Vyhľadať
Close this search box.

MENU

PARTNER NIE JE PRE RODIČOV DOSŤ DOBRÝ

Ste zamilovaní a život by bol úplne bez chyby, keby… keby partnera akceptovali aj vaši rodičia. Majú právo kritizovať a vyhovárať vám vaše rozhodnutie? Máte si ísť za svojím, alebo ich poslúchnuť? A je pravda, že s partnerom si – či chcete alebo nechcete – berieme aj jeho rodinu?

Keď som nedávno na internete čítala diskusie týkajúce sa partnerských vzťahov, zarazilo ma veľké množstvo príspevkov, v ktorých ženy aj muži opisovali svoje problémy s rodičmi toho druhého. Záver najčastejšie znel: „Moja rodina s ňou/ním nevychádza dobre a chce, aby som si našiel/našla iného.“ Niektoré príspevky písali pätnásťročné dievčatá – tu by sa antipatie rodičov voči ich výberu možno dali pochopiť, mnohé z nich však pochádzali od zrelých žien a mužov, ktorí dávno žijú svoj vlastný život a majú pocit, že rodičia by im doň dávno nemali čo hovoriť. V určitom veku je nielen možné, ale dokonca zdravé opustiť rodné hniezdo a utvárať si svoj vlastný život (viac sa dočítate v článku na str. 56 Sú ženy samostatnejšie ako muži?), napriek tomu rodičia budú vždy jeho súčasťou. To neznamená, že by ste ich mali poslúchať, zároveň by ste však nemali byť k ich radám a výhradám celkom hluchí. „Niektorí rodičia – zvlášť matky – sa ťažko zmierujú s tým, že ich deti dospeli a našli si vlastného partnera. Hovoria o tom, že to s deťmi „myslia dobre“ a „chcú pre ne len to najlepšie“. Ale čo je dobré pre rodičov, nemusí byť dobré pre deti a naopak. V tomto bode potom na tému dobra začína medzigeneračné vyjasňovanie si rôznych pohľadov,“ hovorí lekárka Tamara Tošnerová, ktorá sa zaoberá problémami starnutia. Psychologička Veronika Kopecká vysvetľuje, že motivácie rodičov k takému konaniu môžu byť rôzne – od vlastnej predstavy, kto by sa k dieťaťu hodil, do ktorej sa niekedy môžu premietať nesplnené ambície rodičov ohľadom výberu vlastného životného partnera (nech sa len moja dcéra aspoň dobre vydá, keď ja som si vzala obyčajného elektrikára) až po žiarlivosť. „V mnohých prípadoch sa však potvrdzuje, že láska je slepá, a sú to práve rodičia, ktorí skôr než ich zamilované dieťa vidia, že vybraný partner nie je ten pravý. Preto je dobré minimálne ich vypočuť a zhodnotiť, či na ich názoroch nie je trocha pravdy. Naši blízki si totiž ľahšie môžu všimnúť niečo, voči čomu bývame v zamilovanosti slepí. Bohužiaľ, rodičom zvyčajne neostáva iné, len čakať, až ich potomok vytriezvie. To môže trvať niekoľko rokov a pre nich je veľmi ťažké pozorovať problémy svojich detí,“ dodáva.

Majú rodičia právo kritizovať?

