť. Nezabúdajte na to.
foto: Unsplash