Dvadsaťdeväťročná Simona sa rozhodla ísť za hlasom svojho srdca s tým, že rodičom netreba čokoľvek zložito vysvetľovať. „Oznámila som im, že ich mám rada, ale že som sa zamilovala a chceme sa s partnerom postaviť na vlastné nohy. Povedala som, že to chcem skúsiť, aj keby som sa mala popáliť. Bolo mi jasné, že keby som sa kvôli nim vzdala svojho terajšieho partnera, pri každom ďalšom stretnutí by som im to vyčítala a hovorili by sme ono ,keby‘, ktoré neznášam. Žijem len raz a v niektorých veciach si zaslúžim byť trochu sebecká,“ hovorí. Nedávno som zaznamenala vo svojom okolí podobný príbeh. Na ceste po Egypte, kde je rodina a vzťahy s rodičmi jedným z najdôležitejších bodov v živote každého človeka, som stretla tridsaťjedenročného Ahmeda. Zamiloval sa do Slovenky Lenky a pred rokom si ju zobral. „Rodičia boli veľmi sklamaní, že som sa neoženil s Arabkou. Každopádne je to môj život a oni mi doň nemajú čo hovoriť,“ povedal suverénne a v závere debaty pridal poznámku o tom, že jeho a Lenku rozhodne nečaká jednoduchý život. Dlho sme sa potom zaoberali otázkou, či rodičia majú alebo nemajú zasahovať potomkovi do výberu partnera, alebo by jeho rozhodnutie mali prijať bez komentára, nech je akékoľvek. Na to isté som sa potom spýtala i Tamary Tošnerovej: „Zamilovaný potomok veľmi nahnevane reaguje na kritiku svojho úžasného partnera. Vyhovárať mu vzťah pre nevhodné povahové vlastnosti, osobnostnú štruktúru, nevhodné záujmy, ale aj pre farbu kože, náboženské vyznanie, sexuálnu orientáciu a množstvo ďalších predsudkov môže mať za následok odchod zamilovaného potomka z domu za svojou láskou. Stokrát môže mať rodič pravdu – z hľadiska dieťaťa ide o nevyžiadaný, nechcený názor. Je vhodnejšie nechať potomka rozprávať o úžasnom partnerovi a viesť s ním dialóg bez emočného komentára.“ V každom prípade je však obzvlášť ťažké čokoľvek zovšeobecňovať. Sú totiž rodičia, ktorí sa odmietavo vyjadrujú a budú vyjadrovať o ktoromkoľvek partnerovi svojho potomka a je to len otázka antipatií. A potom – a na to podľa Veroniky Kopeckej nemožno zabudnúť – rodičia sú dvaja: matka a otec. „Rozhodne nie vždy majú rovnaký názor na partnera svojich detí, nie vždy je odmietavý u oboch rodičov a nie vždy si rodič s kladným názorom dovolí vysloviť ho proti odmietavému názoru toho druhého. Niekedy to dokáže len potajomky pred svojím dieťaťom, v neprítomnosti svojej polovičky,“ hovorí odborníčka.

Dôležitosť prvého stretnutia

Keď vzťah od začiatku beriete vážne alebo dokonca pripúšťate variant, že raz bude váš terajší partner otcom či matkou vašich detí, stretnutiu s jeho či jej rodičmi sa nevyhnete. Niektorí psychológovia dokonca hovoria, že čím skôr ho absolvujete, tým lepšie. Uvidíte, akým štýlom partnera vychovávali, poznáte atmosféru domu a medziľudské vzťahy. Prvé stretnutie s partnerovou rodinou sa detailne rozoberá v každom časopise a, pochopiteľne, nechýbajú rady, ako čo najlepšie zapôsobiť. Aj ja som bola nervózna, keď som prvý raz išla k rodičom svojho muža. Dokonca taká nervózna, že som celý deň vôbec nič nejedla. Cítila som sa veľmi dobre, ale o pár hodín neskôr sa mi celé stretnutie znova premietlo a ja som mala pocit, že som až tak pozitívne nezapôsobila. Alebo som sa pomýlila? Veľa ľudí z môjho okolia má podobné pocity a prvé stretnutie s partnerovou rodinou im naháňa strach – či majú pätnásť, alebo štyridsať rokov. Prečo? Naozaj sa o kvalite vzájomného vzťahu medzi rodičmi a partnerom potomka rozhoduje na prvom stretnutí? Alebo ho zbytočne preceňujeme? Prvý dojem je dôležitý, ale nemá zmysel robiť predčasné závery, mnohé sa totiž ukáže až po druhom, treťom stretnutí. „Priaznivé pre partnerské vzťahy pri kontakte s rodičmi je podobné socio-kultúrne prostredie, čo je v dnešnom globalizovanom svete už problematické. Znalosť kultúry, rodinných vzťahov a hodnôt partnera je veľmi dôležitá. Stojí však za zamyslenie, čo sa chápe ako kvalitný vzťah medzi rodičmi a partnermi ich potomkov. Je to situácia, keď svokra oznamuje: ´Mám ju rada, ako by to bola moja dcéra‘, alebo naopak nevesta: ,Mám ju rada ako svoju mamu‘? Alebo je to vzájomný rešpekt, v prípade potreby ochota pomôcť, ale častejšie sa nevyhľadávať? Prvé stretnutie je zaujímavé skôr z historického hľadiska pamäti rodiny,“ hovorí Tamara Tošnerová.

Rešpekt  a súhlas

Máloktorá situácia z oblasti rodinného života si vyžaduje toľko citlivosti a kompromisov, ako vytvorenie dobrej atmosféry a vzťahov medzi rodičmi a partnerom ich potomka. Niekedy to ide jednoducho, ale často vznikajú rôzne napätia, a k tým sa treba vedieť správne postaviť. Často si ani neuvedomujeme, aké maličkosti stačia k vzniku veľkých problémov – zo strany rodičov napríklad pár nepekných slov na adresu potomkovho partnera. „Názor rodičov máva veľkú silu. Aj keď naň nedáme, zasieva semeno pochybnosti. Mnoho mojich klientov v takej situácii potvrdzuje, že si začali všímať tie stránky partnerovej povahy, ktoré sa ich rodičom nepáčili. Aj keď s názorom rodičov primárne nesúhlasili, začali svojho partnera pozorovať a sledovať, či sa naozaj správa tak, prečo ho rodičia kritizujú,“ hovorí psychologička Veronika Kopecká. Potomok je potom neistý v otázke zachovania takého partnerstva i v drobných sporoch v rodine – na koho strane má vlastne stáť, súhlasiť s rodičmi, alebo so svojím vyvoleným? Podľa psychologičky je ideálne vôbec sa nedostať do takejto situácie – predísť jej dohovorom a žiadosťou o rešpekt hneď na začiatku, kým svojho partnera prvý raz privedieme k rodičom. „Rešpektovať neznamená súhlasiť – rodičia si môžu nechať svoj názor, ale pre zachovanie dobrých vzťahov sa môžu naučiť partnera rešpektovať,“ tvrdí odborníčka. Pamätáte sa, čo pred chvíľou povedala Tamara Tošnerová – dialóg, ale bez emočného komentára? V prípade, že sa situácia vyhrotí k voľbe „buď, alebo“, neexistuje podľa psychologičky univerzálne odporúčanie, na ktorú stranu sa prikloniť. „V zásade však platí, že vzťah, v ktorom je jeden na strane rodičov práve proti svojmu partnerovi, postupne začne strácať na kvalite a rozpadne sa –  či už reálne, alebo citovo.“

Rodičom sa nepáči. Čo mám robiť?

Hovorili sme o tom, že najlepšie je problémom predchádzať – to je však v mnohých prípadoch už dávno pasé a teraz je situácia takáto: partner sa rodičom nepáči a nerešpektujú ho. Čo môžu obe strany urobiť, aby sa ich vzájomný vzťah zlepšil? „Odporučila by som každému popremýšľať a uvedomiť si, že mám svojho partnera – v prípade rodičov svoje dieťa – rád/a, a budem sa teda snažiť druhú stranu rešpektovať. Sústredím na jej dobré stránky a na to, čo môžem oceniť a čo môžem uznať. Nemôžeme chcieť od druhých, aby sa najprv zmenili oni, vždy musíme začať od seba,“ hovorí Veronika Kopecká. Jej slová mi pripomenuli pasáž z knihy (v českom preklade) od Laurenta Gounella Muž, který chtěl být šťastný, v ktorej autor hovorí: „Musíme si uvedomiť, že každý má svoje dobré a zlé vlastnosti. A keď sa zameriame na jednu z týchto stránok, obvykle tým nadobudne význam a zvýrazní sa. Keď sústredíte  svoju pozornosť na dobré vlastnosti niekoho, aj keď sú nepatrné, ich obrysy vystúpia do popredia, rozvinú sa a nakoniec prevážia nad stránkami zápornými.“ Už je pravdepodobne únavné miliónkrát počuť, že fungujúce rodinné vzťahy si žiadajú množstvo kompromisov. Nesporne je na tom kus pravdy, pretože zakaždým tvrdošijne trvať na svojom znamená cestu do pekiel. Ale i veľké ústupky sú – podľa psychologičky Veroniky Kopeckej – zlé. Často totiž bývajú na hranici únosnosti, a tú možno prekonať raz alebo dvakrát, ale určite nie opakovane celý život. „V dlhodobom horizonte sa také sebazaprenia striedajú až do výšky poslednej kvapky v pohári. A ako to dopadne, vieme dobre zo známeho príslovia,“ hovorí odborníčka. Keď ste momentálne v komplikovanej situácii, bohužiaľ, často s postojom partnerových rodičov nemôžete veľa urobiť. Jediné, čo môžete zmeniť, je váš postoj k nim. Pri stretnutí s nimi sa prirodzene správať, ale určite nie  im za každú cenu vo všetkom vyhovieť. Každý z nás sa postupom času mení, a to ako fyzicky, tak psychicky, a získava iné životné skúsenosti. K tomu, aby človek zmenil sám seba, najprv treba, aby prežil novú životnú skúsenosť, ktorá ho k takej zmene privedie – či už pozitívnej, alebo negatívnej. Dôležité je uvedomiť si to v pozícii rodičov i detí – deti by mali poznať ich názor, zároveň by sa však mali samé rozhodnúť, ako a s kým chcú žiť.

Vlastné bývanie všetko vyrieši?

Veľmi komplikovaná je podľa Tamary Tošnerovej najmä situácia, keď partneri žijú v spoločnej domácnosti s rodičmi jedného z nich – priestoru pre konflikty a odmietanie potomkovho partnera je tu niekoľkonásobne viac, ako keď má každá generácia svoje vlastné bývanie. „V zložitej situácii je najmä partner/ka potomka, pretože iniciatíva vedenia rozhovoru s rodičmi  by sa mala ponechať na synovi/dcére. Pri spoločnom bývaní generácií sú rozhovory najnáročnejšie. Tu je najvhodnejšie podhubie všetkých nevyžiadaných rád a aktivít zo strany rodičov. Ale mlčky riešené aktivity zo strany detí môžu byť ešte škodlivejšie. Pri pohľade zo strany rodičov na využívanie spoločných priestorov, chápané partnerom alebo partnerkou ako samozrejmosť, pre vlastnú potrebu alebo finančné neprispievanie na bývanie,“ – táto veta je dosť nezrozumiteľná, potrebovala by som český originál  vysvetľuje Tamara Tošnerová. Veľmi náročné býva i spolužitie v dvojgeneračnom dome. Aj keď k vám partnerova rodina nemá výhrady – naopak, berie vás tak trochu za svojich – ako dlho vám vydrží tento pocit ? Nebudete u rodičov partnera nakoniec len v pozícii ďalšieho dieťaťa? Možno žijete s partnerom vo vlastnej domácnosti, ale s rodičmi ste pravidelne v kontakte a vzájomne sa navštevujete. Keď sú pre vás tieto stretnutia stresujúce a nepríjemné – či už ste v pozícii rodiča alebo dieťaťa –  jednou z možností je obmedzenie kontaktu. Bolo by však dobré, aby partner vedel o tom, čo prežívate, a že vás to trápi. V každom prípade dôležitejší je vzťah s partnerom – a ak by v tomto ohľade boli nezhody medzi vami dvoma, bolo by asi najjednoduchšie vyhľadať pomoc odborníka. „Problémy môžu vznikať najmä vtedy, keď partner nie je od svojej rodiny odpútaný. S partnerom si síce beriete i jeho rodinu, ale nevstupujete s ňou do manželského spolužitia – ak je však samostatný a nepotrebuje všetky rozhodnutia schváliť rodičmi. Pri udržovaní takého vzťahu je dobré mať na pamäti, že za partnera nemáme dospelého človeka, ale stále jeho detskú verziu,“ dodáva psychologička Veronika Kopecká. Zaujímavý postreh má na záver i Tamara Tošnerová: Niekedy môžu byť aj opačné problémy – že dospievajúci a dospelé deti hovoria do ďalších vzťahov svojim ovdovelým alebo rozvedeným rodičom, a to často s celkom  zištným úmyslom.

 

 

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.